Foto: SITA, Tomáš Benedikovič
Dorastenecký výber sa predstavil na svetoznámom turnaji vo Viareggiu. Nechýbali v ňom budúce hviezdy Kvašňák, Molnár, Pospíchal… Kapitánom bol mladíček Jozef Vengloš, ktorý sa tešil z prvého medzinárodného triumfu. Keď po víťaznom finále s AC Miláno 2:1 preberal od hereckej divy Giny Lollobrigidy trofej, dostal bozk na jedno i druhé líce.
V tom čase ho na Tehelnom poli už viedol tréner Leopold Jim Šťastný, ktorý každému vymyslel prezývku. „Odteraz si Lolo,“ vítal ho doma.
Od udalosti v talianskom letovisku uplynulo 62 rokov. Ružomberský rodák sa vypracoval na špičkového futbalového odborníka, stal sa slovenským trénerom storočia. Dnes sa dožíva osemdesiatky.
Vysoká škola u Šťastného
Šťastný mu dal šancu v prvom tíme belasých v roku 1955. Mal devätnásť a šťastie, že sa ocitol v silnom mužstve nabitom osobnosťami. O takom rozprávkovom štarte vo veľkom futbale sa mu nemohlo ani snívať. Na konci sezóny slovanisti oslavovali titul.
Vengloš sa od začiatku ukazoval ako šikovný a poctivý stredopoliar. Vydržal v belasých farbách viac ako jedenásť rokov, ale ako hráč sa už nedočkal takého úspechu ako na štarte kariéry. Na rozdiel od mnohých spoluhráčov si ani raz neobliekol dres prvej reprezentácie krajiny. Uplynulo však bezmála dvadsať rokov odvtedy, ako sa tešil z prvého titulu a na Tehelnom poli zasa oslavoval. Dokonca dva razy. V roku 1974 a 1975. Pripísal si dva federálne tituly. To už sedel na lavičke ako tréner.
Ako kouč sa stal známym a uznávaným aj vo svete. Nebola to náhoda. Na trénerstvo sa systematicky pripravoval od hráčskych rokov, usilovne študoval, uplatnil sa ako pedagóg. Nikdy sa netajil, že ho inšpiroval najmä tréner Šťastný. Pozorne sledoval, ako sa pripravuje na tréningy, ako ich vedie, robil si neustále podrobné poznámky.
„Jim Šťastný bol mimoriadne vzdelaný, skvelý človek, ktorý vo futbale ďaleko prekročil hranice svojej doby. Uplatňoval prístup k hráčom a tréningové metódy, z ktorých sme dlho čerpali,“ potvrdzuje Vengloš.
Silný tandem s Ježkom
Na trénerskú prácu ho predurčovalo vzdelanie, rozhľad, schopnosť komunikácie s hráčmi. S hráčskou kariérou sa lúčil v tridsiatke a prvé samostatné trénerské kroky robil na opačnej strane zemegule. Viedol FC Prague Sydney. Po návrate sa doma posadil na lavičku iba dvoch klubov – najskôr vytiahol VSS Košice na druhé miesto v lige, potom zažil skvelý návrat na Tehelné pole a ukončil jedinečnú éru slávneho trnavského mužstva.
Medzi týmito dvoma štáciami si odkrútil aj premiéru v reprezentácii, výber do 23 rokov sa tešil z titulu majstra Európy, na tomto triumfe pracoval v tandeme s Janom Fáberom. Silnú dvojicu utvoril vzápätí s Václavom Ježkom. Futbalovo si sadli a ich spolupráca priniesla jedinečný úspech – Československo sa stalo majstrom Európy 1976, vo finále zdolalo po penaltovej dráme Nemecko. Základom národného mužstva sa stali slovanisti, ktorých v tom čase trénoval. „Len výborní hráči a výborní tréneri boli úspešní. Môže sa objaviť výnimka, ale tá nemá dlhé trvanie. Nie je možné vybudovať silný tím so slabým trénerom. A ani najlepší tréner nič nezmôže, keď nemá dobrých futbalistov,“ pripomínal.
V Belehrade šéfoval tímu Ježek, ale o štrnásť rokov si úlohy vymenili. Ježek pôsobil ako jeho asistent. Na majstrovstvách sveta 1990 v Taliansku opäť ideálne kočírovali reprezentáciu – až do štvrťfinále.
Vengloš je jediným koučom, ktorý viedol čs. mužstvo na dvoch svetových šampionátoch. Najprv v Španielsku 1982. Dva roky predtým sa s ním predstavil v závere ME 1980. Z Talianska si viezli bronz. Čs. reprezentáciu viedol v rekordných 76 zápasoch.
Otváral dvere aj Mourinhovi
V roku 1993 sa stal prvým trénerom slovenskej reprezentácie. Na tomto poste vydržal dva roky, šestnásť zápasov. Končil predčasne a sklamaný.
„Pokladám za česť, že som mohol ako prvý viesť slovenských reprezentantov. Viem, že to bolo rozhodnutie srdca a nie rozumu. V zložitých podmienkach sme formovali mužstvo a nenašiel som doma takú podporu, s akou som rátal,“ komentoval neskôr rozhodnutie vrátiť sa domov, po dva a pol roku prerušil atraktívnu prácu v Istanbule.
Už predtým sa stal koučom medzinárodného rangu. Ako jediný Slovák trénoval aj zahraničné veľkokluby. Pred Fenerbahce si vyskúšal prácu v Sportingu Lisabon a ako prvý nebritský tréner viedol mužstvo v anglickej Premier League – Aston Villu (1990/1991). Otváral dvere Wengerovi, Mourinhovi, Benítezovi…
„V tom čase sme ešte mnohé veci z profesionálneho futbalu jednoducho nepoznali,“ spomínal. „Každý deň som sa učil. Obrovským poznatkom pre mňa bolo, že v Anglicku bývali tréningy často ostrejšie a náročnejšie ako samotné zápasy. Hráči bojovali o miesta, tvrdo ale férovo, chceli trénera presvedčiť, že sú lepší.“
V Birminghame vydržal rok. Rozhodol sa odísť sám. „S majiteľom klubu Douglasom Ellisom som výborne vychádzal, hoci bol známy častými výmenami trénerov. Pohybovali sme sa v bezpečných vodách stredu tabuľky. Prežíval som však veľký tlak, bol to pre mňa náročný rok, najťažší v mojej kariére. V tom čase hralo ešte na ostrovoch málo legionárov a ja som bol cudzinec. Tréner má veľké právomoci, voľnú ruku, no nesie aj absolútnu zodpovednosť.“
Foto: SITA
Vy ste tu boss, pán Vengloš
Tréner-svetobežník pracoval v desiatich krajinách, viedol päť reprezentácií, koučoval najväčšie svetové hviezdy.
„Mal som v kádri hráčov, ktorí zarábali podstatne viac ako ja, aj šesťdesiattisíc libier týždenne. V Aston Ville bol hviezdou David Platt, v Sportingu Paolo Futre, v Celticu Henrik Larsson, spomínam len zopár mien. Sedem ráz som viedol výber sveta a tam som sa bližšie zoznámil s ďalšími esami,“ priblížil.
Prvú skúsenosť z veľkoklubu zažil v Portugalsku, v roku 1983 dostal lukratívnu ponuku zo Sportingu Lisabon. V pamäti mu zostalo entrée. „Do funkcie ma uvádzal majiteľ klubu John Rocha, bankár, majetný človek s významným postavením. Prichádzali sme na štadión, kde už čakali hráči, ale tiež desiatky novinárov a množstvo fanúšikov. Keď sme prišli ku dverám, zastavil som sa a pustil som najskôr jeho. Ukázal jasným gestom dopredu a povedal: Nech sa páči, pán Vengloš, tu ste bossom vy, ja šéfujem o niekoľko ulíc ďalej.“
Kariéru končil v Japonsku, ale predtým zažil vzrušujúci rok v chráme škótskeho futbalu Celticu Glasgow. Nebola to pre neho typická situácia, ale miestni novinári ho vtiahli do neželaného konfliktu.
Usiloval sa získať do tímu bývalého zverenca Ľuba Moravčíka, veril, že sa stane posilou, hoci mal už 33 rokov a práve sa mu príliš nedarilo. Stretlo sa to s nevôľou mnohých médií. V novinách ironicky písali, že Uncle Joe (strýko Joe), chce do klubu dotiahnuť chránenca, protekčné dieťa, ktoré je za zenitom.
Veľká výhra v Celticu
Moravčík však okamžite po príchode zažiaril a hneď si získal aj fanúšikov. „Na prvom tréningu urobil zopár kľučiek, dva razy prihral Larssonovi na gól,“ pripomenul Vengloš. „So Švédom, ktorý bol najvýraznejšou postavou v tíme, si hneď padli do oka. Henrik prišiel po tréningu za ním, objal ho. V tom okamihu to mal Ľubo v mužstve vyhraté. Potom prišiel zápas proti Rangers, najdôležitejší v sezóne. Zvíťazili sme 5:1, Ľubo dva góly strelil, na dva prihral. Vypredaný štadión ho oslavoval. Na tlačovku sa mi išlo ľahko. Videli ste, že strýko si priniesol skvelého chránenca, začal som. Dúfam, že ste boli spokojní, nemusíte sa mi ospravedlňovať, teší ma, že sme vyhrali.“
Konflikty nikdy nevyhľadával, mal povesť diplomata. Boli však situácie, ako tá, ktorú zažil v Celtic Parku, keď si nemohol nechať brnkať do nosa a ukázať slabosť.
„Vždy sa čosi nájde, aby novinári do vás zarypli, niekedy si uťahovali aj z mojej angličtiny. Celtic hral v Pohári UEFA proti Sportingu v Lisabone. Dohovorím sa po portugalsky a keď som dostal na tlačovke otázku od domáceho novinára, odvetil som mu v jeho rodnom jazyku. Preložte nám, o čom ste hovorili, požiadal ma jeden z najväčších glasgowských kritikov. Neviem, či by ste mojej angličtine rozumeli. Mali ste sa učiť po portugalsky, odvetil som mu pokojne.“
Najlepšia bola Brazília s Pelém
Vengloš sa vypracoval na rešpektovaného experta FIFA a UEFA, navštívil viac ako sto krajín, delil sa s kolegami o bohaté skúsenosti. Od roku 1974 do 2008 sa zúčastnil na všetkých finálových turnajoch MS a ME, dovedna ich bolo osemnásť. Pôsobil v rôznych funkciách, najčastejšie ako člen expertnej študijnej komisie, ktorá pripravovala analýzu a hodnotenie šampionátu.
„Často sa ma pýtali, ktorý zo šampionátov bol najlepší. Podľa mňa ten, ktorý som ešte sledoval na televíznej obrazovke – mexické MS 1970. Vyhralo ich mužstvo Brazílie na čele s najlepším hráčom histórie Pelém, tento výber sa pokladá za najsilnejší v histórii futbalu.“
V posledných rokoch ho už trápili zdravotné ťažkosti, ale stále pozorne sleduje futbal. Teší sa z postupu reprezentácie na finálový turnaj ME do Francúzska, po 36 rokoch si na kontinentálnom šampionáte opäť zahrajú aj slovenskí futbalisti pod taktovkou jeho bývalého zverenca Jána Kozáka, ktorý bol oporou aj v tíme na ME 1980.
„Z vlastných skúseností viem, že uplatniť sa v špičke nie je jednoduché. O úspechu rozhoduje veľa okolností. Dôležitá je kvalita, ale aj potrebná dávka šťastia. Verím, že náš tím má šancu aj na júnovom európskom šampionáte. Môže prekvapiť,“ verí Jozef Vengloš.
Čo si vážite na Jozefovi Venglošovi?
Anton Urban (82), spoluhráč v Slovane a dlhoročný priateľ „Stretli sme sa v jednej šatni na Tehelnom poli a prežili spolu v podstate celú hráčsku kariéru. Bol to skvelý futbalista i človek. Pokorný, skromný, húževnatý, poctivý. Mal nádherný, čistý prístup k tomu, čo robil. Bol nesmierne pracovitý, v mužstve sa stal včeličkou v strede poľa. Bol zanietený pre vec budúcu, mal to vo svojom programe. Išiel svojou cestou, zavše aj necestou, lebo na nej neboli len víťazstvá. Od začiatku sa systematicky chystal na trénerskú prácu, študoval na FTVŠ a učil sa od svojich trénerov, najmä od Jima Štastného. Dokázal osloviť kabínu, ktorá mala aj jeho zásluhou ducha. Bol trénerský intelektuál, ale zároveň aj praktik a ovplyvnil hráčov aj za bránou štadióna. Patril medzi velikánov, ktorý to z nás v trénerstve dotiahol najďalej.“
Ladislav Jurkemik (62), bývalý reprezentant, zlato a bronz z ME „Najviac som si na ňom cenil, že bol otvorený a dokázal s každým vyjsť. Vedel komunikovať aj s funkcionármi, aj v bývalom režime, na čo by som ja asi nemal nervy. On to robil tak, že mužstvo tlak nikdy nepocítilo, zobral ho na seba a tým ho výrazne eliminoval. Vybral si ma už do tímu do 23 rokov, ktorý vybojoval zlato na ME a potom ma doviedol k zlatu i bronzu na európskych šampionátoch 1976 a 1980. Základ mužstva tvorili hráči zo Slovana, ktorých trénoval. Pre nás to bol konkurenčný klub, pretože som pôsobil v Interi. Napriek tomu ma nominoval na veľké podujatia a podržal ma. Spočiatku to bol práve on, ktorý dával správy o slovenských hráčoch hlavnému koučovi Václavovi Ježkovi, na mňa nikdy nezabudol. Rád spomínam na spoluprácu s ním.“
Ján Kocian (57), bývalý reprezentant, zverenec i asistent „Poznám ho aj z pohľadu hráča, aj ako kolegu. Bol mojím trénerom na najvýznamnejšom podujatí – MS 1990. Spolu s trénerom Ježkom dal dokopy skvelých hráčov, výborný tím. Neskôr si ma vybral ako mladého trénera za svojho asistenta, spolu sme budovali prvé reprezentačné mužstvo v samostatnom Slovensku. Veľmi si vážim jeho dôveru, aj to, že mi dal túto šancu, preukázal mi tým poctu. Je to človek veľmi rozvážny, rozhľadený, seriózny, priamy. Naše spoločné budovanie slovenskej reprezentácie nebolo jednoduché, ale pre rozvoj slovenského futbalu spravil veľa. Povahovo sme si boli dosť blízki, akiste aj preto si ma vybral za asistenta. Inšpiroval ma aj do trénerskej práce. Jeho najvýraznejšou črtou bola čestnosť – voči hráčom i kolegom.“
Jozef Vengloš (80)
Slovenský futbalový tréner storočia sa narodil sa 18. februára 1936 v Ružomberku. Dvanásť rokov obliekal dres Slovana Bratislava, v roku 1955 s ním získal titul. Ako tréner dosiahol mimoriadne úspechy. Spolu s Václavom Ježkom priviedli mužstvo ČSSR v roku 1976 k zlatým medailám na ME, o štyri roky ako hlavný tréner vybojoval na ME bronzové medaily. Viedol čs. reprezentáciu na MS 1982 a 1990, kde mužstvo vypadlo až vo štvrťfinále s Nemeckom. V roku 1972 získal s výberom do 23 rokov titul majstra Európy. Po rozdelení federácie sa stal prvým trénerom slovenských reprezentantov. Na reprezentačnej lavičke sedel v 92 zápasoch (na československej v 76, čo je čs. rekord, na slovenskej v 16). Viedol päť reprezentačných tímov – okrem Československa a Slovenska aj Austráliu, Malajziu, Omán. Sedemkrát bol trénerom výberu sveta. Z domácich klubov trénoval VSS Košice (2. miesto v lige), Slovan Bratislava (dva tituly 1974, 1975). V zahraničí FC Prague Sydney, Sporting Lisabon, Kuala Lumpur, Aston Villa (prvý nebritský kouč v Anglicku), Fenerbahce Istanbul, Celtic Glasgow, JEF United Ičihara. Dlhoročný expert FIFA a UEFA stál niekoľko rokov aj na čele Aliancie európskych futbalových trénerov.