Na dlhý menoslov ikon, ktoré v slovenskej lige zavesili kopačky na klinec, sa pridal aj Ján Maslo (39). Ružomberská legenda končí po viac ako 20 rokoch v profesionálnom futbale. „Nič neľutujem, hoci ma vypadnutie s FC Noah škrie,“ vraví rodák z Dlhej nad Oravou.
Pri čom sme vás zastihli?
Oddychujem, nič špeciálne.
Na to si človek rýchlo zvykne, nie?
Isteže, ale ja neviem dlho sedieť na jednom mieste. Žijeme v dedinke, máme psa, samozrejme deti. Mám rád aj domáce práce a vždy sa nejaká nájde.
Manželka je rada, že spravíte, čo ste museli odkladať?
Asi áno. (smiech) Aj deti majú radosť, že už som tatino na sto percent, ktorý nemusí pozerať na hodinky alebo do kalendára, kedy je zápas alebo tréning.
Nemali ste obavy z toho, že váš kalendár bude od konca mája prázdnejší ako za ostatných viac ako 20 rokov?
Iste, nejaké otázniky tam boli. Ja som sa však na koniec kariéry chystal dopredu. Nebolo to zo dňa na deň. Plánoval som svoj odchod. Za tie dve dekády som bol zvyknutý na istý režim. Harmonogram, ktorý mi bol daný a ja som sa ho držal. Teraz som viac pánom svojho času. Pomohol mi v tom aj Ružomberok.
Budete pôsobiť v štruktúrach klubu. Na akej pozícii?
Zatiaľ by som to nerád konkretizoval. Nie sme ešte stopercentne dohodnutý. A ja som taktiež ešte nedokončil štúdium trénerskej A-licencie UEFA.
Som však naklonený v klube zostať. On ma vytiahol ako mladého chlapca z Oravy do veľkého futbalu. Odovzdal som mu všetko a rád by som v tom pokračoval. Už síce nie na trávniku, ale ako člen realizačného tímu.
Viete si predstaviť prácu s deťmi alebo skôr juniormi a seniormi?
Skôr to druhé. Premýšľal som nad tým veľakrát a dlho. Mal som v hlave viaceré pozície v štruktúrach klubu, ale vidím sa skôr na lavičke ako tréner medzi staršími. Rád by som im odovzdal moje skúsenosti.
Hráči sa po profesionálnej kariére nechcú vzdať kabíny a partie. Aj vám bude chýbať?
Jasné. To je čaro športu. Kto to nezažil, pochopí to len ťažko. Kabína dodáva futbalu ako takému špeciálnu príchuť. Neviem si predstaviť, že by som bol bez nej. Veď aj preto mnohí chalani po konci kariéry hrajú aspoň okresné súťaže.
Máte pocit, že mladší hráči sú rozmaznanejší ako ste boli vy?
Áno, hoci za posledný rok a pol som chodil na tréningy ružomberskej devätnástky a tú musím pochváliť. Nie sú to namachrovaní tínedžeri. Dávajú si pozor na futbalové i životné zlozvyky, sú koncentrovaní na výkon i prípravu.
Ste rád, že ste vyrastali v dobe, kedy neexistovali sociálne siete?
Som. V tomto by som povedal, že to chlapci majú náročnejšie.
Prečo?
Tlak zvonka je vyšší. Keď som ako junior niečo pokašľal, povedal mi to tréner, možno diváci na tribúne či rodina. Teraz spravíte chybu a spustí sa na vás vlnka nevraživosti na sociálnych sieťach.
Ja som už starý, viem to filtrovať. Keby som však mal devätnásť, musel by som na tom pracovať. Aj preto chalani pracujú s mentálnymi trénermi.
Na druhej strane majú viac vymožeností na tréning, nie?
Samozrejme. Dnes vám dáta ukážu aj to, čo ste mali na raňajky. (smiech) Na tréningoch vám špecialisti poradia, aké cvičenia sú pre vás vhodné, a ktorým sa radšej vyhnúť. Aj súpera si viete napozerať doma na videách, nielen na tímových mítingoch.
Vás syn sa tiež venuje futbalu?
Áno, má sedem, hráva za žiakov vo Veličnej, kde žijeme. Zatiaľ ho to baví. Zdá sa, že po mne zdedil fyzické parametre. Ďalšie vlastnosti sa ukážu neskôr.
Čítajte viac Je Gašparík na odchode z Trnavy? Tréner sa mal vraj dohodnúť so zahraničným klubom
Ako sa chlapec z Dlhej nad Oravou dostal do jedného z najlepších slovenských klubov?
Hoci sme malá dedina pri Dolnom Kubíne, na prelome milénií sme hrali dokonca najvyššiu žiacku ligu. Zrejme som tam upútal v súboji proti Ružomberku. Poznačili si moje meno a keď som mal ísť na strednú, zavolali mi, či by som nešiel do športovej triedy. Súhlasil som.
Nikdy ste to neoľutovali?
Bolo mi smutno za domovom, nebudem klamať. Boli aj ťažké dni. Zrazu ste sám, bez rodiny, kamarátov, zázemia. Len vy, spoluhráči, škola a futbal. Upol som sa naň a prekonal ten počiatočný smútok.
Navyše, v kádri už boli viacerí chalani z Oravy, takže som tam nebol úplne sám. Ďalšia vec je, že v tom čase všetko šliapalo ako hodinky. Ukázalo sa to aj neskôr, keď Ružomberok získal titul.
Na čo ste si zvykali najdlhšie?
Bol tam prísnejší režim. Tréning ráno i poobede, medzitým škola a tiež domáce úlohy. Nebolo ľahké to zosúladiť. A tiež úroveň hry išla nahor. Keď som prišiel, chlapci tam boli nadupaní. Musel som zabrať, aby som sa na nich dotiahol.
To bola vaša najsilnejšia vlastnosť?
Asi áno. Bol som zarputilý, nevzdával som sa, zdobila ma pracovitosť. Mal som pocit, že to na mne mali radi spoluhráči, tréneri aj fanúšikovia. Často som chodil z ihriska najviac špinavý. (smiech)
Ružomberok bol nakoniec majstrom a tá kvalita sa ukazovala už v mládeži. A za svoju výhodu som považoval aj fyzické parametre. Mám skoro dva metre, v mládeži ma vytiahlo.
Musel som si na to zvyknúť, ale premenil som to na svoju devízu. Taktiež som bol tvrdý hráč. Nie zákerný, nikdy som nechcel nikomu ublížiť, ale poriadok som si vedel spraviť.
Viedlo vás viacero špičkových trénerov. Na ktorého nedáte najviac dopustiť?
To sa nedá povedať. Nerád by som niekoho opomenul. Kvalitný tréner musí byť trochu pes i dobrák, psychológ aj ten, čo si zverenca vypočuje. Uvidíme, aký budem ja a či sa mi podarí stať sa úspešným.
Je to dlhá cesta a podobne náročná ako na trávniku. Rád by som však spomenul trénera Štefana Mojského, ktorý ma viedol v juniorskej kategórii. Ten ma veľa naučil.
Čítajte viac Majster baráží Galád splnil misiu a končí v Trenčíne: Teraz budem zasa čakať, či niekto nebude potrebovať pomoc
Hrávali ste aj na Ukrajine a v Kazachstane. Aké to boli skúsenosti?
Hodnotím to pozitívne. Bol som rád, že som to vyskúšal. Keď som tam prišiel, musel som sa celkom rýchlo zorientovať, pretože tím bol fakt dobrý.
Mali sme v Lucku asi štyroch Brazílčanov, nejakých Srbov a Chorvátov, taktiež domáci futbalisti. Musel som makať a rýchlo s aklimatizovať. Na začiatku som nebol tahúň, musel som sa vypracovať.
Čo považujete za najväčšie šťastie vo svojej kariére?
Vyhýbali sa mi ťažké zranenia. Aj preto som si mohol predĺžiť kariéru. Viac to už nešlo, telo povedalo dosť. Nemladnem a koniec kariéry som si dopredu pripravoval.
Regenerácia bola pomalšia, telo viac ubolené. Musel som ísť často aj cez sebazaprenie a to sa nedá dlhodobo. Vedel som, že táto sezóna bude moja posledná.
Aká bola?
Bude to znieť prekvapujúco, ale takú turbulentnú som v živote nezažil. Že si ju nechám takto na záver… (úsmev)
Prekvapilo vás, že v jej začiatku ste boli blízko k ligovej fáze Konferenčnej ligy a na záver ste sa zachránili na poslednú chvíľu?
Neuveriteľná horská dráha. Vyradili sme Hajduk Split, nikto nám neveril, ale my sme sa toho nezľakli. Potom sme zbabrali prvý zápas. Ťažko sa postupuje, keď v úvodnom dueli prehráte 0:3.
Mali sme to zvládnuť lepšie, čo už. Nakoniec sme nepostúpili kvôli inkasovanému gólu v závere odvety, ale podľa mňa sme si to prehrali už na ihrisku FC Noah.
Mrzí vás to?
Áno. Mohol som si na sklonku kariéry zahrať v hlavnej fáze jedného z európskych pohárov. Bola by to veľká vec a pekná bodka za kariérou.
Nakoniec ste pomohli udržať aspoň prvú ligu pre Ružomberok…
Iste, postúpiť z druhej naspäť je náročné, mnohí sa už popálili. Avšak, keď na začiatku bojujete o európske poháre, nemali by ste na konci tancovať na hrane zostupu.
Čítajte viac Koniec slovenskej legendy. Kucka potvrdil, že po sezóne zavesí kopačky na klinec
Aj tréneri sa menili ako na bežiacom páse. To mužstvo zrejme tiež nepomohlo?
Ako hráč cítite zodpovednosť. Nemôžu nás povyhadzovať všetkých, prepustia trénera, aby nám vyslali signál. Nakoniec sme splnili cieľ a vyhli sa zostupu i baráži.
Vedenie Ružomberka si za to od expertov vyslúžilo kritiku.
Ako som povedal, je to neštandardné. Mali však svoje dôvody a rozhodli sa tak. Ja nemám dôvod Ružomberok za niečo kritizovať. Neprináleží mi to.
Je to poučenie do budúcnosti?
To by malo byť, lebo teraz sa to podarilo, ale najbližšie sa nemusí. Bola by to škoda, ak by Ružomberok prišiel o prvú ligu. Niekto však vypadnúť musí. Máme za sebou cennú lekciu.
Najbližšia sezóna bude bez Jána Masla, Juraja Kucku, Tomáša Hubočana či Lukáša Štetinu. Nebudú lige chýbať?
Vnímal som, že viaceré osobnosti končia. Boli to ikony klubov, ale taký je futbalový život. Nahradia ich mladí, draví a perspektívni futbalisti, ktorí rýchlo zaplátajú dieru po nás.
Ale Igor Žofčák aj v 42 rokoch chce hrať v ďalšom ročníku.
Je to borec.
