Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Mucha: V živote sú chvíle, keď je futbal na 150. mieste

Po desiatich rokoch sa vrátil na Slovensko. Brankár Ján Mucha (33), rodák z Belej nad Cirochou, ktorý patril k hrdinom kvalifikácie MS 2010, si po pobyte v Poľsku, Anglicku a Rusku túto jeseň obliekol dres bratislavského Slovana a opäť si zachytal v slovenskej lige.

22.12.2015 08:00
Ján Mucha Foto: ,
Slovenský futbalový reprezentant v službách Slovana Bratislava Ján Mucha.
debata

Hovorí o tom, ako sa žije futbalistovi v cudzine, prečo sa vrátil domov i o ťažkom období, keď jeho syn Janko obdivuhodne bojoval so zákernou chorobou.

Zažili ste futbal v popredných krajinách. Bol pre vás problém zaradiť sa po dlhšom čase opäť do slovenskej ligy?
Absolútne žiadny. Vrátil som sa tam, odkiaľ som vyšiel. Na Pasienkoch som ešte v drese Interu zažil dobré roky, našiel som tu kvalitných trénerov a urobil som výkonnostný pokrok.

Nepovažujete návrat na Slovensko za krok späť?
Všade sa nájdu problémy, aj v Slovane. Ale teší ma, že aj na Slovensku sa niečo hýbe dopredu. Verím, že čoskoro sa v Bratislave začne výstavba štadióna, buduje sa nová koncepcia klubu, formujeme tím, bude sa ešte vyvíjať. Už v januári pripravujeme spustenie brankárskej akadémie, do čoho som trochu zainteresovaný aj ja. Pre mňa je návrat veľkou výzvou.

Ako hodnotíte váš desaťročný pobyt v cudzine?
V každej krajine, kde som pôsobil, som sa stretol s iným životným štýlom, inou kultúrou. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol, ale nerobilo mi to veľký problém.

Kde to bolo najťažšie?
Najdlhšie mi trvalo adaptovať sa v Anglicku. Musel som sa zaradiť veľmi rýchlo, v klube to odo mňa čakali. Mojou úlohou bolo naučiť sa čo najskôr reč, zvyknúť si na nové podmienky i život. Dosť chalanov z iných krajín s tým malo problémy. Spočiatku bola najhoršia rečová bariéra. Hodili ma do jamy levovej a musel som sa zorientovať, aby ma nezožrali, tak to funguje. Na prvom mieste musíš zvládnuť komunikáciu a potom profesionalizmus, ktorý tam vládne.

Mnohí vám vyčítali odchod do anglického Evertonu, kde ste boli dvojkou brankára Howarda, prestali ste na tri roky chytať, skomplikovali ste si kariéru. Ako s odstupom času vnímate tento krok?
Nemyslím si, že som si skomplikoval kariéru. Neľutujem ani sekundu, že som pôsobil v Evertone, bola to fantastická skúsenosť a prajem to každému. Anglicko má top súťaž vo svete, dalo mi veľmi veľa nielen vo futbalovom živote, získal som cenné skúsenosti a stále si udržiavam výborné kontakty, s trénermi i hráčmi.

Platí všetko aj napriek tomu, že ste nechytali? Každý hráč odchádza do nového klubu s tvrdením – hlavne, aby som hrával…
Život je vždy o rozhodnutiach. Musíš ich robiť a potom sa podľa toho spávať. Vedel som, do čoho idem, aj to, že idem do rizika. Nastúpil som do klubu, kde bolo 25 vyrovnaných hráčov, každý z nich mohol hrať. Keby som uvažoval tak, že si vyberiem klub, kde mám istý flek, to by som nemohol prestúpiť nikam, ani do Slovana. Všade sa bojuje o miesto. Musíš dokazovať, že patríš do bránky, na ihrisko…

Vy ste však nedostali ani poriadne šancu, aby ste presvedčili o svojich kvalitách. Necítite trochu krivdu?
Nik mi vopred nič nesľúbil. Povedali mi, že ma chcú, vybrali si ma. A vyskúšať si Anglicko bol vždy môj sen. Post brankára je v tejto krajine veľmi špecifický. Ak si číslo jeden, tak si číslo jeden, ak dva potom si dvojka, hierarchia sa striktne dodržiava. Tréneri neradi menia brankárov, dávajú zväčša šancu starším, skúsenejším. Howard je v Evertone už dvanásť rokov.

Vravelo sa, že z klubu odíde a to bude vaša šanca…
A vidíte, chytá tam stále. To som nevedel ovplyvniť. Stále si za týmto krokom stojím. S Howardom sme mali naozaj výborný vzťah. Sú typy brankárov, ktorí sa navzájom žerú, ale ja som to nezažil. Vždy ide o mužstvo, o to, že ten, ktorý stojí v bránke, musí podať stopercentný výkon, nemá zmysel mu podkopávať nohy. Aj o tom je profesionalizmus.

Prišli ste však aj o miesto v reprezentácii – vlastným rozhodnutím. Vyhlásili ste, že kým nebudete chytávať v klube, vzdávate sa miesta v národnom tíme…
Je dobré, ak má v reprezentácii miesto hráč, ktorý pravidelne hráva, tréneri Griga a Hipp presadzovali túto zásadu. Mali sme spolu výborný vzťah, problém nebol v ničom inom. V tom čase som však nevidel, že moje pôsobenie v reprezentácii má zmysel, necítil som v tíme chémiu, potrebnú atmosféru. Jasné, že ma to mrzelo, ale na druhej strane som trávil v reprezentačných prestávkach viac času s rodinou.

Chceli ste sa vzdať reprezentácie aj v čase, keď už v nej pôsobil tréner Kozák. Viaceré vaše dôležité rozhodnutia ovplyvnila vážna choroba syna Janka. Diagnostikovali mu rakovinu lymfatických uzlín…
Sú situácie, keď o futbale vôbec neuvažujete, stojí v rebríčku na 150. mieste. Veľa vecí som sa vzdal. Najdôležitejšie bolo urobiť pre syna maximum, aby som si nikdy nevyčítal, že sa dalo urobiť aj viac. Pre mňa sú moje deti úplne najviac, čo mám. Práve štartovala kvalifikácia ME 2016, oznámil som trénerovi Kozákovi, aby so mnou nerátal. Podporil ma, chcel, aby som zostal v kádri.

Bola synova choroba aj dôvodom, prečo ste obetovali kariéru v zahraničí a rozhodli sa vrátiť na Slovensko?
Áno, teraz sa vidíme s deťmi a manželkou, ktorá to všetko ťažko znášala, aj desať dní v mesiaci, buď oni prídu za mnou, alebo ja využívam každú voľnú chvíľku, aby som letel za nimi do Anglicka. Existuje priame letecké spojenie z Bratislavy do Liverpoolu, je to jednoduchšie. Jankovi diagnostikovali chorobu, keď som pôsobil v Rusku. Bol práve na prázdninách na Slovensku a musel okamžite začať s liečbou. Mne dali v klube najskôr tri týždne voľno a zariadili sme doma všetko potrebné. Absolvoval v Bratislave šesť chemoterapií, prvú so mnou, ďalšie s manželkou. Musela zostať tu a o deti sa nám vtedy starala v Anglicku opatrovateľka. Existovali sme v troch krajinách.

Ako ste zistili, že má syn vážnu chorobu?
Mal osem rokov, od piatich trénoval v akadémii Liverpoolu, chcel byť ako ja brankár. Mal určite talent a nikdy ho netrápili nijaké zdravotné problémy. Opuchlo mu veľmi koleno, zašli sme s ním k lekárovi a ďalšie vyšetrenia ukázali, že má v tele štyri veľké nádory.

Taka nečakaná informácia vyvoláva šok. Ako ste sa s ňou vyrovnávali?
Nechcem sa hrať na hrdinu, ani na človeka, ktorého sa to nedotkne, ale zmobilizoval som sily a povedal som, že ideme bojovať, že sa určite vylieči, bude zdravý ako predtým. Intenzívna liečba trvala šesť mesiacov a za ten čas som si uvedomil veľa veci, mnohé som pochopil. Človek odrazu zistí, že mnohé veci, ktorým prikladal význam, vlastne nemajú nijaký zmysel. Riešime problémy, ktoré ani problémami nie sú. Je zbytočné si klásť otázky, prečo sa to stalo práve jemu, prečo nám. Treba vždy bojovať. Keďže sme trávili čas v nemocnici, videl som množstvo smutných osudov detí, veľmi to na mňa zapôsobilo.

Posilní takáto situácia rodinu, upevní v nej vzťahy?
Každý prípad je asi špecifický, nás to veľmi posilnilo. Janko sa vyliečil, ale choroba ho absolútne zmenila. Z deväťročného chlapčeka rýchlo dospel, psychicky, mentálne akoby mal teraz pätnásť, o päť rokov viac ako v skutočnosti. Je stále dieťa, ale uvedomuje si, čo sa stalo, že mohol zomrieť, inak rozmýšľa, má iné hodnoty. Deti si všetko možno nevedia spočítať, ale často sa správajú statočnejšie ako dospelí, nedávajú na sebe poznať, že ich niečo bolí. Aj náš syn sa sťažoval minimálne, ale viem, čo prežil, akú bolesť má za sebou. Som na neho hrdý.

Opäť sa venuje aj futbalu v Liverpoole?
To ešte nie, nevenuje sa mu už rok a pol. Chemoterapie urobili svoje, každý mesiac absolvuje kontrolu. Možno sa bude môcť do športu vrátiť, ale ešte je skoro.

Rodina zostala žiť v Anglicku, chcete sa v Liverpoole usadiť natrvalo?
Máme tam zázemie, rodina je v Liverpoole šťastná. Mesto má zaujímavú polohu, leží pri mori a má dosť slnečných dní, čo pre Anglicko nie je typické. Kúpili sme si tam neďaleko centra dom, žije sa nám tam príjemne.

Vy však pôsobíte už tretí rok inde…
Mal som predtým aj ponuku z Anglicka, ale nie z najvyššej súťaže. Vybral som si Rusko, kde som zostal dva roky, vtedy to nebolo jednoduché. Hoci som sa tam cítil dobre, nespomínam si na nijaký negatívny zážitok. Ruská liga je ťažká, hrá v nej veľa kvalitných hráčov. Ale videl som sa s manželkou a deťmi jeden-dva dni za tri mesiace. Aj preto som sa vrátil, využívam každú možnosť cestovať za rodinou. Trávime spolu toľko času, koľko sa len dá.

Nebolo by teraz jednoduchšie, keby ste sa presťahovali na Slovensko?
Uvažovali sme o tom, ale myslíme najmä na naše štyri deti. Bývať by sme mali kde aj na Slovensku, to by nebol problém. Dve staršie deti – Ján a Molly – sa narodili vo Varšave, čoskoro trojročné dvojičky Mia a Tia v Liverpoole. Ony anglické prostredie nevnímajú ako cudzie. Veľmi rady chodia na Slovensko, tešia sa na starých rodičov, ale priateľov, školu majú v Anglicku. Milujem svoje deti, chcem im dať to najlepšie. Môžu sa teraz naučiť perfektne jazyk, chodiť do dobrých škôl, dostanú kvalitné vzdelanie a šancu uplatniť sa v krajine, ktorá im ponúka veľa možností.

Plánujete žiť v Anglicku aj po skončení kariéry?
Plánujem mať základňu v Anglicku, ale neviem si predstaviť žiť na jednom mieste celý život. Putujem z miesta na miesto, rád cestujem, mám veľa aktivít.

Čo Bratislava? Už ste si zvykli?
Pôsobím tu s prestávkami dlho, nemám s tým problém, ale ja som východniar, netajím sa tým. Žije tu aj brat a viacerí známi. Máme tri rodinné firmy, pôsobíme v oblasti strojárenstva, stavebníctva, obchodujeme s Rusmi, momentálne sa o ne stará najmä brat. Spolu konzultujeme zásadné veci, ale ja mám svoju futbalovú prácu, ktorej sa naplno venujem.

Na začiatku mesiaca ste oslávili 33 rokov. Budete sa firmám venovať naplno po futbalovej kariére? Uvažujete už o tom, do čoho sa pustíte?
Rokov mám dosť, ale cítim sa na 25 a chcem chytať dovtedy, kým to bude možné, hoci aj do štyridsiatky. Futbalista musí mať aj šťastie. Ja som nikdy nebol zranený, ale stať sa môže hocičo. Neviem, či by som sa chcel v budúcnosti venovať iba podnikaniu. Mám dosť skúseností, kontaktov, ovládam štyri jazyky, rád by som to všetko využil, asi aj vo futbale, v manažérskej práci, v komunikácii s ľuďmi, možno aj ako tréner.

S rodinou ste už absolvovali krátku dovolenku. Ako prežjete Vianoce?
Boli sme zopár dní v Dubaji, ale Vianoce najradšej trávime na Slovensku. Prežijeme ich v jednom penzióne v Starej Lesnej vo Vysokých Tatrách. Aj s rodičmi. Po nich sa presunieme do Anglicka, kde privítame Nový rok.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #futbal #ŠK Slovan Bratislava #Ján Mucha