„Povedal mi, že končí,“ reagoval na otázku, o čom bol niekoľkominútový rozhodov trénera Cityzens a kapitána belasých.
Teraz Vladimír Weiss ml. objasnil svoje myšlienkové pochody, ktoré ho priviedli na rázcestie.
"V Slovane som päť a pol roka a za ten čas sa toho stalo veľmi veľa. Ak nerátam Manchester City, je to klub, kde som najdlhšie a keď som tu prichádzal, vedel som, že bude môj posledný. Že čokoľvek sa tu udeje, bude pre mňa akousi bodkou.
V domácej odvete s Midtjyllandom som bol presvedčený, že vyhráme. Ale keď sme inkasovali na 1:2, bol som natoľko vyčerpaný, že hoci otec ukazoval nie, doslova som ho poprosil, aby ma vystriedal.
No keby som to nespravil, možno by sme nepostúpili. A v tom okamihu prirodzene začnete premýšľať. Chalani otočili, nebudú lepší bezo mňa, keď im už neviem ponúknuť to, na čo boli zvyknutí? Toto bol prvý impulz.
Osobne ma to stálo strašne veľa síl – postupne budovať partiu, utužovať kolektív – pomôcť klubu tam, kde je dnes. To nie je o jednej sezóne.
A keď zrazu, po toľkom vyčerpaní a dlhých rokoch, prišla tá obrovská radosť, Tigranov rozhodujúci gól, ktorý mi venoval, eufória ľudí na štadióne, detí, všetci sme od šťastia plakali…
Uvedomil som si, že prišiel vrchol, strop, že sa už nemám kam posunúť. Že ak v najbližšom čase odídem, tak som pre Slovan niečo urobil. Pomohol som mu ako on pomohol mne. Splatil som dlh klubu, Ivanovi i otcovi. A potom na mňa úplne všetko doľahlo," prezradil Weiss ml. pre tvnoviny.sk.

Zhruba dva dni pred súbojom proti City oznámil svoje rozhodnutie generálnemu riaditeľovi Slovana Ivanovi Kmotríkovi ml.
"Po fakt dlhej dobe som sa rozplakal. Ivan takisto. No už som to zo seba jednoducho potreboval dostať von. Po záverečnom hvizde som mal v kabíne príhovor a so všetkými sa rozlúčil. Stopercentne presvedčený, že ako hráč navždy.
Aj keď mi ľudia na ulici povedia, stále si najlepší, ešte môžeš hrať tri-štyri sezóny a neviem čo… Nie.
Už dlho cítim, že to skrátka nie som ja. A cez to nejde vlak. Predstavte si, že celý život viete geniálne hrať na klavír. Ale zrazu vaše prsty nedokážu fungovať tak rýchlo, ako kedysi," poskytol zaujímavé porovnanie Weiss ml.
Pred istým časom prežíval turbulentné obdobie aj v súkromnom živote. Rozvod niesol veľmi ťažko.

"Ľudia možno ani nevedia, ale mám za sebou veľmi náročný rozvod. Pred troma rokmi som sa odsťahoval z domu, kde som osem rokov žil s deťmi, ocitol sa v malom byte, sám. S pocitom, že som rodinu nedokázal udržať pokope.
Že keď idem večer spať, nie sú v izbe vedľa mňa, a ráno sa vedľa mňa neprebúdzajú. Hoci sme postúpili do Ligy majstrov, z čoho som bol neskutočne šťastný, nedokázal som v sebe nájsť náboj, zápal pre hru, radosť z futbalu, nič," pokračoval Weiss ml.
S klubom sa dohodli, že jeho oficiálne vyjadrenie spravia prostredníctvom videa, ako príhovor k „belasým“ fanúšikom, ale samozrejme i celej verejnosti. Nakoniec z toho nić nebolo.
"Našich ultras som pozval na večeru a osobne im to oznámil. V ten deň hral Slovan domáci zápas, mal som prísť skôr a pred výkopom ho natočiť. Dokonca som mal napísaný rozlúčkový list, kde všetkým ďakujem a všetko vysvetľujem.
Možno ho raz aj zverejním, iba zmením pár slov. No zdržal som sa s chalanmi z fanklubu, prišiel neskoro, video sme zhotoviť nestihli a potom som odletel na Srí Lanku.

Nakoniec svoje rozhodnutie zmenil a neľutuje.
"Zvláštne, však? Pred niekým určite vyzerám ako blbec, ale názory druhých ma naozaj netrápia. Pretože viem, čo som počas vyhorenia cítil a prežíval.
No možno by ma ľudia mali za ešte väčšieho blbca, ak by som sa s kariérou rozlúčil verejne a potom sa vrátil. No takto som vlastne oficiálne nikdy nepovedal, že končím," doplnil Weiss ml.
Kľúčové slovo mali v jeho rozhodovaní deti. Položil im kľúčovú otázku a dostal kladnú odpoveď. Aj preto je kapitán Slovana pripravený získať ďalší slovenský titul a znova zabojovať o Ligu majstrov.
"Doma som si sadol s deťmi a opýtal sa ich, či ma ešte chcú vidieť hrať. Vyhŕkli, že určite áno. Vtedy som si povedal – dobre, hoci ma niektorí budú mať za blbca, idem to vyskúšať.
Možno som tak neučinil len kvôli svojim deťom, ale aj tým na štadióne, lebo viem, aké sú nadšené, keď ma stretnú niekde v meste, na ulici.
Bol som totiž rovnako nadšený, ak nie ešte viac, keď ma otec ako malého chlapca brával trebárs na Spartu a mohol som sa s niekým odfotiť, prípadne požiadať o autogram. Radosť v detských očiach je tá najkrajšia," uzavrel Weiss ml.