Foto: SITA, Jozef Jakubčo
S Petrom ste boli spoluhráči v Slovane i reprezentácii. Ako si na neho spomínate?
Bol to super futbalista i kamarát. Spájalo nás dlhoročné priateľstvo, navštevovali sme sa, poznal som dobre aj jeho rodičov. Na sústredeniach, zápasoch, v klube i reprezentácii sme bývali spolu na izbe. Aj sme spolu všeličo povyvádzali. Raz nám nebolo všetko jedno, lebo Peter sa zranil. Bolo to pred zápasom s Realom v Madride v Pohári UEFA.
V ňom však nastúpil a hral výborne…
Dopadlo to, našťastie, dobre. Pred stretnutím sme blbli, naháňali sa na izbe a Peter si udrel palec na ľavej nohe. Opuchol mu, bolel, ale nepriznali sme sa. Napokon hral so zaťatými zubami, nedal na sebe nič poznať. Patril medzi najlepších, uhrali sme na Santiagu Bernabeu remízu 1:1 a aj v týchto zápasoch si ho Real prvý raz všimol.
Na čo si zo slávnostného vyhlásenia druhého ročníka ankety najviac spomínate?
Cením si, že som Petra zdolal, skončil tretí. A ešte viac to, že bol prvý, ktorý mi zablahoželal. Za mnou zostali aj takí výborní futbalisti, akými boli Moravčík či Tittel. Bola to pre mňa veľká pocta. Najväčšia v kariére.
V tom roku ste odohrali ako jediný plný počet minút v národnom drese. Bol rok 1994 váš najlepší v kariére?
Bol výborný, mal som formu, ale už to bolo dosť dávno, na všetko si nespomínam. V Slovane sme boli silná partia, takmer platilo, čo hráč, to reprezentant. Už vtedy som mohol odísť do Anglicka, ale prestup sa uskutočnil o dva roky neskôr.
Napriek tomu ste sa stali prvým Slovákom, ktorý si zahral v Premier League. Zakotvili ste na vyše dva roky v Middlesbroughu. Bol v hre aj v roku 1994?
Nie, záujem najskôr prejavil Leicester City. Všetko už bolo dohodnuté, bol som v klube aj na skúške. Stroskotalo to, lebo Slovan zvýšil prestupovú sumu. Dohoda znela na 800-tisíc libier, ale keď prišli Angličania do Bratislavy podpísať zmluvu, zdvihol ju na milión. Zástupcovia Leicestru sa otočili na päte a odcestovali. Na to neboli zvyknutí.
Nakoniec ste si v anglickej súťaži zahrali, ale Middlesbrough sa v tom čase trápil a čoskoro vypadol…
Hlásil som sa v ňom v januári 1997, klub bojoval o záchranu. V tíme boli viaceré hviezdy Brazílčania Juninho a Emerson, Talian Ravanelli, kontroverzný Merson či známy hriešnik, legendárny Gascoigne, ktorý pil. Raz na sústredení som to skúsil s ním, ale aj v tomto bol nedostižný… (smiech) Keď sme vypadli, viaceré opory odišli, druhú ligu nechceli hrať. Medzi elitu sme sa vrátili už po roku. Tréner Bryan Robson, bývalý úspešný reprezentant, budoval nový tím a dával väčší priestor iným hráčom.
Nepadli ste si Robsonom do oka?
V tom nebol problém. Sám si ma do mužstva vybral, bol som najskôr dva týždne na skúške. V klube bol celý čas, kým som v ňom pôsobil. Možno mi chýbalo viac trpezlivosti. Postavil som si hlavu. Chcel som viac hrávať a požiadal som Robsona, aby ma uvoľnil, hoci som mal ešte na rok zmluvu.
Kam ste mali namierené?
Myslel som si, že mi vyjde prestup do Manchestru City, ktorý pôsobil v druhej lige, mal o mňa záujem. Vtedy však bola komplikovaná situácia, lebo som potreboval pracovné povolenie. Mohli ste mať zmluvu aj na desať rokov, ale každú sezónu sa predlžovalo, hráč musel mať odohratých 75 percent zápasov, čo som ja nemal. Teraz je to oveľa jednoduchšie.
V Anglicku ste si prilepšili aj finančne, hoci pred dvoma desaťročiami ešte také veľké peniaze vo futbale neboli…
Bral som 150-tisíc libier ročne. Niečo som zarobil, bol to dobrý základ na nový štart, po kariére som si so spoločníkom založil firmu a podnikám v obchode.
Chodíte aj na futbal na Pasienky?
Nechodím, na Tehelnom poli som pôsobil ako tréner, robil som aj asistenta Lacovi Peckovi pri prvom tíme, s ktorým sme získali v roku 2009 titul. Vzápätí nás vyhodili a odvtedy som na Slovane nebol. Ale futbalu sa popri práci venujem – trénujem treťoligový Pezinok.
V čase vášho hráčskeho účinkovania sa Slovan stal jedným z prvých profesionálnych klubov, hráči dostali prvé profesionálne zmluvy. Zarábali ste viac?
Ľudia majú o tom často skreslené predstavy. Moja prvá profesionálna zmluva znela na 2500 korún. V roku 1992 sme sa stali federálnymi majstrami, Slovan oslavoval titul po sedemnástich rokoch. Dostal som odmenu 20-tisíc korún. V rozhodujúcom zápase sme zdolali Vítkovice. Ich hráčom sľúbila Sparta milión korún na hlavu. Ak by nás zdolali a na prvé miesto by sa dostal pražský klub…
Vtedy sa hľadisko na Tehelnom poli často naplnilo. Na ktorý zápas si najviac spomínate?
Napríklad na stretnutia so Spartou. V sezóne, keď sme získali titul, sme s ňou doma prehrali 0:3 a na štadióne bolo 43-tisíc ľudí. Alebo sme s ňou začínali jarnú časť sezóny a v noci napadol sneh. Nechceli sme nastúpiť, lebo v tom zápase nám chýbal Peťo Dubovský. Napokon nabehli fanúšikovia aj vojaci, plochu vyčistili a hralo sa. Zápas sa skončil 1:1. Diváci sa na zápasy tešili. To teraz nepočujem. Namiesto futbalu idú na kávu do Polusu.
Vráťme sa ešte k Anglicku, kde ste si vychutnali na Wembley finále Anglického pohára…
Za dva a pol roka som hral na Wembley tri razy – okrem finále Anglického pohára, dvakrát vo finále Ligového pohára. Nielen predtým, ale ani potom sa už niečo podobné inému slovenskému futbalistovi nepodarilo. Mrzí ma však, že sme ani raz nevyhrali.
Na finále Anglického pohára ste nastupovali v máji 1996, v čase, keď mužstvo zostupovalo do nižšej súťaže…
Naším súperom bola Chelsea a podľahli sme 0:2. Bol to však výnimočný zážitok pred vyše 80-tisíc divákmi, na celý život. Podobne ako prvý zápas doma v drese Middlesbroughu proti Derby County, strelil som gól.
Foto: archív Michala Zemana
Vy ste síce hrávali na kraji obrany, ale v kariére ste si pripísali aj dosť gólov…
Pôvodne som začínal ako útočník, asi aj preto. V Anglicku som dal päť gólov, tri v prvej a dva v druhej lige. Raritou je, že v každom klube som hneď v premiére skóroval, s výnimkou Drnovíc, kam som prestúpil z Anglicka. Gól som strelil aj na začiatku v Slovane, v ligovej premiére. Ale vtedy som nastúpil na poste stredného útočníka, zaskakoval som za Jara Timka v súboji s Brnom. Prišiel za mnou tréner Galis, či si na to trúfam. Ani na chvíľu som nezaváhal.
Tréner Galis vás celý čas viedol v Slovane. Pamätný bol zápas na Interi, keď vás vystriedal v siedmej minúte. Je pravda, že ste nemali vždy najlepšie vzťahy?
Nie, nemali sme spolu problémy. Na trénera sme si nedovolili vyskakovať. Možno práve situácia v zápase na Pasienkoch prispela k tejto fáme. Samozrejme, vtedy som bol trochu naštvaný, nezačali sme zápas najlepšie, ale odchádzal som za stavu 1:1 a za sedem minút som toho ani veľa nemohol pokaziť.
Hnevali ste sa na trénera?
Možno týždeň-dva vládlo medzi nami napätie, ale potom to už bolo opäť v pohode. Galis bol známy tým, že už v prvom polčase dokázal vystriedať všetkých troch hráčov. Stiahol ma potom aj do Petržalky, kde som na záver profikariéry hrával tri sezóny, do roku 2003. To bolo tiež pekné obdobie, bol som kapitán tímu a skončili sme druhí, tesne za Žilinou. Artmediu čakal Pohár UEFA, presviedčali ma, aby som zostal, ale mal som už 34 rokov a využil som ponuku a ešte som si zahral v druhej rakúskej lige v Untersiebenbrunne, kde sme bojovali neúspešne o postup.
Na rozdiel od súčasnej generácie sa vašej nepodarilo s reprezentáciou postúpiť na MS či ME. V čom vidíte príčinu?
Je ich viac, ale teraz vládne najmä väčšia vyrovnanosť. Takmer každý má šancu, výkonnostné rozdiely nie sú také veľké a ani postupové kritériá také tvrdé. My sme prakticky budovali základy reprezentačného tímu, zbierali sme skúsenosti na medzinárodnej scéne a chýbalo nám aj viac šťastia. V Slovane sme zasa narazili vždy na silného súpera – AC Miláno, ktoré dva roky neprehralo, Real Madrid, Aston Villu, Dortumund… Mrzí ma, že som atmosféru veľkého šampionátu nezažil, ale súčasným futbalistom ju prajem.