Na majstrovstvách sveta 1962 v Čile odštartoval fantastickú cestu až do finále s Brazíliou. Podceňované československé mužstvo zdolalo hviezdnych Španielov. Autor legendárneho gólu včera dorazil do Ovieda so skupinou fanklubu slovenskej futbalovej reprezentácie a teší sa na zajtrajší zápas v kvalifikácii ME 2016.
„Dostal som tento darček k mojim 75. narodeninám,“ teší sa bývalý trnavský futbalista. Stále opatruje kopačky, v ktorých odohral pamätné stretnutie. „Kopačku som mal aj vlani v Žiline, keď sme zdolali Španielov 2:1. Dúfam, že nám aj teraz prinesie šťastie. Budeme ho potrebovať.“
Navoňané španielske hviezdy
Futbalový život prináša mnohé nevšedné situácie. Trnavské rýchle krídlo strelilo v úvodnom zápase MS vo Viňa del Mar svoj prvý reprezentačný gól. A aj posledný.
„Tri týždne pred odletom na šampionát sme hrali prípravný zápas proti Uruguaju v Prahe. Súperovi hráči ma nemohli udržať. Všetko mi vychádzalo, bol to môj životný zápas. Tréner súpera po stretnutí vyhlásil, že Čechoslováci majú najrýchlejšie krídlo na svete. Kľučkoval som, centroval, po mojich prihrávkach padali góly, vyhrali sme 3:1,“ zaspomínal si Štibrányi. Nomináciu mal v suchu. Medzi prvými. Spolu s najväčšími oporami Masopustom, Pluskalom, Novákom, Popluhárom…
Jeho veľký deň prišiel 31. mája 1962. „Proti nám stáli samé veľké mená, ale nemali sme rešpekt. Veľmi dobre sme vedeli, s kým máme česť. Všetci sme mesiac predtým videli fantastický zápas Realu a Benficy vo finále EPM, ktorý vystrašil celé futbalové Československo. Skončil sa 5:3 v prospech portugalského tímu.“
A odrazu mnohí hráči Realu stáli vedľa nich v tuneli pred východom na trávnik. „Zvedavo som si ich obzeral. Sú inakší ako my? Sledoval som Del Sola, ktorého som obdivoval, bol vynikajúci driblér a postavou podobný mne. Vedľa neho stál Santamaria, chlap ako hora, za ním malý diabol Gento. Geniálny Puskás bol vzorne očesaný s dokonalou pešinkou. A všetci boli navoňavkovaní. Tú voňavku cítim dodnes. To sú nejakí manekýni, vravel Sváťo Pluskal.“
Nebola to nijaká srandička
Jediný gól padol desať minút pred koncom. Víťaznú akciu má stále pred očami, pamätá si každý detail.
Cítil, ako sa vzďaľuje Santamariovi a Reijovi. Počul za sebou ich fučanie a dupot, ale on upaľoval k bránke. Prešprintoval polovicu ihriska a pred sebou mal iba obrovitého Sedruna. Španielsky brankár vybehol, zmenšoval mu uhol. Počkal si na ideálny okamih a poslal loptu ponad neho do siete.
„Mnohí hráči sa už chválili, že mi prihrali na gól. Nijaká nahrávka nebola. Španieli kopali roh a ja som bol skoro na polovici ihriska, otočený k našej bránke. Niekto odkopol loptu, odrazu padla asi tri metre predo mnou a preskočila ma. Okamžite som sa otočil a kým sa Santamaria a Reija spamätali, mal som päťmetrový náskok,“ popisuje rozhodujúci okamih. Dodnes považuje za rozhodujúce, že sa životnej šance nezľakol. Hoci s úsmevom dodáva, že to „nebola nijaká strandička“.
„Keď som o tom neskôr uvažoval, pýtal som sa sám seba, kde som nabral odvahu. Zvyčajne hráč začne trochu špekulovať, zasekne loptu, hľadá spoluhráča. Mne to vtedy ani nenapadlo. Podobné dva góly som dal krátko predtým v lige na Sparte. Vedel som, že mám v pätách súperových obrancov. Musel som vtedy utvoriť svetový rekord v behu na 50 metrov, lebo ma nedobehli, hoci nemali na nohe loptu ako ja.“
Trnava hizo único gol!
Potom už vypukli obrovské gólové oslavy. „Vbehol som do siete, kopol ešte raz do lopty a utekal som za bránku. Tam ma všetci chytili, urobili sme víťaznú kopu, nakoniec dobehol z bránky aj Vildo Schrojf a vrhol sa na nás. Ešte som zaregistroval trénera Helenia Herreru, ktorý od hnevu rozbil stoličku.“
Na druhý deň sa v domácich novinách objavil veľký titulok: Trnava hizo único gol! „Nevedeli ani moje meno, poplietli si ho s mestom, kde som hrával. V preklade to znamenalo: Trnava strelil jediný gól.“
Po návrate ho doma čakala obrovská eufória. Zinkasoval 4500 korún, ale tie nikdy nevidel. Práve stavali dom, otec išiel na poštu, vybral ich a po ceste domov za ne kúpil parkety.
„Mne zostalo najvyššie zväzácke vyznamenanie – Fučíkov odznak. Dodnes ho mám odložený doma. Nemám ani striebornú medailu, tých bolo dvanásť, vtedy ich dostali len hráči, ktorí nastúpili vo finále a tréner Vytlačil. Odložil som si však víťazný dres a kopačky, v ktorých som potom ešte dlho hrával,“ približuje Štibrányi, ktorý po skončení kariéry pracoval vyše tridsať rokov na základnej škole ako učiteľ.
Zajtra to bude tvrdé
Práve zápas so Španielskom mu potvrdil starú futbalovú pravdu, že nijaké stretnutie nie je vopred vyhraté, ale ani prehraté. „Nesmieme sa ani teraz vzdávať, hoci nás čaká veľmi ťažký zápas. Chýbajú nám viaceré opory, ktoré nebude ľahké nahradiť. O to viac, že hráme na pôde súpera. Teraz sa uvidí, aká je sila kolektívu, ako zaberú náhradníci,“ tvrdí. Kto by mohol zajtra dokázať niečo podobné ako on na MS? „Máme dosť šikovných a rýchlych hráčov. Skórovať by mohol napríklad Stoch. Alebo Mak. Výborné by bolo, keby sme udržali nerozhodný stav v prvom polčase, ale ak rýchlo inkasujeme, bude zle. Nemôžeme celý zápas len brániť, to by nedopadlo dobre,“ domnieva sa Štibrányi.
Doma chodí na každý zápas reprezentácie. Ale na stretnutí vonku ešte nebol, teraz bude mať premiéru. „Teším sa už na šampionát vo Francúzsku, verím, že takúto šancu už nepustíme,“ dodáva. Vraví, že tipovať zápas nie je jednoduché. „Pre nás to bude tvrdé. Bral by som aj nerozhodný výsledok, ale musíme byť realisti. Podľa mňa prehráme 0:2. Nenahnevám sa, ak sa mýlim. Budem na štadióne povzbudzovať a držať palce, aby sme sa postarali o ďalšie prekvapenie,“ rozlúčil sa legendárny slovenský futbalista.