Prípravu mužstva v Spojených arabských emirátoch, či vysporiadanie sa s vážnymi zraneniami alebo nečakanými futbalovými rebelmi.
„V Emirátoch sa nám za sedem minút zranili traja hráči, tréning som radšej ukončil skôr,“ priznáva pár dní pred štartom jarnej časti súťaže Čech, ktorý svoj pôvod ukrýva v dokonalej slovenčine.
Na žiadosť o rozhovor ste reagovali veľmi promptne a ústretovo, to nie je veľmi obvyklé… Vnímate to ako súčasť práce a propagácie klubu?
Jednoznačne. Nevravím, že to vnímam ako akúsi vnútornú povinnosť, ale skôr samozrejmosť. Aj verejnosť je predsa zvedavá, čo sa deje v klube a mediálne záležitosti sú – alebo by mali byť – súčasťou našej práce. Televízie, noviny, webové portály, čím lepšia propagácia, tým väčšia šanca, že fanúšika dostaneme na tribúnu.
Paradoxne, v minulosti ste povedali, že médiá veľmi nečítate…
To je pravda, noviny si nekupujem, články na internete proaktívne nevyhľadávam, jedine, že sa ku mne z času na čas niečo dostane. Moja manželka je dobrý zdroj, neustále s niečím príde a dá ma do obrazu. Povie mi, čo sa kde napísalo.
Nemám fejsbukový profil, nedostávam tak spätnú väzbu od anonymných prispievateľov a tým pádom ani nemám zbytočne „rozbitú“ hlavu od kadejakých záškodníkov.
Prečo vás nezaujíma názor médií na účinkovanie vášho klubu?
Opakujem – čistá hlava. Všetko podstatné konzultujem s realizačným tímom i vedením, máme pravidelné porady, ostatné by ma len vyrušovalo. Nie každý predsa vie, ako trénujeme a čo chceme dosiahnuť.
Iste, spätná väzba je podstatná, ale jedine od povolaných ľudí. Ale pozor, určite nepovažujem za rovnako prínosný názor novinára s anonymom zo sociálnych sietí.

Ani ako aktívny hráč ste médiá nesledovali?
Práveže áno. A mám ponaučenie. (smiech) Až príliš som to vnímal. Dokonca aj dedo mi vystrihoval články, keď som bol v zostave kola alebo podobne. Dokázalo to pomotať hlavu. Keď vás chválili, rástlo mi sebavedomie, keď hanili, automaticky klesalo.
Som už tréner, mám svoje roky i skúsenosti, nechcem si to viac pripúšťať. A v tom čase to boli len noviny, dnes sa na nás hrnú informácie zo sociálnych sietí, v tomto smere je to omnoho náročnejšie. Nechcem sa unášať názormi iných, či sú dobre alebo zlé, radšej zostávam pri zemi.
Odporúčate to aj vašim zverencom?
Rozprávame sa o tom, lebo to sú veci, ktoré dokážu ovplyvniť psychiku. Iste, aj v našom klube nájdete hráčov, ktorí sú na tom ako ja, nič neriešia. Ale nájdu sa aj takí, ktorí sa pozrú a dočítajú kadečo, napríklad že sú katastrofálni a nemajú v Žiline čo hľadať.
Nie je to príjemné, nie každý je tak psychicky odolný, že to dokáže hodiť za hlavu. Na jeseň sa nám darilo a hneď sme kade-tade videli senzačné titulky. Chlapcom som vravel, „nečítajte to, zostaňme pokorní, pracujme tak, ako máme, lebo len tak môžeme byť úspešní“.
Je mobilný telefón zakázaný v žilinskej kabíne?
Nastavili sme si pravidlá. Máme zraz a potom – hodinu pred samotným tréningom – už nechcem vidieť v rukách žiadny prístroj.
To nie je čas na sociálne siete. Na blbosti, ktoré aj tak nič neriešia a nikomu nepomôžu. Treba to odložiť. Naopak, máme tu rozcvičovňu, veľkú posilňovňu, chlapci majú čo robiť. (úsmev)

Dali ste už počas trénerskej kariéry pokutu za smartfón?
Určite. Niektoré veci sú dané, či je to príprava mužstva, spoločný obed, či večera, tam sa mobil netoleruje.
Bolo to viac ako sto eur?
Uf, vážne si nespomínam. Vždy záleží aj od mužstva – v Senici, kde mesiace nechodili výplaty, ťažko môžete siahať hráčovi do peňaženky. Tam sme to robili inak. Chalani majú sadzobník, teraz neviem, koľko je presne za mobil.
Čo je pre vás najväčší prešľap zo strany hráča voči svojmu klubu?
Nerešpekt a keď chýbajúca pokora. A to nielen v športe, ale v živote ako takom. Ono to však veľmi súvisí, hráči by si navzájom mali prejavovať jedno aj druhé.
Prekáža vám, keď médiá o vás hovoria ako o ašpirantovi na titul?
Hej, dopočul som sa, že sa to píše. Nemám s tým problém, je to súčasť vašej práce. Keby sme boli šiesti, asi by ste nás toľko neriešili, no strácame tri body na Slovan, je logické, že sa to niekomu núka. Ako s tým naložíme my v Žiline, je len na nás.
Vy ste sa však už párkrát ohradili voči tomu, že vás pasujeme za spolufavorita ligy…
Jasné, v krátkom časovom horizonte sme sa dostali pred Slovan, v tabuľke sme boli prví a zrazu – celý týždeň – bolo akoby všetko žltozelené. Nafukovalo sa to. Prišiel som domov a manželka mi už ukazovala, že tam píšu toto a tam zasa toto. Vravím jej, „ani mi to nehovor“.
Eufóriu sme museli tlmiť aj v kabíne, lebo mladí chalani sa to dočítali, kadečo počuli od známych, či na káve, dostalo sa im to do hlavy. Všade len „Žilina, Žilina, Žilina, Žilina“.
Takéto veci nič dobré neprinesú, navyše, pred Slovanom sme boli len krátko a čo teraz? Nerobme z toho vedu, dôležité je len to, čo bude po poslednom kole.
Mário Sauer nám na otázku, čo mu chýba k šťastiu, odpovedal priamo: „No titul!“
(smiech) Vidíte, na toto si presne spomínam, bolo to po našom triumfe v Dunajskej Strede. Dostalo sa to ku mne, niekto mi to preposlal.
Majo to v šatni „schytal“, lebo už predtým som vravel, aby to nikto nevyslovoval nahlas. Chceme byť úspešní, to áno, ale vpred nás budú posúvať len tréningy a víťazstvá v zápasoch, nie polemizovanie o titule.
S prípravou na jarnú časť sezóny ste spokojný?
Ako sa to vezme. Organizačne určite, všetko, čo sme mali naplánované, sa do bodky splnilo. Aj sústredenie bolo skvelé.
Nie veľa slovenských klubov si môže dovoliť desaťdňový zájazd do Spojených arabských emirátov…
Môžeme ďakovať majiteľovi, bolo to výborné. Fantastické ihriská aj počasie, príjemných 24 stupňov i skvelí súperi, ktorí nám ukázali naše nedostatky. Veľmi nám to pomohlo.
Keď v prvý deň sústredenia prídete o jednu z najväčších hviezd (Adriána Kaprálika, pozn. red.), musí to byť na šľaktrafenie…
To mi verte. Strašné. Aj po ľudskej stránke, lebo „Kápo“ je profík. Veľmi ma to mrzí. Celkovo to bol nešťastný deň, aj tréning sme radšej ukončili predčasne.
Bola to hrozná sedemminútovka, keď si najprv Tobiáš Pališčák vylomil členok, o tri minúty si ho vyvrtol v súboji Sami Gidi a skončilo sa to škaredým Kaprálikovým došliapnutím, kedy mu praskla kostička. Čo vám poviem, „super“ začiatok. Musíme s tým žiť, už to neovplyvníme.

Tušíte, ako dlho bude Kaprálik mimo zápasového rytmu?
Dúfam, že sa vráti čo najskôr. Z nášho medicínskeho tímu mi povedali, že niekto sa vráti za tri a pol, niekto za štyri mesiace. Každý organizmus je iný. Hádam stihne koniec ligy aj Euro „dvadsaťjednotkárov“.
Žilinské vedenie avizovalo, že v zime sa posnaží udržať káder pohromade. A predsa sa nepodarilo, James Ndjeungoue a Eric Bile sú už preč…
Nebudem klamať, nepríjemne nás to zaskočilo. Povedzme, že u Ndjeungoueho to nie je až taký problém, mladý Gruzínec Narimanidze má veľký potenciál a dokáže ho nahradiť.
Horšie to je u Bileho, lebo aj napriek tomu, čo sa stalo, musím povedať, že mal veľkú kvalitu a jeho prínos bol obrovský.
V oboch prípadoch to je však pre mňa veľké ľudské sklamanie, ich reakcia a správanie sa mi vôbec nepáčili. No neriešim to už, je to za nami, musíme pracovať s tými, ktorých máme. Takéto veci sa stávajú, nebolo to prvýkrát a zrejme ani posledný, deje sa to aj v iných mužstvách.
Môžete verejne povedať, čo sa stalo? Odmietli s vami ďalej trénovať?
Zostal by som pri oficiálnom vyjadrení klubu, hoci by som o tom mohol dlho rozprávať. Do detailov radšej nepôjdem, ale myslím si o tom svoje. (počas sústredenia Žiliny v Spojených arabských emirátoch sa vraj zamkli na izbe a odmietali sa zapojiť do tréningu, pozn. red.)
Skúšali ste ich aj osobne presvedčiť, aby zostali?
Malo to svoj vývoj. Sedel som aj s jedným, aj s druhým. Prvé tri, či štyri dni, sme vlastne nerobili nič iné. Potom sa to dostalo do bodu, že komunikácia zamrzla a ďalej sme riešili už len naše „zdravé“ mužstvo. Zvyšok sa k tomu postavil skvele, v príprave pokračoval ďalej akoby sa nič nestalo.

Tušíte, ako agenti takýmto hráčom motajú hlavy?
Neviem, ako to robia, ale motajú im ju riadne. Potom to je už len o charaktere hráča, vzťahu, pokore a rešpekte k samotnému klubu.
Keď to raz v sebe nemajú, agent má jednoduchší priestor nasadiť im do hlavy chrobáka. To platí všeobecne. Takýto agent si však takto môže zavrieť dvere do klubu, pošramotiť povesť, ale to je už otázka skôr na neho.
Dostala Žilina za hráčov aspoň zaujímavú čiastku?
Toto rieši vedenie klubu s majiteľom, neprináleží mi to komentovať. Koľko to bolo, zhruba viem, ale zverejniť to nemôžem.
Prišli konkrétne ponuky aj na iných futbalistov?
Viete, prestupové obdobie býva hektické a väčšina hráčov na sebe pracuje, aby sa raz mohla posunúť do lepších líg, lepších mužstiev a za výrazne zaujímavejšie peniaze. Rozumiem tomu, futbalový život je krátky a každý sa chce čo najlepšie zabezpečiť.
Či som bol v Trnave, Senici, či v Banskej Bystrici, či to bolo letné alebo zimné prestupové obdobie, vždy som to musel riešiť. No a teraz si predstavte, že v Žiline, keďže tu je mimoriadne zaujímavý a perspektívny tím, je toho desaťkrát toľko.
Ponuky boli, sú i budú, každý musí zvažovať – kluby, hráči, ich rodičia, aj agenti. Niekto sa chce posúvať, radšej počká pol sezóny a prestúpi až potom, inému zvonia v hlave eurá a chce všetko hneď.

Zrejme neriešite len odchody, ale aj ponuky rôznych nových hráčov, keďže Žilina je atraktívna futbalový destinácia…
Keby ste niekedy videli môj „whats up“. Rozlišujem však, kto mi píše. Sú agenti, ktorí mi v minulosti už priviedli hráča s požadovanou kvalitou a voči klubu konali férovo, potom sú však aj takí, ktorí sa ozvú v štýle, „hi, coach“, ako keby sme spolu niekedy pásli kozy.
Potom mi pošlú video s futbalistom bez toho, aby sa ma opýtali, či vlastne niekoho potrebujem. Na dvojminútovom zábere je 90 sekúnd, ako oslavuje gól a vzadu hudba z Pirátov z Karibiku. Toto absolútne filtrujem.
Asi ste rád, že prestupové obdobie sa pomaly končí…
Vždy je lepšie, keď viete, že káder je uzatvorený a hráči majú čisté hlavy, lebo už nie je čo riešiť.
Žilina sa netají filozofiou, že chce mladých hráčov posúvať do vyspelého futbalového sveta. To sa trénerovi asi nerobí ľahko, keď vie, že kedykoľvek sa mu môže tím rozpadnúť…
Povedali mi to hneď na úvod, vedel som, kam idem. Máme tu extrémne veľa talentovaných hráčov a našou úlohou je, aby futbalovo rástli.
Je prirodzené, že raz pôjdu ďalej, no nech neodchádzajú ako polotovar, ktorý zostane sedieť na lavičke, ale hotoví futbalisti. Som s tým úplne oukej a keď niekto odíde, budeme hľadať náhradu. Funguje to tu veľmi profesionálne.
Žilina je váš piaty slovenský klub, ktorý trénujete. Je to v porovnaní s Trnavou, Senicou, Nitrou a Banskou Bystricou iný futbalový svet?
Jednoznačne. A hovorím to bez toho, aby som zhadzoval svoje niekdajšie kluby, prechovávam k ním obrovský rešpekt. Okrem Nitry mi bolo všade veľmi dobre. Žilina je vyspelý klub, od vedenia, cez realizačný tím, zázemia, tréningové možnosti, dáta a podobne.

Dajú sa tamojšie podmienky na rozvoj hráčov porovnať aj so špičkovými českými tímami?
Určite. Práve ráno sme si vraveli, že mladí chalani tu majú všetko, že možno je až na škodu, že predtým nepoznali nič iné – azda by si to vážili ešte viac.
V Žiline sa naozaj môžete sústrediť výlučne na futbal a neriešiť ostatné – ani doplnky stravy, ani regeneráciu. Všetko tu je na naše slovenské pomery top.
Môžeme jednu úsmevnú otázku?
Skúste…
Počuli ste už pieseň „Psychopati z Bratislavy“?
Nie, nikdy. To vážne niečo také existuje? (smiech)
Novinka, ktorú nájdete na youtube. Autori ju na sociálnych sieťach sprevádzajú vetou, „špeciálne poďakovanie patrí pánovi trénerovi Michalovi Ščasnému, bez ktorého by táto pieseň pravdepodobne nikdy nevznikla“…
Prosím, pošlite mi ju. Som zvedavý. Ukážem manželke. Nabudúce už budem radšej mlčať alebo po záverečnom hvizde nepôjdem hneď na rozhovor, lebo človek je plný emócií, povie hlúposť a ľudia sú potom kreatívni. (úsmev)
V piesni nie sú žiadne urážky, slovanisti to obrátili pozitívne voči vlastnému klubu.
Ešteže tak. Nuž, som zvedavý, aspoň sa doma zasmejeme.
Reagovali ste vtedy na vulgárne pokrikovanie fanúšikov Slovana… Keď to porovnáte so svojou aktívnou kariérou, je podľa vás dnešné publikum nenávistnejšie?
Nemyslím si. Keď sú emócie na ihrisku, prenesú sa aj do hľadiska. Povedzme, že na Západe fanúšikovia prechovávajú voči hráčom väčší rešpekt, ale keď dnešok porovnávame s minulosťou, ktorú som zažil na prelome tisícročia, nevidím nejaký zásadný rozdiel.

S kolegami sme nedávno viedli debatu a dospeli k záveru, že súčasné publikum je omnoho kultúrnejšie. Napokon, váš bývalý spoluhráč z Viktorie Žižkov, Kennedy Chihuri, si v Prahe „užil“ svoje…
Máte pravdu, niektoré rasistické veci voči nemu boli fakt nechutné. V tomto sme sa pohli vpred, azda k tomu prispeli aj tvrdé tresty za podobné prejavy.
Keď sme už pri emóciách, nemrzí vás trošku, že žilinskí fanúšikovia často nedokážu oceniť, čo sa v meste spravilo pre futbal?
Povedal som to už na začiatku, keď som sem prišiel a niektoré veci nechápal. Som rád, že sme počas jesene návštevnosť zdvihli a stretnutie so Slovanom už bolo v tomto smere veľmi pekné.
Futbal je emócia, hráči túžia po tom, aby ich snahu niekto ocenil. Verím, že jar bude ešte lepšia.
Majiteľ Slovana Ivan Kmotrík st. dáva ruky od klubu preč a všetko necháva v réžii syna a trénera Weissa. Ako funguje Jozef Antošík – ste v pravidelnom kontakte?
Každý týždeň. Niekedy aj viackrát. Buď telefonicky alebo aj priamo na ihrisku. Zaujíma sa o dianie, čo ma veľmi teší. Celý športový úsek intenzívne komunikujeme, každý pondelok sa stretávame a rozoberieme si zápas.
Keď ste na jar jeseň zvíťazili v Dunajskej Strede 3:0, na následnej tlačovej konferencii ste sebavedomo povedali, že ste prišli vyhrať. S čím teda idete do najbližších mesiacov?
Ciele sú dané už od začiatku a nič na nich nemeníme – rozvíjať hráčov tak, aby napredovali. Vypálilo to tak, že po jesennej časti sme druhí, nebudem sa teda schovávať za to, že som rád za prvú šestku a stačí mi, že postupujeme do majstrovskej skupiny.
Nie som alibista. Pozíciu, na ktorej sa nachádzame, si chceme udržať, hoci sme stratili troch členov základnej zostavy. Máme však aj ďalších, sú šikovní a čakajú na svoju šancu.
Na záver dovoľte jeden kompliment.
Nech sa páči.
Málokedy sa stane, aby niekto dokázal takmer dokonalou slovenčinou maskovať svoj český pôvod.
Ďakujem. Koluje vo mne slovenská krv, starí rodičia z otcovej strany boli Slováci. Babka zo Solivaru od Prešova a dedo z Levár. Gény tam teda sú a keďže som sa narodil v Československu, ani to tak neberiem.
Už ako dieťa ste hovorili pekne po slovensky?
Nie, kdeže. Otec sa už narodil v Brne, vychovávali ma teda „po česky“. Až potom, keď som sa vrátil z Cypru do Prešova, som s tým začal. Trénoval som detičky a vravel si, že asi nie je ideálne na nich hovoriť po česky, hoci by mi najskôr rozumeli. Prišlo to prirodzene.
Keď dnes prídem na Cyprus, rozprávam po grécky, keď som na Slovensku, po slovensky, skôr mám problém, že keď sa vrátim domov, občas mi tam naskakujú slovenské slovíčka.
Rodičia vám to nevyčítajú?
Skôr sa len smejú, keď občas oba jazyky skombinujem.
Mohli by ste byť ambasádorom pekných česko-slovenských vzťahov…
Rozumiem. Ale to by sme museli otvárať politické otázky a to ja nechcem, nebolo by to dobré. Na niektoré veci mám totiž vyhranené názory.