Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda Domov MS v hokeji Výsledky výsledky

Prezývku dostal po bozku Lollobrigidy

Prívlastok svetobežník platí v prípade Jozefa Vengloša stopercentne. Slovenský futbalový tréner storočia, ktorý sa v sobotu dožíva sedemdesiatky, precestoval celý svet krížom-krážom. Ako tréner pôsobil v deviatich krajinách. Vždy v špičkových tímoch.

18.02.2006 05:59
debata

Navštívili ste rôzne kúty sveta. Máte svoje obľúbené miesto?
Hrával som dlho vrcholový futbal, ale najviac som sa nacestoval, keď som s ním skončil. Príjemne sa cítim v rodnom Ružomberku a jeho okolí – na Kalvárii a pod Chočom, čo je pre mňa obzvlášť milé miesto, zoznámil som sa tam s manželkou. Neskôr ma očarila najmä Austrália.

Prečo práve ona?
Je to krásna a zaujímavá krajina. Mám k nej špeciálny vzťah aj preto, lebo som tam dostal prvú trénerskú šancu. Pohyboval som sa tri roky v žičlivom prostredí slovenskej a českej komunity, viedol som mužstvo FC Prague Sydney, neskôr výber Nového Južného Walesu i austrálsku reprezentáciu. Popritom som učil na vysokej škole v Sydney, nostrifikoval som si diplom (uznanie jeho platnosti na území Austrálie – pozn. autora) učiteľa telesnej výchovy a zdravovedy.

Čím vás obohatil pobyt v tejto krajine, ktorá nepatrila vo futbale k špičke?
Veľa som sa naučil aj z iných odvetví. Bolo krátko pred mexickou olympiádou v roku 1968. Vzápätí sa v rovnakej krajine a nadmorskej výške uskutočnil svetový šampionát vo futbale. Prvý raz som sa stretol s teóriou tréningu vo vysokohorskom prostredí. Tieto poznatky som neskôr rozšíril a uplatnil doma.

Nikdy ste sa netajili, že vás ovplyvnil legendárny tréner Leopold Jim Šťastný. Čím bol výnimočný?
Keď som vkročil prvý raz na Tehelné pole, nemal som ešte ani osemnásť. Šťastný sa stal mojím trénerom. Bol to mimoriadne vzdelaný, skvelý človek, ktorý vo futbale ďaleko prekročil hranice svojej doby. Uplatňoval prístup k hráčom a tréningové metódy, ktoré sa využívajú dodnes.

Šťastný každému vybral prezývku a iba tou ho oslovoval. Vás nazval Lolo. Prečo?
Československý dorastenecký výber hral na svetoznámom turnaji vo Viareggiu v Taliansku. V našom tíme nechýbali budúce hviezdy Pospíchal, Kvašňák, Molnár a ďalší. Ja som mal česť byť kapitánom a keď sme vo finále zdolali AC Miláno 2:1, preberal som od slávnej herečky Giny Lollobrigidy trofej. Dostal som bozk na jedno i druhé líce. Po návrate tréner vyhlásil: odteraz si iba Lolo. Chlapci okolo sa uškŕňali, prezývka mi už prischla.

Stretli ste sa s mnohými osobnosťami nielen futbalového sveta. Kto urobil na vás najsilnejší dojem?
Zoznámil som sa s mnohými prominentmi, boli medzi nimi aj hlavy štátov, králi. Najviac si asi cením, že som sa niekoľkokrát stretol s pápežom Jánom Pavlom II. Zážitkom bolo aj stretnutie s husľovým virtuózom Nigelom Kennedym. Videl som na vlastné oči hrať Pelého. Medzi legendami futbalu mám viacerých priateľov.

Ako jediný slovenský tréner ste sa posadili aj na lavičku veľkoklubov. Dostali ste šancu nazrieť za oponu, spoznať, ako fungujú. Čo vás najviac upútalo?
Pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď som nastúpil v Sportingu Lisabon, alebo neskôr, keď som sa stal prvým cudzincom na lavičke tímu Aston Villa, sme ešte mnohé veci z profesionálneho futbalu jednoducho nepoznali. Každý deň som sa učil. Obrovským poznatkom pre mňa napríklad bolo, že v Anglicku bývali tréningy často ostrejšie a náročnejšie ako samotné zápasy. Hráči bojovali o miesta, ostro, ale férovo, chceli trénera presvedčiť, že sú lepší. Keď nenastúpim v zápase, kde inde sa môžem udržať v tempe a ukázať sa? Nepopieram, v začiatkoch som sa neraz dopustil aj lapsusov.

Na ktorý si najčastejšie spomínate?
Tréner si musí vedieť uznať aj chybu. V Anglicku vládne nepísané pravidlo, že zostavu deň pred stretnutím oznamuje hráčom, diskutuje s nimi o nej. Nevedel som to, u nás to nebývalo zvykom. V Aston Ville pôsobil známy futbalista Tony Cascarino. Nepostavil som ho na zápas a on sa urazil, lebo s tým rátal. O týždeň som si dal už na to pozor. Krátko po príchode som si trochu pohneval aj niektoré televízne spoločnosti.

Odmietli ste rozhovory?
Ponúkli mi účinkovanie v reklamách, vo futbalových, ale aj v takých, kde išlo o propagáciu nejakých výrobkov. Bežná vec, ale pre mňa to bolo niečo nové a nečakané. Zaskočili ma. Vykrútil som sa, že možno niekedy v budúcnosti, že si to rozmyslím. Naše vzťahy na dlhší čas ochladli.

Mohli ste si už vtedy slušne privyrobiť…
Takto som nerozmýšľal. Peniaze človek potrebuje a ja som si ich dokázal zarobiť, ale nikdy neboli pre mňa hlavnou motiváciou. Mňa uspokojovalo, že ma veľké kluby chceli, že som od nich dostal ponuku i šancu. To som si nesmierne vážil.

Mali ste v mužstvách aj skutočné hviezdy, veľké mená. Zarábali veľké peniaze. Uľahčovalo vám to prácu?
Viedol som hráčov, ktorí zarábali podstatne viac ako ja, aj šesťdesiattisíc libier týždenne. V Aston Ville bol hviezdou číslo jeden David Platt, v Sportingu Paolo Futre, v Celticu Henrik Larsson, aby som spomenul aspoň niekoľko mien. Sedem ráz som viedol výber sveta a tam som sa bližšie zoznámil s ďalšími veľkými esami. Jednoznačne platilo, že pre skutočné osobnosti určite neboli hlavnou hnacou silou peniaze. Inak by sa nikdy nedostali tam, kde boli. Všetci mali v sebe najmä veľkú ctižiadostivosť a chuť na sebe pracovať. Obdivoval som ich profesionalizmus. Hoci v kluboch mali všetko potrebné, mnohí sa aj sami starali o profesionálny rast. Až neskôr som sa dozvedel, že Larsson si ešte platil svojho psychológa. Mnohí iní majú osobných kondičných trénerov, dietológov a podobne.

Nemali ste vo veľkých mužstvách nikdy problémy s disciplínou či životosprávou hráčov?
Prirodzene, za mnohé roky sa podobné problémy vyskytli. V Anglicku som sa stretol s tým, že hráč po zápase bol 24 hodín voľný, toto právo mal zakotvené aj v zmluve. Mohol si tesne po ňom robiť, čo chcel. Ísť si niekam sadnúť, pretiahnuť večierku, aj si vypiť. Nebol som tým nadšený, ale musel som to rešpektovať. Usiloval som sa vysvetliť hráčom, že práve po stretnutí, po veľkom vypätí, potrebuje organizmus oddych, kvalitnú regeneráciu.

Udeľovali ste pokuty?
Aj pokuty padli. Za rôzne priestupky, napríklad aj za oblečenie. V niektorých situáciách je zmluvne predpísané, ako sa má hráč obliecť. Spravidla to funguje tak, že za porušenie zásad a pravidiel je stanovená taxa, ktorú hráč automaticky zaplatí. Peniaze idú do spoločnej pokladnice mužstva, ktorú zvyčajne spravuje kapitán.

Naparili ste tresty aj za slabé výkony?
Nikdy. Zoberte si anglickú situáciu. Zápasy nasledujú v rýchlom slede, zväčša dva za týždeň. Nemá zmysel vracať sa dozadu. Ak mužstvo nezahralo alebo nepodali očakávaný výkon niektorí jednotlivci, skôr som mobilizoval sily a chystal tím na ďalšie stretnutie.

V Aston Ville ste pôsobili iba jeden ročník. Museli ste opustiť klub?
Rozhodol som sa odísť sám. S majiteľom a šéfom klubu Douglasom Ellisom dodnes výborne vychádzam, hoci je známy častými výmenami trénerov. Pohybovali sme sa v bezpečných vodách stredu tabuľky. Prežíval som však veľký tlak, bol to pre mňa náročný rok, najťažší v mojej kariére. V tom čase hralo ešte na ostrovoch málo legionárov a ja som bol cudzinec. Tréner má veľké právomoci, voľnú ruku, do remesla sa mu nik nemieša, ale nesie aj absolútnu zodpovednosť.

Na iných vašich štáciách to bolo aj inak?
Ani nie. Spomínam si na môj príchod do Sportingu Lisabon. Uvádzal ma do funkcie majiteľ klubu John Rocha, bankár, majetný človek s významným postavením. Prichádzali sme na štadión, kde už čakali hráči, ale tiež desiatky novinárov a množstvo fanúšikov. Keď sme prišli ku dverám, z úcty som sa zastavil a pustil najskôr jeho. Ukázal jasným gestom dopredu a povedal: Nech sa páči, pán Vengloš, tu ste bosom vy, ja šéfujem o niekoľko ulíc ďalej.

Veľkým zážitkom bolo pre vás pôsobenie v Celticu Glasgow. Prežívali ste však v ňom aj krušné chvíľky.
V Glasgowe vládla veľká rivalita medzi Celticom a Rangersom. S niečím podobným som sa stretol aj v Istanbule, kde pôsobia silné kluby Fenerbahce, Besiktas, Galatasaray, alebo v Lisabone, kde ľudia delia priazeň medzi Benficu či Sporting. Za všetkými stoja vplyvní ľudia a kluby majú aj svoje médiá, novinárov. Do Celticu som chcel v priebehu sezóny dostať Ľuba Moravčíka, bol som presvedčený, že bude posilou. Stretlo sa to s nevôľou mnohých médií. Ľubo mal už tridsaťtri, v tom čase sa mu príliš nedarilo. V novinách ironický písali, že Uncle Joe (strýko Joe), chce do klubu dotiahnuť svojho chránenca, protekčné dieťa, ktoré je za zenitom.

Moravčík však zažiaril a okamžite si získal fanúšikov.
Na prvom tréningu urobil Ľubo niekoľko kľučiek, dva razy prihral Larssonovi na gól. So Švédom, ktorý bol najvýraznejšou postavou v tíme, si hneď padli do oka. Henrik prišiel po tréningu za ním, objal ho. V tom okamihu to mal Ľubo v mužstve vyhraté. Potom prišiel zápas proti Rangersu, najdôležitejší v sezóne. Zvíťazili sme 5:1, Ľubo dva góly strelil, na dva prihral. Vypredaný štadión ho oslavoval. Na tlačovku sa mi išlo ľahko. Videli ste, že strýko si priniesol skvelého chránenca, začal som. Dúfam, že ste boli spokojní, nemusíte sa mi ospravedlňovať, teší ma, že sme vyhrali.

Vychutnávali ste si pocit zadosťučinenia?
Nie. O Moravčíkovi a jeho kvalitách som nepochyboval, hoci jeho vstup v Celtic Parku bol úžasný, nad očakávanie. Médiá si vážim, usiloval som sa s nimi vždy vychádzať. Nikdy som s nimi nebojoval, no sú situácie, keď aj vy musíte zakontrovať, nemôžete si vždy nechať brnkať do nosa, ukázať slabosť. Vždy sa niečo nájde, aby do vás zarypli, niekedy si uťahovali aj z mojej angličtiny. Celtic hral v Pohári UEFA proti Sportingu v Lisabone. Dohovorím sa solídne po portugalsky, a keď som dostal na tlačovke otázku od domáceho novinára, odvetil som mu v jeho rodnom jazyku. Preložte nám, o čom ste hovorili, požiadal ma jeden z najväčších glasgowských kritikov. Mohol by som, ale neviem, či by ste mojej angličtine rozumeli. Mali ste sa učiť po portugalsky, odvetil som mu pokojne.

Na Slovensku ste viedli VSS Košice a po nich Slovan Bratislava, s ktorým ste v rokoch 1974 a 1975 získali titul. Ešte raz ste sa domov vrátili – v roku 1993 ste prevzali prvý slovenský reprezentačný výber. Skončili ste však predčasne. Odstúpili ste po prehre 1:5 v Poľsku. Ľutujete, že ste sa vtedy vrátili?
Neľutujem, pokladám za česť, že som mohol ako prvý viesť slovenských reprezentantov. Prerušil som po dva a pol roku atraktívnu prácu v Istanbule. Teraz viem, že to bolo rozhodnutie srdca a nie rozumu. V zložitých podmienkach sme formovali mužstvo a nenašiel som doma podporu, s ktorou som rátal.

Tréner je vždy závislý od hráčov. Necítili ste sa niekedy bezmocný?
Len výborní hráči a výborní či veľmi dobrí tréneri boli úspešní. Môže sa objaviť výnimka, ale tá nemá dlhé trvanie. Nie je možné vybudovať silné mužstvo so slabým trénerom. A ani najkvalitnejší tréner nič nezmôže, keď nemá dobrých futbalistov.

Od roku 1974 ste sa zúčastnili ako tréner či pozorovateľ na všetkých svetových i európskych šampionátoch, čo je šestnásť veľkých turnajov za sebou. Trúfnete si povedať, ktorý z nich bol najkvalitnejší, ktorý na vás najviac zapôsobil?
Každý priniesol niečo pozoruhodné. Samozrejme, že na prvom mieste musím spomenúť rok 1976, keď sme s Václavom Ježkom priviedli skvelý československý tím k zlatým medailám. To bol fantastický zážitok.

Ktorý šampionát však priniesol najviac z pohľadu rozvoja svetového a európskeho futbalu?
Podľa mňa bol najlepší ten, ktorý som sledoval ešte na televíznej obrazovke – mexický svetový šampionát 1970. To boli doteraz najromantickejšie majstrovstvá sveta. Vyhralo ich mužstvo Brazílie na čele s Pelém, ktoré sa vo všeobecnosti pokladá za najsilnejšie v histórii futbalu.

Aký bude šampionát v Nemecku, ktorý sa o niekoľko týždňov začína? Už teraz dostáva samé super prívlastky…
Môže byť taký. Najmä z Afriky sa niektoré tímy predstavia na majstrovstvách sveta prvý raz. Očakávam návrat k romantickému futbalu, vo vysokom tempe, s veľkým fyzickým nasadením. Niektoré mužstvá nemusia byť vždy výsledkovo úspešné, ale oživia turnaj, prinesú nové technické prvky, rôzne finty, prihrávky, kombinácie.

Kedy sa na podobnom podujatí objaví slovenská reprezentácia?
V minulej kvalifikácii urobila pokrok, to je neodškriepiteľné. Chýba nám už iba posledný krôčik, ale ten býva často najťažší. Musíme viesť viac odborných diskusií, to nám chýba. Zavrieť sa do veľkej miestnosti a debatovať o futbale, robiť rozbory, premietať filmy. To, samozrejme, nestačí, vzdelanie je iba základ. Máme stále dosť talentov. Nezabránime, aby odchádzali do zahraničia, ale dôležité je, aby sa dostali do silných klubov a vracali sa ako posily. My sme hráčov vychovávali až na vrchol. Teraz ich pripravujeme do futbalového života a dozrievajú inde. Verím, že sa ešte dožijem, že sa slovenské mužstvo objaví na veľkom šampionáte.

**====== Jozef Vengloš, futbalový tréner ======

**

Narodil sa 18. februára 1936 v Ružomberku. Dvanásť rokov obliekal dres Slovana Bratislava, v roku 1955 s ním získal titul. Po skončení kariéry dosiahol ako tréner mimoriadne úspechy. Spolu s Václavom Ježkom priviedli mužstvo ČSSR v roku 1976 k zlatým medailám na Majstrovstvách Európy, o štyri roky neskôr ako hlavný tréner vybojoval na ME bronzové medaily. Viedol reprezentáciu na MS 1982 a 1990, kde mužstvo vypadlo až vo štvrťfinále s Nemeckom. V roku 1972 získal s výberom do 23 rokov titul majstra Európy. Po rozdelení Československa sa stal prvým trénerom slovenských reprezentantov. Sedemkrát sedel na lavičke výberu sveta. Z domácich klubov trénoval VSS Košice (2. miesto v lige), Slovan Bratislava (dva tituly – 1974 a 1975). V zahraničí viedol FC Prague Sydney, reprezentáciu Austrálie, Sporting Lisabon, Kuala Lumpur a reprezentáciu Malajzie, Aston Villa, Fenerbahce Istanbul, Oman, Celtic Glasgow, JEF United Ičihara (Japonsko). V roku 2000 ho zvolili za slovenského trénera storočia. 

debata chyba