Považujete simulovanie za chorobu alebo neoddeliteľnú súčasť dnešného futbalu?
Jednoznačne za chorobu. Je to niečo, čo by do mužského športu patriť nemalo. Za žiadnych okolností. Povedal by som, že je to v podstate jedna veľká hanba.
Čiže pokojne môžeme hovoriť o morálnom prešľape?
Absolútne. Napokon, keby si futbalisti dostatočne uvedomili, ako devalvujú svoju bojovnú hodnotu, nerobili by to. Veď povedzme si, že dnešní profesionálni športovci sú niečo ako moderní gladiátori, ktorí vystupujú v moderných arénach a platiacim divákom ponúkajú totálny fyzický výkon.
A potom sa len-tak, bez vážnej príčiny, zvalia na zem. Ako inak by som to mal nazvať, ak nie podvod?
Ale nepovažuje už naša futbalová spoločnosť tento podvod za niečo, čo sa dá tolerovať?
Nie všade. Aj preto som vždy prechovával obdiv k Premier League, pretože tam by sami diváci vypískali vlastného hráča, ak by konal takýmto nečestným spôsobom. Aby ho odnaučili simulovať.
A to tam prišli Argentínčania, Brazílčania, rôzne iné južanské národnosti, ktoré mali vo zvyku v ligových súťažiach filmovať a predstierať, ale diváci to tam z nich postupne dostali, lebo sa na to nechceli pozerať. Dá sa povedať, že simulovanie je lokálna záležitosť – niekde sa to akceptuje a niekde s tým majú vážny problém.
Čítajte viac Mikovič sa k červenej karte v derby so Slovanom postavil ako chlap. Kapitánovi Trnavy sa nepáčilo gesto Marcelliho
Ak teda ide o lokálnu záležitosť, kde sa momentálne nachádza Slovensko?
Žiaľ, naučili sa to už aj naši hráči, čo si budeme klamať. Využívať a zneužívať rôzne situácie. Môže za to samozrejme aj futbalová globalizácia, dnes už nevidíme čisto španielske, anglické, ani slovenské mužstvá, premiešava sa to.
Je simulovania zo sezóny na sezónu viac? Keď si spomeniete na začiatok vaše rozhodcovskej kariéry a na jej koniec – bol to v tomto smere rozdiel?
Asi by som klamal, keby som povedal nejakú jednoznačnú odpoveď. Skôr mi ide o ten moment, že pri súčasných možnostiach, keď máme k dispozícii kamerové systémy a VAR, to hráči napriek tomu neustále skúšajú.
Mali by si uvedomiť, že sa to dá veľmi ľahko odhaliť. Nehovorím teraz len o našich „sedemkamerových“ systémoch, ale v Lige majstrov určite. Tam máte aj tri desiatky kamier.
Kto bol pre vás taký „simulantský velikán“, ktorý mal talent prekabátiť rozhodcov?
(smiech) Nešpecializoval som sa na to, nerád by som spomínal konkrétne meno a niekoho zhadzoval. Ale asi si dokážete predstaviť, že keď sme rozhodovali v európskych súťažiach, talianski, či španielski futbalisti, sa snažili využiť aj nemožné. Tam sa to asi považuje za štandard. Nevnímajú to ako niečo nemorálne, ale normálne.
Majú to dnešní rozhodcovia ťažšie?
Určite áno. Dokonca ani VAR občas nestačí. Navyše, ten má rôzne obmedzenia, existuje protokol, prečo môže a nemôže rozhodcu povolať k videu. Napríklad len samotné simulovanie a žltá karta nesmú byť dôvodom na to, aby arbitra kontaktovali rozhodcovia vo vozidle.
Čítajte viac Na Slovensku máme slabú pamäť. Doplatili na to Weissovci, Škrtel i Demitra
Existujú vôbec páky, ako filmovanie vykoreniť z nášho futbalu?
Opäť použijem Premier League, tam sa o to snažia. Celkovo majú tamojší rozhodcovia iný náhľad na samotnú hru, snažia sa ju púšťať, občas až do extrémov a hráči si na to musia zvyknúť. Je to jediný spôsob, ako sa to dá.
Tak, aby sme k futbalu pristupovali ako k mužnej hre, ktorá pustí – v rámci férovosti – súboj do takej miery, aby to bolo stále fyzicky športové, ale zároveň nie zákerné.
Samozrejme, participovať na tom musia aj diváci. Keď raz hráča za predstieranie faulu vypískajú, nabudúce si možno rozmyslí, či to zopakuje.
Čiže tlak samotnej spoločnosti…
Presne. Reakcia publika, ktorá zdôrazní, že toto si viac neželá.
A čo dodatočné udeľovanie žltých kariet?
Neviem, či žlté karty, ale nejaký postih by nasledovať mohol. Ako za podvod. Na to tu je však medzinárodný výbor pre pravidlá, ktorý sa nad tým musí zamyslieť.
Foto: SITA
Pútače FIFA Fair-play sú prakticky všadeprítomné, ako je teda možné, že takéto podvody sa dodnes netrestajú?
Súhlasím s vami. Kazí to imidž futbalu.
Vladimír Goffa vraví, že všetci vo futbale niečo predstierajú – aj rozhodcovia, ktorí sa neraz tvária, že nepočujú vulgarizmy na ich adresu…
Úplne by som to neporovnával, pretože ak by arbitri z času na čas niečo neprepočuli, tak by sa – obzvlášť v nižších ligách – dohralo veľmi málo zápasov. (smiech) Bolo by to nezvládnuteľné.
Rozhodca musí zápas ukočírovať tak, aby doňho nevstúpil neželaným spôsobom – napríklad ako v Trnave, kde došlo k nešťastnému vylúčeniu, ktoré podľa mňa nemalo byť. Boli tam však iné veci, ktoré sa mohli skončiť vylúčeniami a druhými žltými kartami.
Áno, dnešná spoločnosť je o pozlátku a nie o podstate, keď sa ľudia často na niečo len hrajú a na sociálnych sieťach navodzujú nejaký dojem. Práve preto by sme mali mať niečo ako šport, ktorý by mal byť čistý a férový.
Ako spoločnú výkladnú skriňu…
Nehovorím len o futbale, veď podvádza sa všade. Cyklisti si chcú nahodiť elektromotory, bežci používajú moderné technologické výdobytky na lepší odraz v teniske a pod. To všetko sú podvody! Ale to neznamená, že to je v poriadku. Otázkou je, či sa to dá niekedy dosiahnuť.
Čítajte viac Weiss: Derby v Trnave? Akoby ste mali za chrbtom vlčiaka. Platím za svoje chyby, prinášam obetu pre Slovan
Niekto môže tvrdiť, že simulovanie je to prijateľné riziko za udelenie červenej karty pre súpera alebo pokutového kopu pre vlastný tím…
Evidentne je to tak.
Aktuálne futbalové dilemy, však?
(smiech) Nedá sa na to nijako inak reagovať, lebo futbalisti to skúšajú a skúšať budú. Vrátim sa k spoločenskému tlaku. Nie je tu, chýba kus morálky.
Sedliacky rozum nám navráva, že v Trnave sa miesto jednej červenej mali udeliť dve žlté karty…
A bolo by to v prospech futbalu. Súhlasím s vami. Martin Mikovič určite nemal dostať za spomínanú situáciu viac ako žltú kartu. Doplním však, že jednu mal dostať aj za zákrok predtým. Trest mal uvidieť aj Cesar Blackman za simulovanie. To je môj názor.
Pravidlá však nie sú vždy jednoznačné – často polemizujeme, čo je a čo nie je ruka v šestnástke, aj o tom, čo je útok na hlavu, by sa dalo hádať… Predsa len, nemalo by byť ešte niečo nad striktným výkladom pravidiel?
Iste, malo. To sú veci, ktoré by mal rozhodca vždy zohľadňovať, ale aj tzv. „útok na hlavu“ by azda mal byť jednoznačnejšie špecifikovaný v pravidlách futbalu. Na druhej strane – akokoľvek to bude špecifikované, vždy bude dochádzať k omylom. Bohužiaľ.
Foto: ČTK / imago sportfotodienst / IMAGO
Ten omyl sa udial cez víkend aj v Košiciach, však?
Jednoznačne.
Ako si to potom máme vysvetliť? Lebo v prípade kapitána Košíc Jána Kriváka to bol doslovný útok na hlavu bez následného vylúčenia.
Tam absolútne nie je o čom. Mala nasledovať jednoznačná červená karta.
Dalo sa toto – v čase, keď máme k dispozícii VAR – nevidieť?
To vôbec netuším. Podľa protokolu VAR zasiahnuť nielenže mohol, ale aj mal. Ale to nech zhodnotí Komisia rozhodcov Slovenského futbalového zväzu, ja len vravím svoj vlastný názor.
