Akú hudbu počúva? Ktorú civilizáciu obdivuje? Čo je jeho pochúťka? Nielen na to reagoval tréner belasých pred posledným zápasom Slovana v Lige majstrov na pôde Bayernu Mníchov (1:3).
"Pri mojej práci veľa voľného času nemám. Keď sa nejaký nájde, rád ho trávim s rodinou, vnúčatami či na chalupe v Senci. Tento rok to však vďaka skvelej skúsenosti s Ligou majstrov veľa voľného času nemám.
Snažíme sa chodiť s manželkou na večeru, ale veľakrát debatujeme aj s Ivanom (Kmotríkom st., majiteľom Slovana, pozn.) a riešime klubové veci.
Niekedy už debatujeme aj o živote, športe, politike a prídem domov po polnoci. A po zápase je to často až okolo tretej či štvrtej ráno," prezradil na úvod prostredníctvom instagramu Slovana Bratislava.
Pri najobľúbenejšom jedle niekdajší reprezentačný tréner ani na chvíľku nezaváha…
„Môžem jesť kuracinu v podstate každý deň. Najradšej mám čisté, ale keď občas maňzelka spraví vyprážané, dám si aj to. To je moja pochúťka. Nie som špagetový typ, občas si dám pizzu.“
Šesťdesiatročný kouč nie je veľkým hudobným fajnšmekrom, avšak tri kapely si vypočuje veľmi rád.
"Hudbu počúvam len v aute pri príchode na tréning a odchode domov. Ak je možnosť ísť na koncert, rád si vypočujem IMT Smile či Elána a taktiež stálice Mariku Gombitovú, Mekyho Žbirku či Richarda Müllera.
Zo zahraničných skupín je to The Beatles. To sa dá počúvať naveky vekov. Považujem ich za fenomén v populárnej hudbe," pokračoval Weiss.

S úsmevom na tvári niekdajśí slovenský reprezentant priznal, že aj on si občas zapne Netflix.
"Ako relax pri zaspávaní pozerám staré filmy dookola. V poslednom čase si pozriem na Netflixe seriály – najmä športové.
Mám však rád aj program Viasat History, lebo milujem históriu, najmä Starý Rím a Starý Egypt. Ten, kto nepozná históriu, ťažko pochopí súčasnosť. Snažil som sa v tom mať prehľad."
Futbal sa stal jeho každodennou súčasťou. Nie div, veď dynastia Weissovcov pokračuje na zelených trávnikoch aj naďalej.
"Otec Vladimír bol strieborný olympionik z Tokia, vtedy som sa narodil. Zdedil som futbal po otcovi a syn po mne.
Sme taká dynastia Vladimírov, to sa v histórii stávalo málokedy. Vážim si to a som na to patrične hrdý."
Weiss odpovedal na netradičné otázky pred zápasom proti Bayernu Mníchov, a tak mohol reagovať aj na dotaz o emóciách, ktoré pred zápasmi prežíva.
"Už som pokojný. Zápas si užívam. Veľa ľudí mi hovorí: Ty tam raz dostaneš infakt! Teba tam porazí! Neprežívaj to tak! To je však emócia zápasu a celej práce.
Snažím sa hráčom odovzdať ju aj prostredníctvom mojich slávnych nervov, alebo keď zvýšim hlas.
Najhorší je čas pred zápasom. Dám si ešte jednu kávu a potom príde zápas. Je to výplod vašej práce – ako ste pripravili hráčov, trénerský tím. Niekedy to tak nevyzerá, ale zápas je pre mňa relax," usmieval sa Weiss.
Je väčším fanúšikom slnka alebo snehu?
„Asi mám radšej leto, ale páči sa mi aj zima. Nie taká "bračkanica“ alebo daždivá zima, ale tá so snehom.
Milujem Tatry, kam si chodíme občas s manželkou oddýchnuť keď je čas. Napríklad naposledy na Vianoce, ale nebol sneh, takže to nebolo také romantické.
Rád plávam. Bolia ma kolená, takže je to môj relax v bazéne," doplnil kouč belasých.

Priznal, že je jedným zo štastlivcov, ktorých práca nielen živí, ale je aj ich koníčkom.
"Milujem futbal. Ako hráč som behal za loptou a dával góly, teraz rád učím hráčov a odovzdávam im životné skúsenosti odovzdávam.
Keď sa vám darí je to krásna práca, keď sa nedarí je to náročné. Zodpovednosť v Slovane je veľká, niekedy to človeka unaví.
Prídu však momenty ako postup teraz do Ligy majstrov alebo s futbalovou reprezentáciou na majstrovstvá sveta pred 15 rokmi, ktoré si zapamätáte.
Dostať sa do Ligy majstrov je náročné. Verím však, že sa tam vrátime skôr ako niektorí hovoria. Prežil som s futbalom krásne chvíle a verím, že v Slovane ešte prídu ďalšie," priznal Weiss.

Nie je fanúšikom sociálnych sietí a ani ich nepoužíva.
"Je to iný život. Nezasiahlo ma to tak, ako vás, mladých. Zmenili život a svet. Nehovorím, že ich nemám rád, ale aj hráči či ľudia sa medzi sebou menej rozprávajú.
Niekedy idete von a je to strašný pohľad, keď všetci pozerajú do telefónu. Naućili sme to už aj deti. Keď sa chcete v pokoji najesť, povolíte im mobil alebo laptop.
Nevidím v tom také dobro, ale dnes sa bez nich človek viac-menej nezaobíde. Je to už veľká súčasť nášho života," doplnil Weiss.