Schádza sa ich aj bezmála dvadsať. Alexander Vencel, niekdajší skvelý brankár, ktorý medzi žrďami vystriedal na Tehelnom poli legendárneho Viliama Schrojfa, si udržiava stále dobrú kondíciu. V sobotu oslávi sedemdesiatku.
Vydržíte stále, čo pred dvadsiatimi rokmi?
Hlava presne vie, čo treba robiť a chcem to spraviť ako pred dvadsiatimi rokmi. Aj to ešte zvládnem, ale chýba už razancia a rýchlosť. Vek sa nedá zastaviť. Aj keď sa mi to trochu podarilo. Tým, že som denne s mladými a deťmi. To je moja energia, na to sa každé ráno teším.
Ako sa udržiavate v kondícii?
Takmer každý deň na ihrisku mi stačí. Viac by som ani nestihol, chodím aj na všetky zápasy našich výberov v Bratislave a okolí. Dva i trikrát do týždňa sa vyberiem s manželkou na dlhú, dvojhodinovú prechádzku po starom meste. Máme svoju trasu. Bývame na Palisádach, vyrazíme na Slavín, odtiaľ do Horského parku, vo Funuse si dáme jedno malé čierne pivo a ideme späť – na Hrad a domov. To je úžasný relax.
Futbalový vrchol ste zažili pred 45 rokmi, keď Slovan v Bazileji zdolal Barcelonu a vybojoval PVP. Stále máte doma loptu, s ktorou sa hralo finále?
Samozrejme. Schoval som ju po poslednom hvizde rozhodcu pod dres. Ostala tomu, kto ju mal posledný v zápase, také platilo pravidlo a nik neprotestoval. Ani rozhodca. Vtedy sa ešte celý zápas odohral len s jednou loptou, keď skončila v hľadisku, čakalo sa, kým sa vráti. Už som sľúbil, že keď bude mať Slovan svoju Sieň slávy, tak ju tam venujem. Dovtedy ju z rúk nedám.
Foto: archív Alexandra Vencela
Už sa ju pokúsil nejaký zberateľ od vás získať?
Raz sa obrátil na mňa jeden Španiel, napísal mi aj list, chcel, aby som mu ju venoval. Slušne som ho odmietol, vysvetlil som mu, že je to pre mňa významná relikvia, že to nemôžem urobiť. Nikdy by som ju neponúkol ani do dražby.
Vy však nemáte len túto loptu ako spomienku na veľkú kariéru…
Mám viacero dresov súperov. Aj slávnych brankárov, Brazílčana Gilmara či Angličana Banksa. Po súboji na Maracane v Riu, v ktorom dostal šancu Gilmarov náhradník Manga, som si s ním vymenil dres. Bolo to v júni 1966 a o niekoľko dní neskôr práve Manga chytal na MS v Anglicku. Špeciálnu spomienku mám na vynikajúceho anglického futbalistu Nobbyho Stilesa. Bol to búrlivák, v zápase mi dal facku a rozhodca ho vylúčil. Po ňom mi podal ruku a venoval dres. A rád spomínam aj na sovietskeho brankára Leva Jašina. V lete 1962 sa československý dorastenecký výber predstavil v moskovských Lužnikách. Mal som osemnásť rokov, po zápase prišiel do šatne Jašin, bol to vtedy svetový pojem, ani sme nedýchali. Molodec, povedal mi a venoval mi svoje rukavice.
Koľko ste zarobili za triumf v PVP?
Dostali sme aj nejaké peniažky, ale išlo o takú malú sumu, že si už ani nepamätám, koľko. V Dimitrovke nám dali hodinky a dodnes mám odložený na čestnom mieste originálny obraz akademického maliara Horvátha. Milá však bola iná vec. Stal som sa čestným občanom tridsiatich slovenských miest. Kade sme chodili, tam nám udeľovali tieto čestné pocty (smiech). Naša odmena bola vždy skôr v morálnom ocenení.
Závideli ste súperom v zahraničí, ktorých ste často zdolávali?
Brali sme to ako realitu. Hoci po finále ME 1976 som sa stretol s tým, že pre súperov to nebola úplne bezvýznamná vec. Vynikajúci nemecký brankár Sepp Maier nám na záverečnom bankete kamarátsky a s úsmevom vyčítal, že sme ich vo finále zdolali. Viete, o čo sme prišli? Už sme sa tešili na nový model mercedesu a ďalších päťdesiattisíc mariek… a vám dajú doma červenú hviezdu, vravel.
Takmer celú kariéru ste prežili na Tehelnom poli. Napadlo vám niekedy, že zmeníte dres?
Neuvažoval som o tom. Len raz sa zdalo, že prestúpim. Po ďalšom zápase reprezentácie na Maracane v apríli 1974, v ktorom sme podľahli 0:1, som dostal ponuku od popredného klubu Botafogo. Jeho šéfom bol Havelange, ktorý sa stal aj predsedom FIFA. Po zápase prišiel do šatne aj s naším zástupcom, doktorom Jírom. Spýtal sa ma, či niekto z Brazílie už niekedy rokoval so mnou o prestupe. Nik nikdy, vravím mu prekvapene. Tak odteraz už s nikým o tom nehovorte, až kým neuzavrieme naše rokovania, také sú u nás predpisy. Chceme, aby ste hrali za Botafogo.
Prečo to padlo?
Priznávam, tešil som sa do Brazílie. Aj náš tajomník v Slovane, pán Hlobil, si mädlil ruky. Šaňo, za tie peniaze postavíme novú tribúnu, vravel mi. Všetko bolo na dobrej ceste, podporil to minister zahraničných vecí Chňoupek i predseda slovenskej vlády Colotka a v Prahe to podpísal aj šéf ČSZTV Himl. Ale nakoniec to neprešlo na ÚV KSČ, lebo v tom čase sa zhoršili vzťahy s Brazíliou, vypukol dokonca nejaký spor medzi jej prezidentom a Gustávom Husákom.
V lige ste nastúpili v 321 stretnutiach a až v 132 ste si udržali čisté konto. Spomeniete si na najlepší a najhorší zápas?
Odchytal som veľa stretnutí a ako tréner brankárov som neskôr absolvoval len v slovenskej reprezentácii v rôznych kategóriách neuveriteľných 272 zápasov. Z hráčskej kariéry však nikdy nezabudnem na súboj v Ostrave. Bolo to tesne predtým, ako sme odchádzali do Boru v úspešnom ročníku PVP. Baník nás celý čas tlačil, odchytal som výnimočný zápas, zlikvidoval som aspoň šesť-sedem gólových šancí. A vrchol prišiel v samom závere, keď Šaňo Horváth tečoval loptu, už som sa odrazil na inú stranu, ale v lete som ju vo vzduchu ešte nožničkami vykopol. Bol to akrobatický zákrok, o ktorom sa dlho hovorilo. Zápas mal však zlú pointu, lebo v poslednej minúte som sa zrazil s Bartalským, zašívali mi koleno a nemohol som do Boru cestovať. V reprezentácii mi mimoriadne vyšiel kvalifikačný súboj MS 1966 v Portugalsku, v ktorom nastúpil aj Eusébio. Skončil sa bez gólov.
Foto: archív Alexandra Vencela
Dostali ste v dlhej kariére nejaký kuriózny gól?
Bolo ich viac, ale vždy si spomeniem najmä na súboj so Slaviou na plnom Tehelnom poli. Mali sme v závere tlak, ale nevedeli sme dať gól. Súper odkopol loptu na našu polovicu, stál som za šestnástkou a chystal som sa, že ju pošlem naspäť k súperovej bránke. Odrazu na mňa zakričal z boku Toni Urban, aby som mu ju prihral. Pozrel som sa na moment na neho a odrazu predo mnou vyrástol Franto Veselý, vypichol mi loptu a strelil gól. Diváci na mňa hromžili, keď som odchádzal z ihriska od ľútosti som sa rozplakal. Tesne pred zápasom som dostal prvý raz pozvánku do reprezentácie. Vravel som si, že za toto ma musí tréner Marko z mužstva vyhodiť.
Urobil to?
Nie, podržal ma. V zápase s Rumunskom som si vzápätí odkrútil reprezentačnú premiéru, vyhrali sme 3:1.
Vy ste rodák z Rumunska. Malo to pre vás špeciálny význam, že ste prvý raz nastúpili proti krajine, v ktorej ste sa narodili?
Nie, v Ilva Mare, v mojom rodisku, som žil s rodičmi asi dva mesiace. Otec pracoval v Šali ako železničiar a poslali ho služobne do tohto rumunského mestečka. Bol to však asi osud, lebo potom ma Rumunsko celý život sprevádzalo: prvé moje veľké medzinárodné vystúpenie bolo na ME osemnásťročných – v Rumunsku, reprezentačnú premiéru som zažil – s Rumunskom, na MS som odchytal jediný zápas – s Rumunskom.
V reprezentácii ste síce nastúpili na 25 zápasov, ale zväčša ste kryli chrbát Ivovi Viktorovi. Ako ste sa s tým vyrovnávali?
Znášal som to úplne pokojne, až na jednu výnimku. V kvalifikácii MS 1970 som chytal v Budapešti a Maďari vyhrali 2:0. Všetky hodnotenia môjho výkonu však boli pozitívne. Ivo mal vtedy zlú sezónu, nedarilo sa ani Dukle. V odvete v Prahe mu však tréner Marko dal prednosť. Bol som sklamaný. Marko ma vzal bokom a vraví mi: Šaňo, vidíš tú zostavu? Je v nej deväť Slovákov. Na Sparte. Keby som postavil ešte aj teba, v Prahe by to neprežili a mohol som si baliť kufre. Nehneval som sa na neho. Aj tak si to zlizol, lebo sme remizovali 3:3 a pražské denníky do toho zaplietli ešte aj Ďura Szikoru, ktorý mal maďarskú národnosť a písali, že sme hrali proti dvanástim Maďarom.
Nemrzel vás ani fakt, že ste získali titul majstra Európy, ale nezahrali ste si na šampionáte ani minútu?
Viktora som absolútne rešpektoval, bol to výborný brankár.V Juhoslávii sme odohrali len dva zápasy, chytal výborne a nebol naozaj dôvod, aby tréneri menili brankára. Mali ma poslať do bránky zo súcitu? V Belehrade však bola do posledných sekúnd alternatíva, že na penalty pôjdem ja. Ivo v poslednom období nechytil ani jednu, ja som bol úspešnejší. Nik však už nerátal, že prídu na rad, vyrovnávajúci finálový gól sme inkasovali v samom závere. Vengloš sa ma pýtal, či idem do bránky. Krútil som hlavou, nebol som rozcvičený, sedel som na lavičke celý čas v teplákoch. Vybral sa za Ježkom, radili sa. Aj Ivo na mňa pozeral, čakal, že pôjdem na penalty. Nakoniec ho tréneri nechali na ihrisku.
Ste hlavou známeho brankárskeho rodu. Aj váš syn bol úspešný brankár a aj váš vnuk sa postavil medzi žrde. Aké šance mu dávate?
Alex má všetky predpoklady, aby bol z neho dobrý brankár, nikde nie je napísané, že musí mať na sebe aj reprezentačný dres ako ja či jeho otec. Má však len 181 cm, potreboval by ešte aspoň štyri päť centimetrov narásť, ale má iba sedemnásť. Chytá za dorastencov Štrasburgu, bol som sa na neho minulý týždeň pozrieť v ligovom zápase. Teraz však musí najskôr zvládnuť maturitu, ktorá je pred ním. Nemám o to strach, je najlepším žiakom v ich škole.
Foto: archív Alexandra Vencela
Za úspechy vďačí aj rodine
Alexander Vencel považuje za významný faktor svojej úspešnej kariéry a neskôr i trénerskej práce pevné rodinné zázemie. „Usporiadaná a pokojná rodina je mimoriadne dôležitá. Kto si toto ustráži, má veľkú výhodu. Manželka ma podporila, zriekla sa všetkého a okrem roboty sa venovala len deťom. Žijeme spolu už takmer päťdesiat rokov – v dobrom i zlom,“ zdôrazňuje. Tešia sa z troch vnukov a dvoch vnučiek. Mladší syn Stanislav ma 11-ročného Christiana a 11-mesačného Sebastiana. Starší Alexander zostal žiť po skončení kariéry v Štrasburgu, má dcéru Katarínu, ktorá študuje medicínu a sedemnásťročné dvojičky Michaelu, ktorá má výtvarné nadanie a Alexa, z ktorého je talentovaný brankár.
Brankárske naj… podľa Alexandra Vencela
Najlepší brankár histórie
„Každé obdobie malo velikánov. Keď som začínal, videl som v máji 1957 na Tehelnom poli pred 60-tisíc divákmi zápas Československa proti Juhoslávii a skvelého Bearu v drese hostí. To ma ovplyvnilo, považoval som ho za najlepšieho na svete. Potom som spoznal Brazílčana Gilmara a povedal som si, že ten je ešte lepší. A napokon som uznával za najlepšieho gólmana Schrojfa, aj za jeho skvelé výkony na MS v Čile. Ale vynikajúci bol aj Banks a Jašin.“
Najlepší brankár súčasnosti
"Aktuálne je ním Nemec Neuer. Ale hneď vedľa neho aj Buffon a Čech.
Brankár, s ktorým som si najviac rozumel
„Jednoznačne Ivo Viktor, patril v najlepšej forme tiež k svetovej špičke. Napriek tomu, že sme boli aj konkurenti, ľudsky sme si sadli.“
Brankár, od ktorého som sa najviac naučil
„Vildo Schrojf. Môj veľký vzor, trénovať s ním bola pre mňa obrovská škola.“
Najdôležitejšia vlastnosť brankára
„Rýchlosť reakcie. Nielen pohybom, ale aj myslením. Hlava je tiež veľmi dôležitá.“
Čo najviac potrebuje dobrý brankár
„Fyzické predpoklady. V súčasnosti musí mať vysokú postavu, ak mu chýbajú centimetre, začína mať problémy. A musí mať viac ako v minulosti nielen rýchle ruky, aj ale dobré nohy. Je takisto futbalista ako hráči v poli.“
Foto: archív Alexandra Vencela
Čo je na bránkárskom poste najpríťažlivejšie
„Jeho výnimočnosť. Rokmi si uvedomí veľkú zodpovednosť k tímu. Je posledný, môže často – v dobrom i zlom – ovplyvniť výsledok. Všetci môžu hrať dobre a jeden brankárov kiks zmarí nádeje. Keď útočník nepremení šancu, keď obranca urobí kiks, zabudne sa na to rýchlejšie. Góly dostáva a zabraňuje im brankár.“
Kto je najväčší postrach brankárov
„Strelec, ktorý príliš neukáže, že bude strielať. Ten, kto sa dlho chystá na strelu, pripravuje si v hre dlho loptu, nemá proti skúsenému a dobrému brankárovi veľa šancí. Nepríjemný bol Adamec, u neho som zväčša nevedel, čo s loptou urobí, či ju napáli bez prípravy, z kroku-dvoch, či prihrá. Používal aj hlasné upozornenia, ktoré som však po čase odhalil. Keď zakričal za šestnástkou na Kabáta na krídle – Dušáán, idééš, vedel som, že môžem čakať bombu ako z dela. V súčasnosti je nevyspytateľným kanonierom Portugalčan Ronaldo. Vystrelí nečakane a prudko, nedá sa na to často vôbec zareagovať.“
Alexander Vencel (70)
Bývalý vynikajúci futbalový brankár sa narodil 8. februára 1944 v Rumunsku. V československej reprezentácii nastúpil na 25 zápasov, chytal na MS 1970, na ME 1976 získal zlatú medailu, ale len ako Viktorov náhradník. Väčšinu kariéry, 14 rokov, strávil v drese Slovana Bratislava (1961 – 1977), s výnimkou vojenčiny v Dukle Komárno (1962 – 1964) a na sklonku kariéry prestúpil do Plastiky Nitra (1977 – 1978). Výrazne prispel v roku 1969 k zisku PVP. V lige si pripísal 321 štartov, stal sa tri razy majstrom ČSSR (1970, 1974, 1975) a štyri razy vyhral Československý pohár. Jeho syn Alexander bol takisto výborným brankárom, reprezentantom, veľa rokov pôsobil vo francúzskej lige. V súčasnosti je popredným svetovým expertom na prípravu brankárov. Druhý syn Stanislav sa tiež venoval futbalu, ale jeho kariéru prerušilo ťažké zranenie.