Ako prvý Slovák pôsobil v Číne na poste hlavného kouča prvoligového mužstva. Slovenskí tréneri sa len sporadicky uplatňujú za hranicami, ale Ján Kocian okrem Slovenska pôsobil v Nemecku, Česku, Poľsku, Rakúsku i Číne. Bývalý tréner slovenských futbalových reprezentantov sa v utorok dožíva šesťdesiatky.
Prečo sa slovenskí tréneri ťažko presadzujú v zahraničí?
Tréner má najzodpovednejšiu pozíciu v klube, je na neho vyvíjaný najväčší tlak a nie každému vonia, ak je na tomto poste cudzinec. Hráč to má o niečo ľahšie, v kádri je 24 futbalistov, možno sa na chvíľu aj skryje, ale trénera vyzlečú donaha. Hráč nemusí hneď ovládať jazyk, u trénera je to zložitejšie.
Mimochodom, ako ste sa dorozumievali v Číne?
Tam to bolo paradoxne jednoduchšie, pretože nemčina je môj druhý rodný jazyk a v Číne som mal asistenta Chen Yanga, ktorý predtým pôsobil v Nemecku, nemčinu ovládal, pôsobil v tíme aj ako tlmočník. Trénoval som potom aj v Hongkongu, kde som mal asistentov už len Číňanov, dorozumievali sme sa po anglicky.
Čo bolo pre vás náročnejšie – začínať v Bundeslige ako hráč alebo ako tréner?
V mojom prípade bolo ťažšie rozbiehať hráčsku kariéru. Keď som v Bundeslige začínal ako tréner, mal som za sebou päť rokov v St. Pauli, ovládal som jazyk, vedel som, čo ma čaká. Ako hráč som nastupoval do neznámeho prostredia, v tom čase sme o Bundeslige vedeli málo. Bol to pre mňa obrovský skok ešte v bývalom režime. Do cudziny mohol odísť len ten, kto spĺňal tvrdé podmienky. Musel mať odohratých vyše dvesto zápasov v lige, byť reprezentant, mať po tridsiatke. To sa ešte dalo splniť, ale musel sa nájsť klub, ktorý by mal o hráča v tom veku aj záujem…
Napriek tomu ste sa rýchlo aklimatizovali a v bundesligovom St. Pauli ste sa stali oporou. Považujete to za svoj hráčsky vrchol?
Tých bolo viac. Veľmi si cením pôsobenie v československej reprezentácii a účasť na MS 1990 v Taliansku, kde sme sa dostali do štvrťfinále. V tom roku ma vyhlásili za najlepšieho hráča roka v Československu, čo bola veľká individuálna pocta vo vtedajšej konkurencii.
Najväčšiu časť hráčskej kariéry ste strávili v Banskej Bystrici. Ako spomínate na toto obdobie?
Len v dobrom, boli to krásne roky. Tréner Jozef Adamec sformoval skvelý tím. Ako nováčik sme skončili štvrtí za pražskými tímami, boli sme najlepší na Slovensku. Z Dukly som sa prepracoval do reprezentácie a prestúpil aj do Nemecka.
V Nemecku ste viedli ako tréner len druholigové tímy, v prvej lige vo Frankfurte či Kolíne ste boli vo funkcii asistenta…
Cením si aj to, že som mohol byť vo veľkých kluboch ako 1. FC Kolín či Eintracht Frankfurt ako asistent, to sa inému Slovákovi nepodarilo. Hlavný kouč Willi Reimann mal nejaký konflikt s rozhodcom, dostal trest a v siedmich zápasoch som potom šéfoval na frankfurtskej lavičke. Pracovať v štruktúrach týchto klubov bola veľká škola.
Kam radíte úspech v Poľsku, kde vás vyhlásili za trénera roka 2014?
Veľmi vysoko, má pre mňa podobnú váhu ako titul futbalistu roka. Dôležité bolo to, čo mu predchádzalo. Prišiel som do Ruchu Chorzów v septembri, keď mužstvo padlo na dno tabuľky, vytiahol ho na tretie miesto a do európskeho pohára. To si cením.
Premiéru v čs. reprezentácii ste si odkrútili pod Masopustovým vedením, ale významnú úlohu vo vašom živote zohral Jozef Vengloš. Dal vám veľký priestor v národnom tíme a neskôr ste sa stali jeho asistentom, keď budoval slovenskú reprezentáciu…
Mám radosť, že som mohol s ním spolupracovať. Len ma mrzí, že to nebolo aj na klubovej úrovni, kde je práca dennodenná a mohol som sa ešte viac pri ňom priučiť. Navyše, prvé mesiace budovania reprezentácie boli komplikované, často až úsmevné.
V čom?
Delil sa majetok, chodil som s legendárnym Jánom Popluhárom, ktorý bol kustód reprezentácie, do Prahy do centrálneho skladu a vyberali sme dresy, kopačky, lopty, všetko, čo sa mohlo hodiť pre reprezentáciu. Česi nám napokon aj tak skoro nič nedali. Niečo sme síce doviezli, ale väčšinu nekvalitných vecí sme aj tak nevyužili. Keď som sa stal trénerom slovenskej reprezentácie po vyše desiatich rokoch, už bola situácia lepšia.
Trénerské obdobie v reprezentácii nepatrilo výsledkami k najúspešnejším, ale dali ste šancu mladým hráčom, ktorí sa stali oporami…
To bola hlavná úloha, ktorú som dostal: začať budovať nový, perspektívny tím. V čase pôsobenia na reprezentačnej lavičke som oslavoval päťdesiatku a gratulovali mi aj mladíci Marek Hamšík a Martin Škrtel, ktorí sa stali veľkými oporami a sú v tíme dodnes. Premiéru so mnou zažil Hamšík, šancu som dal Muchovi, Pekaríkovi, Hubočanovi, Nemcovi a ďalším. Vtedy to boli neznámi hráči. Čas ukázal, že môj výber bol správny.
Foto: SITA/AP, Joerg Sarbach
Na reprezentačnú lavičku ste sa vrátili – ale v Rakúsku. Vybral si vás za asistenta legendárny český kouč Karel Brückner…
Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, škoda len, že netrvalo dlhšie. Pán Brückner mal zdravotné problémy a musel predčasne ukončiť pôsobenie pri rakúskej reprezentácii.
Momentálne nevediete nijaký tím. Chystáte sa už na futbalový dôchodok, alebo máte ešte trénerské ambície?
Ešte mi do dôchodku zopár rokov chýba. Sledujem trend, aj v Nemecku dostávajú šancu mladí tréneri bez väčšej futbalovej praxe, napríklad v Hoffenheime Nagelsmann alebo v Schalke Tedesco. Vo futbale nič svetoborné nedosiahli, ale sú nabití vedomosťami. Myslím si, že aj ja by som vedel mužstvu ešte niečo dať. Pokojne by som sa vybral opäť do Číny. Zažil som tam inú mentalitu, kultúru, životný štýl. Bola to dobrá futbalová i životná škola.
Máte aj nejakú konkrétnu ponuku?
Sám nič neiniciujem, nehrniem sa do nových projektov, čo má prísť, príde. Lákali ma na začiatku roka do Vietnamu, ale odmietol som. Futbalovo bola celkom zaujímavá, do druhého tímu súťaže, ktorý čaká aj ázijská Liga majstrov. Išlo však o provinčný klub, odradili ma podmienky, futbalová infraštruktúra, ktorá nebola ideálna. Súvisí to aj s kvalitou mimofutbalového života, možno by som ponuku prijal, keby prišla z veľkých miest Hanoja či Saigonu.