Foto: SITA/AP, Lefteris Pitarakis
Uprostred trávnika sa zhromaždilo 22 futbalistov. Pevne pochytaní za ramená, so sklonenými hlavami, čiernymi páskami na rukách a myšlienky nasmerovanými k obetiam parížskej tragédie. Hlásateľ požiadal prítomných na štadióne o minútu ticha. Rozhodca fúkol do píšťalky a… a v tom to prišlo. Z tribún sa ozval nečakaný, hanebný piskot.
„Naši fanúšikovia by sa mali správať podstatne lepšie,“ vravel o dve hodiny na tlačovej besede Fatih Terim, tréner tureckých futbalistov. Jeho krajania, ktorých prišlo na štadión v Istanbule 17-tisíc, dali pietnemu okamihu na frak.
Pred prípravným zápasom s Gréckom sa previnili voči morálke či slušnému správaniu sa. Scénu, v ktorej bol hlavným hrdinom pískajúci dav, okorenili podľa očitých svedkov skandovaním hesla Allahu Akbar (Allah je všemocný).
Turci ponúkli (nielen futbalovej) Európe značný kontrast. V porovnaní s reakciami na iných štadiónoch starého kontinentu. Či už v Bologni, Viedni, Luxemburgu, Rostove alebo Žiline. Všade si diváci uctili pamiatku 129 obetí zbesilého vyčíňania teroristov minútou ticha a následným potleskom.
Obzvlášť obrázky z Londýna, ktoré obleteli svet, vyvolali v miliónoch Európanov zimomriavky. V zápase medzi Anglickom a Francúzskom šla tentoraz tradičná rivalita bokom. Keď zazneli legendárnym Wembley prvé tóny francúzskej hymny, spievali jej slová (organizátori ich premietli na veľkoplošnú obrazovku) nielen hosťujúci, ale aj domáci fanúšikovia. V očiach niekoľkých francúzskych futbalistov sa v okamihu zaleskli slzy.
„Angličania nám preukázali obrovský rešpekt. Napokon, sami vedia, aké pocity prežívame. Prešli si tým pred niekoľkými rokmi, keď sa odohrali útoky v Londýne,“ vravel po zápase Laurent Koscielny, stopér Arsenalu.
Večer vo Wembley bol plný emócií. Od začiatku až do konca. Pred zápasom pristúpil k ihrisku anglický princ William. Po jeho pravici kráčal domáci tréner Roy Hodgson, po ľavici hosťujúci Didier Deschamps. Každá z osobností držala v rukách veniec, ktorý vzápätí položila k trávniku. Atmosféru dotváral nápis nad vstupom na štadión – sloboda, rovnosť, bratstvo. Samozrejme, vo francúzštine.
Nezaháľali ani diváci. Choreografiou tentokrát nevyjadrili podporu svojmu tímu. Mysleli v prvom rade na Francúzov. Svedčí o tom obrovská trikolóra, ktorú v modro-bielo-červenej kombinácii rozprestreli na tribúnach.