Dal najviac gólov (9) a má najviac asistencií (7). Žilinský stredopoliar Michal Faško chytil vo svojej jedenástej slovenskej ligovej sezóne životnú formu.
Súhlasíte s takým hodnotením?
Trochu váham. Ak vychádzam z gólov, bodov, asistencií, asi áno. Ale ja mám trochu iný pocit. Myslím si, že viem hrať aj lepšie.
V Prešove ste strelili deviaty gól, čím ste prekonali svoje sezónne maximum. Doteraz ním bolo osem gólov, na ktoré ste potrebovali oveľa viac času a zápasov.
To asi nik nečakal, úprimne ani ja. Podstatné je, že sa darí tímu, vyhrávame, dávame góly a v takej situácii vždy niekto vyskočí. Ale dobré čísla majú aj viacerí ďalší spoluhráči.
Zo Žiliny odišli v úvode sezóny traja najlepší strelci uplynulého ročníka a padla aj otázka, kto bude dávať góly… Sústredili ste sa v tréningu viac na streľbu?
Nerobil som nič špeciálne. Spočiatku nás kritizovali, že nám chýbajú góly. V dvojzápase s Rakowom sme skórovali raz, v úvode ligy so Skalicou sme remizovali 0:0 a potom sme doma dali Prešovu jeden gól.
Zlomilo sa to v Michalovciach, kde sme vyhrali 4:2. Už vtedy som vravel, že do šancí sa vieme dostať a prídu aj góly. Teší ma, že sme teraz efektívni.
Vediete tabuľku strelcov. Máte po dobrom rozbehu predstavu, s akým počtom gólov budete spokojný na konci sezóny?
Nijaké méty si nedávam, mám pocit, že by mi to len zbytočne zväzovalo nohy a zaťažovalo myseľ. Sám by som sa dostával pod tlak. Viete, čo je pre mňa najdôležitejšie? Aby sme mali v jej závere čo najviac bodov. Podľa možností viac ako iné mužstvá…
Ukazuje sa, že by ste mohli bojovať aj o streleckú korunu…
Ak budem dávať góly, poteší ma to. Tým pomáham mužstvu. Zahrávame aj dosť penált a našťastie ich premieňam, viac ako polovicu gólov som dal z nich.
Formu ste ukázali už na jar v Košiciach. Nemali ste obavy v takej situácii meniť dres?
Spočiatku som o tom neuvažoval. Košice boli mojou prioritou, páčilo sa tam aj manželke, mali sme okolo seba veľa milých ľudí. Náš syn sa síce narodil v Trstenej, ale od prvých dní vyrastal v Košiciach. Zmena nastala, keď rokovania s klubom neviedli k dohode, a dostal som ponuku zo Žiliny. Nebolo to vôbec jednoduché, ale rozhodol som sa správne.
Oslovil vás vtedajší žilinský tréner Michal Ščasný. Hneď ste súhlasili?
Najprv som si myslel, že z toho nič nebude, pripadalo mi to ako sci-fi.
Prečo sci-fi?
Lebo som mal tridsať rokov a vedel som, že Žilina preferuje inú cestu, kladie dôraz na mladých hráčov. Neuľahčil mi to ani odchod trénera Ščasného. Ale záujem klubu stále trval. Vážim si túto šancu a robím všetko, aby som dôveru splatil na ihrisku.
V hre však bola nielen Žilina, záujem prejavila aj Trnava. Zaoberali ste sa vážne aj touto možnosťou?
Zavolal mi Martin Škrtel, mám k nemu veľký rešpekt, veľa to pre mňa znamenalo. Ale hrať za tri kluby som nemohol. (smiech)
V žilinskom ste sa postarali o zvýšenie vekového priemeru, hoci ste neboli sám…
V kádri bol napríklad Miro Káčer, so mnou prišli ďalší tridsiatnici Filip Kaša či Lukáš Juliš. Tím potrebuje aj skúsenejších hráčov. V niektorých zápasoch sa to aj ukázalo.
V MŠK ste štyri mesiace, ale vyzerá to, akoby ste tam boli aspoň štyri roky. Čím si vysvetľujete, že ste tak rýchlo zapadli do nového prostredia?
Dôležité bolo, že sme s manželkou zrušili dovolenku v Grécku. Vrátili by sme sa len tesne pred štartom letnej prípravy. Chcel som, aby sme si našli bývanie a v Žiline bola so mnou od prvých chvíľ aj rodina.
Výborne ma prijala kabína. Od prvých chvíľ som sa sústredil na to, aby som si vybudoval rešpekt u trénerov i spoluhráčov, prístupom v tréningu i výkonmi v zápasoch.
Zdá sa, že rodinné zázemie je pre vás veľmi dôležité…
Dodáva mi pohodu. Syn Michael má rok a tri mesiace a manželke Nikolete sa usilujem pomáhať. Po tréningu ma čaká doma ďalší. Zvládam všetky povinnosti okolo syna. Naučilo ma to disciplíne i vytrvalosti.
Je to pre mňa psychohygiena, odreagujem sa od futbalu, ktorý doma vôbec nesledujem. Aj to mi možno pomáha na ihrisku. Mal som kedysi dobrú prípravu s bratom, je o dvanásť rokov mladší.
Šimon je tiež veľký talent, má devätnásť, hrá v Podbrezovej. Momentálne je zranený. Ako vidíte jeho kariéru?
Vážne zranenie kolena v generálke pred ligou ho vyradilo na skoro celú sezónu, čo je škoda. Vždy som tvrdil, že môže byť lepší ako ja. A verím, že aj bude. Rád mu vždy poradím, ale je rozumný a sám vie, čo má robiť. Ja som možno o niečo kreatívnejší a zaujímavejší v ofenzíve, on je agresívnejší i silovejší.
Vyskúšali ste si aj zahraničné angažmány – vo Švajčiarsku, v Nemecku i Česku. Ale v 25 rokoch ste sa vrátili na Slovensko. Prečo?
Ak to mám vyjadriť stručne, pôsobenie v zahraničí mi nevyšlo, ako som si predstavoval. Menej som hrával, chýbalo mi aj viac šťastia, väčšinu času som tam trávil sám, najbližší mi chýbali. Ale je dobré, keď sa má človek kam vrátiť a stále čo ponúknuť.
Čo ak príde opäť ponuka spoza hraníc? Predchádzajúca skúsenosť vás odrádza?
Nemám s tým problém. Je to otvorená záležitosť. Mám svoj vek a úlohu zohráva vždy aj možnosť niečo si v závere kariéry privyrobiť. Ale na to teraz nemyslím. Ak by to bola v budúcnosti téma, tak si k tomu doma i v klube sadneme.
Nastúpili ste vo všetkých mládežníckych reprezentačných výberoch, ale do áčka ste pozvánku nedostali. Čo vám k tomu chýbalo?
Možno väčšia herná prax práve v čase, keď som pôsobil v zahraničí. Taká sezóna, akú prežívam napríklad teraz. Väčšina reprezentantov prichádzala do mužstva vždy z cudziny, v národnom tíme sú nároky vyššie.
Žilina aktuálne vedie ligovú tabuľku. Na titul čaká už dlho. Môže to konečne prelomiť?
Je otázka, či sme už na to pripravení. Pokúsime sa do konca jesennej časti pozbierať čo najviac bodov, udržať sa v popredí tabuľky a prispieť k vyššej atraktívnosti súťaže. Uvidíme, čo prinesie zima.
Čo bude Žilina potrebovať k tomu, aby zostala v hre?
Dúfam, že sa poučíme z minulých rokov. Určite prídu aj slabšie zápasy, nebudeme dávať toľko gólov. Dôležité bude, ako sa s tým vyrovnáme. Potrebovali by sme káder nielen udržať, ale ho aj doplniť a skvalitniť.