Chystáte veľké oslavy? Nemám nič proti oslavám, ale šesťdesiatku nepokladám za mimoriadny dôvod na oslavovanie (smiech). Od päťdesiatky som si prestal počítať roky. Cítim sa na štyridsať… Teraz vážne. Najmä nech slúži zdravie. Mne i rodine. Samozrejme, nejaké oslavy budú. S rodinou, priateľmi vo Francúzsku, aj na Slovensku, keď prídem.
Je takéto jubileum pre vás dôvodom aspoň na rýchlu životnú bilanciu?
Skôr ctím zásadu, že sa treba pozerať dopredu. Viac na to, čo bude, ako čo bolo.
Keď sa však obzriete dozadu, na čo si prvé spomeniete?
Na detstvo v Bratislave, na rodičov, bratov a, samozrejme, krásny športový život.
Vy ste vyrastali hneď vedľa štadióna na Tehelnom poli. To pre malého chlapca asi nebol problém, ako využiť voľný čas.
Vyrastal som od dvoch rokov na Vajnorskej ulici. S chlapcami sme každú voľnú chvíľu mastili futbal na Kuchajde. Na jednej strane som mal štadión Slovana, na druhej Interu na Pasienkoch. Na Tehelné pole som mal ešte o niekoľko metrov bližšie, asi to rozhodlo, že som zamieril tam a od ôsmich rokoch vyrastal v belasom drese. Rodičia ma do ničoho nenútili, ale boli radi, že športujem. Otec tiež hrával futbal, bol brankár v miestnej jedenástke v Solčanoch, kde som sa narodil. Tvrdá otcova ruka vo výchove a skvelí tréneri rozhodli, že som to niekam dotiahol.
Chvíľu sa rozhodovalo, či nebude z vás útočník.
V útoku ma skúšal tréner Ján Hucko. Dal som aj nejaké góly. Ale začínal som v strede poľa alebo ako stopér a Jozef Vengloš ma opäť zaradil na tento post. Prvú šancu v lige mi dal Anton Vičan.
Samé veľké trénerské mená. Na koho najčastejšie spomínate?
Už som naznačil, mal som veľké šťastie na trénerov. Každý mi niečo dal a všetkých si vážim. Okrem tých, čo som spomínal, ma viedol aj Anton Malatinský. Ale napríklad aj Anton Urban v slovanistickom béčku. V reprezentácii som dlho spolupracoval s Václavom Ježkom.
V československej reprezentácii ste boli dlhé obdobie kapitánom tímu. Ako ste sa ním vôbec stali?
Vymenovali ma tréneri Ježek a Vengloš. Pozvali si štyroch skúsených hráčov, s nimi to predebatovali a potom rozhodli.
V československom výbere mali početnú prevahu Slováci. Ako ste vychádzali s „českou menšinou“?
Problémy sme mali v lige, tam sa často iskrilo, tvrdo bojovalo, vládla veľká rivalita i nervozita. Platilo to o každom zápase so Spartou, Slaviou, Duklou, Bohemkou, Ostravou, Brnom… Keď sme sa však zišli v reprezentácii obrátil som sa na hráčov a vyzval som ich, aby na ligové trenice zabudli. Doslova som im povedal, že ligové zápasy sa nesmú ani spomenúť. Tento poriadok sa dodržiaval. Klapalo nám to roky, tvorili sme súdržný tím, atmosféra bola vždy výborná, nik sa na nikoho nevyvyšoval. Poriadok a disciplína museli byť, inak by sme sa nikam nedostali.
Zapálili ste si občas aj cigaretu, vypili nejaké pivo či pohár vína? To tréneri nemali radi…
Ja som nebol fajčiar, s tým som nemal problémy. Ak sa niečo vyskytlo, tak len po zápase, to áno. Od utorka alebo stredy sme sa už koncentrovali na sobotu a nedeľu. V reprezentácii sme si nič nedovolili.
Vrchol prišiel na ME 1976 v Juhoslávii. V pamätnom semifinálovom zápase proti Holandsku ste prekonali Schrijversa a vzápätí ste vyrovnali vlastným gólom. Spomínate si, ako ste sa cítili? Boli ste nešťastný?
Nie, to sa vo futbale stáva. Zápas pokračoval, nemohol som rozmýšlať nad nešťastným zásahom. Len som išiel za brankárom Ivom Viktorom a povedal som mu: Dávaj si lepší pozor (smiech). Lialo, lopta bola ťažká a klzká. Možno preto som aj strelil vedúci gól Holanďanom. V tomto komplikovanom zápase som odvrátil neskutočne veľa ťažkých lôpt, ktoré posielal do šestnástky Cruyff. Bolo to až neuveriteľné. Nikdy v živote som sa toľko nenahlavičkoval.
Vrcholom kariéry bolo zlaté finále. Čo vám najviac utkvelo v pamäti?
V šatni som chalanom pod sprchami vravel, že nech si zapamätajú tento deň, lebo najbližších tridsať rokov nik z východnej Európy taký úspech nedosiahne. Stále to platí.
Bol to váš najlepší zápas?
Finále je, samozrejme, vrcholom kariéry, najväčší úspech, ale odohral som aj lepšie zápasy. Napríklad aj tri dni predtým proti Holandsku som podal podľa mňa ešte lepší výkon.
Do Juhoslávie necestovalo mužstvo ako favorit. Čomu po rokoch pripisujete podstatu výnimočného triumfu?
Stále si spomínam na skvelú sériu 22 zápasov bez prehry, dva roky sme nenašli premožiteľa. Neboli sme favoritmi, veď sme hrali proti Nemecku a Holandsku, tí sa dva roky predtým stretli vo finále majstrovstiev sveta. Nebolo vtedy silnejších tímov. Už sme si však aj my viac verili, niečo sme predtým dokázali. V skupine sme vyradili Anglicko i Portugalsko. Vo štvrťfinále si poradili so Sovietskym zväzom. Odohrali sme veľa náročných zápasov. Mám odložených veľa novinových výstrižkov a keď čítam články a hodnotenia, aj tréneri súperov hovorili o nás ako o kompaktnom tíme, ktoré spolu útočilo i bránilo.
O vás často hovorili ako o Beckenbaurovi východu či strednej Európy…
Prirovnávali ma k nemu, vážim si to, v mojich futbalových rokoch to bol asi najlepší hráč na svete.
V ankete France Footbalu o najlepšieho futbalistu ste skončili v roku 1976 na šiestom mieste. Čo pre vás znamená?
Stále veľa. Aj preto, že slovenský futbalista nikdy nebol v tejto prestížnej ankete vyššie. Cruyff skončil za mnou. Platini piaty, jedno miesto predo mňou. Vyhral Beckenbauer a na slávnosti mi vravel, že ľutuje iba to, že nemá aj titul majstra Európy. Nemôžeš mať všetko, povedal som mu. Odvtedy sme sa stretli často na rôznych podujatiach. Vychádzame dobre, mám jeho mobilný telefón, môžem mu kedykoľvek zavolať.
Ste spokojný s tým, čo ste vo futbalovej kariére dosiahli?
Mrzí ma len to, že nás po roku 1976 nepustili do zahraničia. Chcel som si vyskúšať, kde sú moje futbalové hranice. Mal som ponuky z Bayernu Mníchov, Stuttgartu a Mönchengladbachu. Nemci boli v tom čase majstri sveta. Rád by som si overil, či by som na to mal. To sa však týkalo aj ďalších hráčov, ktorí mali tiež dobré ponuky. Keď nás potom pustili ako tridsiatnikov, už sme mali zenit za sebou.
Žijete vo francúzskom Thonone. Prečo ste sa usadili práve tam?
Tak to vyšlo, priniesol to život. Thonon je sympatické mestečko pri švajčiarskych hraniciach, vzdialené od Ženevy asi tridsať kilometrov. Hral som tu na sklonku kariéry, zoznámil sa s manželkou Florence, máme dve deti, Toni bude mať sedemnásť a Lucas pätnásť. Taká Európa, aká je dnes, mala byť už pred tridsiatimi rokmi. Tak som ti to už vtedy predstavoval, teší ma, že môžeme slobodne cestovať.
Môžu z vašich synov vyrásť takí skvelí futbalisti ako vy?
Obaja hrali futbal, ale starší sa dal na ragby, zlákali ho kamaráti. Mladší je šikovný, mohol by byť z neho futbalista. Kam to však dotiahne, to je ešte ťažko povedať. Netlačím ho do toho, aby sa stal futbalistom. Cesta do veľkého futbalu je dlhá, dostať sa do špičky nie je také jednoduché. Nechcem, aby za každú cenu prežíval čo ja. Keď sa išli kamaráti zabávať, ja som mal tréning, alebo som musel zostať doma. Nie vždy to bolo ľahké.
Čomu sa teraz najviac venujete?
Mám dosť aktivít. Som športový manažér, vlastním agentúru, cestujem, navštevujem zápasy v celej Európe. Pôsobím aj v komisii UEFA, ktorú vedie Franz Beckenbauer a sú v nej také osobnosti minulosti ako Hierro, Čurkovič, Boban, Albertini.
Stretávate sa s bývalými výbornými futbalitami. Ako reagovali na slovenský premiérový postup na majstrovstvá sveta?
Vnímajú to ako príjemné prekvapenie. A zhodujú sa, že sme si ho zaslúžili.
Vrátili ste sa aj do slovenského futbalu ako manažér reprezentácie. Akú šancu dávate Weissovým zverencom v Afrike?
To najťažšie majú za sebou. Vybojovali si postup, sformoval sa dobrý tím, ktorý vedú schopní tréneri na čele s Vladom Weissom. Teraz musia všetci pokračovať tak, aby udržali pozitívnu futbalovú náladu. Ak bude mužstvo držať pokope, má šancu. Už sa na šampionát teším. Naša skupina nie je ľahká, ale ani veľmi ťažká. Môžeme z nej postúpiť. To by som pokladal za úspech. Ostatné sa uvidí.