Kde sa ťažšie strieľali góly?
V Slovane bol vždy veľký tlak, ale po ruke som mal futbalistov, na ktorých som sa mohol za každých okolností spoľahnúť. Ale aj za DAC hrali veľké mená, Paľo Diňa dával góly ako na bežiacom páse, Július Šimon, Stano Lieskovský, Rudo Pavlík mi zakaždým poslali nejakú prihrávku do českej uličky. On bol pre Dunajskú Stredu niečo ako Peťo Dubovský pre Slovan.
Na Tehelnom poli sa však muselo vyhrávať za každých okolností. Veľa hráčov sa v ňom preto neuchytilo. Každá prehra sa dlho prepierala.
Prehrať sa dalo, ale dvakrát za sebou nie…
To si veru ani nespomínam. Aspoň za majstrovskej éry, potom sa to celé rozpadlo.
Bol to Vladimír Weiss, ktorý vás po konci v Slovane vzal v Petržalke pod svoje krídla. Bol iný ako napríklad Dušan Galis?
Vlado sa v tom čase len vyvíjal. Galis bol motivátor, pred zápasom prišiel do kabíny a mančaft navnadil. Povedal napríklad: „Sme v Prievidzi a nechcite mi povedať, že tu prehráme a spravíme si hanbu.“
S Weissom som hrával v Drnoviciach, vedel, čo môže odo mňa očakávať. Keď ma Griga vyhodil zo Slovana, podal mi pomocnú ruku.
K šlágru DAC – Slovan sa vyjadril v relácii TV Pravda Fair Play aj futbalový expert Stanislav Angelovič
Bolo ťažké pod ním hrávať?
(smiech) Weiss je známy tým, že je mimoriadne prchký. Pár viet mu vždy ušlo. Ale bolo na ňom vidieť, že futbalu aj trénerstvu sa chce venovať naplno. Často však vyhlasoval, že v klube končí, lebo nevie, čo ďalej. Potom sa zasa vrátil. Bol trošku náladový, no Ivan Kmotrík ho zakaždým podržal.
Následne sa Vladovi podarila Liga majstrov a to mu otvorilo dvere do veľkého sveta futbalu. Jedno mu však treba uznať – Petržalku rozvíjal po všetkých smeroch. Sám naliehal na Kmotríka, aby vybudoval štadión.
Mimochodom, Weiss aj v tejto sezóne už párkrát naznačil, že v Slovane možno skončí…
No veď to. Ja som už uňho na takéto veci zvyknutý, vôbec ma to neprekvapuje. Chce trénovať a vyžaduje si na to podmienky. Ale pozrite sa na Paríž – tréner tam má mužstvo snov a nedokáže s tým pohnúť. Je to ťažké remeslo.
Vyčistil vám Weiss niekedy žalúdok?
Bol som jeho pravá ruka. Na ihrisku aj v kabíne. Tykali sme si, rozumeli, často sme viedli rôzne debaty. Neraz som mu povedal, koho chcem k sebe do obrany. A prinieslo to výsledky, veď sme dostali najmenej gólov v lige. Starší si musia mančaft ukočírovať.
Foto: TASR, Štefan Puškáš
Vyžadoval disciplínu?
Bolo to nešťastné obdobie, bol hrajúci tréner a tak s nami občas vybehol po zápase na pivo. Po dvoch rokoch pochopil, že ako tréner by to robiť nemal. Človek tam stráca rešpekt.
Bol futbalista, vedel, že na pivo občas treba zájsť, vedel, kto fajčí a kto nie. Ale nastal moment, že musel urobiť hrubú čiaru a zrazu z neho bol viac tréner ako hráč.