Ako hráč ste prežili v trnavskom drese dvanásť rokov. Na ktorý zápas si zvlášť spomínate?
(chvíľu uvažuje) To naozaj neviem povedať. Odohrali sme veľa veľkých zápasov, nevyberiem jeden. V roku 1960 som strelil prvý gól Spartaka v medzinárodnej súťaži. Bolo to v zápase s AS Rím vo vtedy populárnom a prestížnom Stredoeurópskom pohári. Hrali sme ho v Bratislave. V našej ére bolo výnimočné každé derby so Slovanom. Či u nás, alebo v Bratislave, bol to vždy veľký sviatok.
Foto: Pravda, Michal Zeman
V lige ste dali za Spartak 65 gólov. Patrili ste medzi prvých, ktorí dokázali skórovať aj efektnými nožničkami…
Trénoval som ich a aj využíval, nebol to problém. Mal som výborný výskok a vážil som 62 kilogramov…
Strojcom trnavského futbalového zázraku bol Anton Malatinský. Ako sa začala vaša spolupráca?
Boli sme spojení celý futbalový život. Ako pätnásťročný som nastúpil do učilišťa v Novákoch a potom som pokračoval na priemyslovke v Handlovej. Toni báči, ako sme ho všetci volali, v tom čase pôsobil ako handlovský hráč i tréner v jednej osobe. Mal som šestnásť, keď sme sa prvý raz stretli.
V čom spočívala jeho trénerská výnimočnosť?
Bol nadčasový tréner, vždy o krok pred ostatnými. A my sme mu slepo verili. Rýchlo odhalil talent, vedel, čo sa v hráčovi skrýva. Vyberal si vhodné typy z blízkeho okolia. Z hráčov vlastne nik nebol priamo z Trnavy, ja som pochádzal z Kmeťova. V roku 1956 sa vrátil do Trnavy a ja som ho po maturite nasledoval. Spartak sa stal mojím osudom. Od Malatinského som sa veľa naučil. Keď som bol starší, občas som za neho na tréningoch zaskakoval, keď musel niekde odísť.
Čítajte aj Neuverím, pokiaľ ho neuvidím v Slovane. Myslel som si, že je to slušný chlapec a v hlave má upratané, hnevá sa kapitán Trnavy
Krátko po príchode do Trnavy ste však narukovali do ČH Bratislava, vynikajúceho tímu, ktorý sa v roku 1959 stal majstrom Československa. Neuvažovali ste, že po vojenčine v ňom ostanete?
ČH predstavovala absolútnu špičku a padla aj otázka, či nezostanem. Bola to lákavá predstava. Utrpel som však vtedy aj prvé vážnejšie zranenie – trápil ma meniskus. Vrátil som sa do Trnavy, kde sa začínala prestavba mužstva, odišlo viacero starších hráčov.
Na začiatku 60. rokov prežíval Malatinský zložité obdobie, v klube odhalili čierny fond, odskákali si to kľúčoví funkcionári i tréner, odsúdili ho na tri roky a trest si odpykával v západných Čechách v bani…
Bol som ho tam navštíviť s Adamcom a Malatinského manželkou, pani Tilikou, ktorú jedinú k nemu pustili. S nami sa len pozdravil a stihol nám povedať jedinú vetu: Držte sa, keď sa vrátim, budeme majstri. V tom čase mužstvo hralo v druhej lige. Malatinský začal po návrate budovať najsilnejšie mužstvo v histórii klubu, ktoré získalo za šesť rokov päť majstrovských titulov v silnej československej lige.
Čítajte viac Hipp nesplnil cieľ, v Maďarsku skončil. Trnava hlási posilu z Trenčína
Na dvoch – v roku 1968 a 1969 – ste sa podieľali ako hráč, tretí ste získali už ako tréner v roku 1971…
A v roku 1970 sme skončili druhí za Slovanom. Práve vtedy som sa lúčil so Spartakom, mal som 35 rokov, ale kariéru som chcel uzavrieť v druholigovom belgickom tíme v Thongerene. Viedol ho legendárny kanonier Pepi Bican. Mal som prísľub, že ma pustia do zahraničia, podpísal som aj zmluvu, ale prišiel odrazu zákaz, výnimku dostal len Šaňo Horváth zo Slovana. Mňa si predvolali šéfovia v Trnave a postavili ma pred hotovú vec: budeš viesť mužstvo ako tréner a úlohou je vrátiť Spartaku titul.
Zo dňa na deň sa z vašich spoluhráčov stali zverenci. Aké náročné to pre vás bolo?
Strach som nemal, ale pýtal som sa sám seba, ako ma prijmú v novej funkcii bývalí spoluhráči, či ma budú rešpektovať, najmä starší Jarábek či Adamec. Nevyskytol sa však žiaden problém. Výborne som vychádzal aj s najväčšou hviezdou mužstva Jožom Adamcom, prezývaným Hatrlo. Už ako spoluhráči sme sa stali najlepší kamaráti.
Foto: Archív autora
Keď sa vracal v roku 1966 zo Slovana do Trnavy, viedla sa o tom diskusia, v klube i medzi fanúšikmi. Tréner sa pýtal aj na váš názor…
Pýtal sa viacerých, nielen mňa. Najmä skúsených hráčov, zisťoval, či mužstvo Adamca prijme. Mal som už tridsať, patril medzi najstarších v tíme. Prihovoril som sa za neho, vravel som trénerovi, že ak Hatrlo nebude sekať dobrotu a nebude podávať kvalitné výkony, tak hrávať jednoducho nebude, taká zásada platila pre všetkých. Ale úprimne. Malatinský by Adamca zobral tak či tak. Aj keby boli všetci proti.
Prečo?
Lebo ho dobre poznal. Vedel, aký veľký talent to je, aké sú jeho futbalové kvality. Jasné, že ani my sme neboli vždy anjeli. Radi sme sa zabávali, spievali, aj sme niečo vypili. Tréner Malatinský nás dobre poznal. Raz nás odhalil vo vinárni v Horných Orešanoch. Stál medzi dvermi, krútil hlavou, nepovedal ani slovo. Na druhý deň sme na tréningu potili krv. Nik z nás sa neodvážil ani ceknúť.
Vy ste vždy boli bezproblémový hráč. Vylúčil vás niekedy rozhodca?
Jediný raz. Práve Adamec sa dostal do sporu so súperom, už si nepamätám, o koho išlo, strkali sa a ja som sa ich usiloval dostať od seba. Trochu dezorientovaný rozhodca ukázal omylom červenú kartu mne. Disciplinárna komisia potom kartu anulovala a nedostal som ďalší trest. To bolo jediné vylúčenie i napomenutie v dlhej kariére.