Zostal lokálpatriot a v správach vždy najskôr hľadá, ako obstáli športovci z jeho rodného mesta Žiliny. Nadchli ho aj nedávne majstrovstvá sveta vo futbale. „Videl som všetky stretnutia,“ zdôrazňuje 86-ročný bard slovenskej kultúry.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Pred štvrťfinále ste očakávali postup Chorvátska a Maroka, hoci narazili na favoritov turnaja Brazíliu a Portugalsko. Odvážne tipy a vyšli stopercentne. Považujete sa za odborníka?
Som divák, skoro fanatický, sledujem množstvo zápasov. V Katare ma zaujali viaceré. Obdivoval som krásne góly, ale tiež milimetrové prihrávky na päťdesiat metrov. Chorvátsko a Maroko? Želal som im postup. Sympatizujem s papierovo slabšími a menšími. Senzácií bolo na šampionáte dosť, čakal som, že nejaké prídu aj v jeho závere…
Sledujete takto poctivo len futbal a šampionát?
Často som prilepený pred obrazovkou a držím palce Vlhovej, sestrám Fialkovým, Saganovi i ďalším. Dokážem pozerať aj päťhodinový tenisový zápas do poslednej loptičky. Nenudím sa pri tom. Občas sa vyberiem aj na štadión. Najmä na futbal a tenis, to sú športy, ktoré ma najviac bavia. Mám rád aj hokej, ale nosím okuliare a nevidím dobre puk. Chodieval som pravidelne na Tehelné pole, ešte na starý štadión. Ale bol som už aj na novom. Spomínam si na prvý ligový zápas, ktorý som videl.
Kde to bolo?
Narodil som sa v Žiline, chvíľu sme žili v Púchove i Senici a vrátili sa do Žiliny v roku 1946. V celoštátnej lige hrali v prvom povojnovom ročníku futbalisti ŠK Žilina. Mal som desať rokov, keď som ich prvý raz povzbudzoval v hľadisku.
Čítajte viac Mintál: Vrátiť sa do Žiliny ako tréner? Viem si to predstaviť
Vybavíte si aj podrobnosti?
Žilina vyhrala nad Čechie Karlín 4:2. Jej zostavu viem dodnes: Pochaba – Šterbák, Šedo, Riedl – Timkanič, Rákoczi – Németh, Pažický, Bielek, Ulrich, Zachar. Tento zápas som spomenul aj v mojej hre Stalin v Žiline. Jej hrdinom je Starec, čiže ja. Hral ho Maroš Geišberg, nebol nadšený, ale tiež sa musel naučiť túto zostavu (smiech).
Bol to asi silný zážitok, keď si naň dodnes spomínate…
Pamäť mi zatiaľ slúži celkom dobre. ŠK mal silné mužstvo a organizoval aj medzinárodný Slovanský pohár. Privítal Hajduk Split i Cracoviu Krakov.
Prekladali ste Shakespearove drámy a už v nich sa objavila zmienka o futbale…
V dráme Kráľ Lear v jednom dialógu v origináli hlavný hrdina hovorí: Do you bandy looks with me, you rascal? A Kent pokračuje: Nor tripped neither, you base football-player? Tieto športové metafory museli pôsobiť na predkresťanskom pozadí hry ako zjavné anachronizmy. Prvá je tenisová, bandy znamená „vymieňať si“ (lopty), druhá futbalová. Futbal bol plebejská hra, zatiaľ čo tenis hrala šľachta.
Aj vy ste hrávali futbal?
Vtedy skoro každý chlapec behal za loptou. Ja som bol brankár. V okuliaroch. Nastupoval som len za školský výber. Ale hráča v okuliaroch som neskôr zažil aj na ligovom futbale. Za pražskú Duklu hrával v šesťdesiatych rokoch Jan Brumovský, výborné krídlo, reprezentant. Keď útočil, kričal som z hľadiska na obrancu belasých: Dýchni mu na brýle! Vravel som si, to pravidlá nezakazujú, taká finta by pomohla (smiech).
Čítajte viac Športové Vianoce v TV: Popolušku nahradí Vlhová, Luskáčika dvadsiatka
Nikdy vás nemuseli vyviesť zo štadióna?
Nie, ja som vymýšľal len také nevinné vtipy. Bavil som nimi aj ostatných fanúšikov. Ale vrátim sa ešte do Žiliny. Chytával som rád a prišiel som pri tom o viaceré okuliare. Keďže ma to ťahalo medzi žrde, sledoval som najmä brankárov. Brat Ivana Pochabu, výborného tenistu a môjho spolužiaka, sa volal Milan, chytal za Žilinu.
Pani Pochabová, pôrodná asistentka, mala štyroch synov a traja boli športovci. Jožo sa takisto uplatnil v bránke – ale hokejovej. Bývali v domčeku pri parku, kde teraz stojí obchodný dom. Chodil som k ním a videl som úspešných brankárov aj v civile. Malo to na mňa vplyv.
Chceli ste byť aj vy úspešný športovec? Snívali ste o tom v detstve?
To nie. Mal som veľa spolužiakov a kamarátov športovcov a všetci boli úspešnejší. Skúšal som to aj v tenise, ale aj v ňom bolo veľa lepších hráčov. Raz som sa dostal do finále školského stolnotenisového turnaja vo štvorhre. Môj spoluhráč, Jozef Rúfus, bol oveľa lepší, uplatnil sa neskôr tiež ako futbalový brankár. Kúpila ho Sparta Praha. Šport mal v Žiline silné zázemie.
Nielen futbalové?
Darilo sa napríklad aj atletike. Profesor Berger, ktorý učil na gymnáziu, vychoval viacerých špičkových atlétov, spomínam si na rekordéra v trojskoku, všestranného Libora Hodoňa, ale k špičke patrili aj ďalší… Môj otec bol právnik a priatelil sa s advokátom Bercom Okoličánym, ktorý sa vypracoval na popredného hokejového rozhodcu.
Vzbudzoval rešpekt, meral dva metre a vážil metrák. Jeho korčule zanechávali hlbšiu stopu. Keď polievali ľad, diváci žartovali: Urobte ho hrubší, Berco zasa pribral. Pískal zápasy na olympijskom turnaji v St. Moritzi 1948. Mám naň cennú pamiatku.
Akú?
Československí hokejisti siahali na zlato. S Kanadou remizovali 0:0 a získali strieborné medaily, len vinou horšieho skóre. Pred Okoličányho odchodom do Švajčiarska, mal som dvanásť, som od neho vydrankal sľub, že mi pošle pohľadnicu s podpismi hráčov. Potom som sa ňou pýšil pred spolužiakmi. Ale mal som aj originálny futbalový suvenír. Loptu Barcelony aj s Messiho podpisom.
Ako ste ju získali?
Venoval mi ju jeden slovenský podnikateľ, ktorý kúpil v Barcelone vyradený klubový autobus. Pred jednými Vianocami som ju daroval priateľovi, výtvarníkovi Mirovi Cipárovi, žiaľ, už nie je medzi nami. Bol nadšeným fanúšikom Barcelony. Nebol vysoký, ale výborne hral basketbal. Na Kysuciach, kde vyrastal, mal na jednom strome basketbalový kôš a tam trénoval.
A pohľadnica z olympiády 1948? Tu ešte máte?
Mám, ale musel by som ju nájsť v mojom neporiadku. Objavili by ste na nej aj podpis legendárneho Bóžu Modrého, ktorý s Kanaďanmi vychytal nulu a potom z brankárskej klietky putoval do jáchymovskej. Najlepší hráči skončili za mrežami. Na pohľadnici je aj podpis Košičana Ladislava Trojáka, ktorý zahynul po páde lietadla do Lamanšského prielivu.
Okolo nešťastia sa veľa špekulovalo. Ako chlapci sme mali svoju teóriu. To Stalin likvidoval našich hokejistov, aby sa zbavil konkurencie. Rusi hrali vtedy ešte hokej mizerne, iba sa ho od nás učili, ale naučili sa ho a vedia ho hrať dodnes.
V minulosti mali umelci blízko k športovcom, mnohí boli veľkí fanúšikovia…
Spomínam si na príhodu z leta 1968 po okupácii „spriatelenými“ armádami. Znamenitý futbalista Titus Buberník mal v tom čase problémy s členkom. Známi ľudia sa v televízii a rozhlase vyjadrovali k aktuálnej politickej situácii. Pýtali sa na ňu aj Lasicu a Satinského a Milan zareagoval: Mám pre vás všetkých výbornú správu. Buberník je už zdravý a trénuje. Na to nikdy nezabudnem.
Kto bol váš najobľúbenejší športovec?
Študoval som slovenčinu na pedagogickej fakulte a mojím spolužiakom bol Jožko Vengloš s kombináciou slovenčina – telocvik. Chodievali sme na Slovan na každý jeho zápas. Vravelo sa, že tento Ružomberčan je najpracovitejší futbalista, svedomitý, poctivý. Prepašoval som ho do Metafory, jednej mojej hry.
Hlavný hrdina sa vystatuje, že sa s ním pozná. Študovali s nami aj iní výborní borci – plavec Kručay či žrdkár Bača, ale najväčšou hviezdou bol Vengloš. Vždy sa chválim, že bol slovenčinár ako ja. Zostaňme pri ňom. To bol môj najobľúbenejší športovec. Keď viedol národný tím, pozval ma, aby som povzbudil hráčov pred dôležitým zápasom.
Pred ktorým?
Československo privítalo Francúzsko na čele s Platinim na Tehelnom poli v kvalifikácii ME. Bolo to na jar 1979. Všetkým hráčom som priniesol moju Modrú knihu rozprávok. V šatni som im ju podpisoval. Asi ich to nakoplo, pred 50-tisíc divákmi vyhrali 2:0, góly dali Panenka a Štambachr, kapitán bol Ondruš…
Stretávali ste sa s Jozefom Venglošom, aj keď ukončil trénerskú kariéru?
Áno, pri rôznych príležitostiach. Naposledy na Kramároch vo vchode srdcovocievnej kliniky… Jožko bol človek, ktorý bol súčasťou môjho života, od študentských čias až po tú nemocnicu. Ale rád by som spomenul ešte Jána Hanáka, môjho kamaráta od detstva. To bol a stále je športovec telom i dušou. Mal pozoruhodný osud a obdivujem ho, čo všetko prežil.
Čítajte viac Drzý Mourinho mal v očiach slzy. Dostal pozdrav od Vengloša
V čom bol výnimočný?
Bol vynikajúci chirurg, ale aj hokejista a tenista. To on založil a pomáhal organizovať Memoriál Jozefa Gabčíka. V čase druhej svetovej vojny si prešiel ako deväťročný peklom, aj s o rok starším bratom. Popisoval ho v knihe Na tenkom ľade, písal som v nej doslov. Chlapcom najprv zmizli rodičia a potom sa ocitli v baraku seredského tábora a neskôr v Terezíne.
Až tam sa dozvedeli o svojom židovskom pôvode, rodičia ho pred nimi utajili. Ich príbeh mal šťastný koniec, po vojne sa vrátili za dramatických okolností do Žiliny a aj ich rodičia z koncentračného tábora v Auschwitzi. Vždy mu pomáhal šport, nedávno oslávil 87 rokov.
O šport sa zaujímate celý život, ale vo vašej bohatej tvorbe sa ako téma príliš neobjavuje…
Len výnimočne. Možno by sme niečo našli v nejakej rozprávke. A občas v nejakej básničke. Jednu som napísal nedávno a venoval som ju Jelene Rybakinovej, Moskovčanke, ktorá reprezentovala Rusko, ale už niekoľko rokov háji farby Kazachstanu. Vyhrala tohtoročný Wimbledon. Sledoval som ho so zatajeným dychom a po ňom som napísal báseň Putin, tráva a Rybakinová.
Wimbledonskou víťazkou je
tohto roku Rybakina Jelena.
Zvíťazila zaslúžene.
Žičila tej mladej žene
wimbledonská tráva zelená.
Aj Putin jej z Moskvy „sláva!“ volá.
Veď aj jeho zásluha to bola.
Zdržala ma Ukrajina,
nestihol som do Londýna
prísť aj ja,
nuž, Rybakina,
mne ďakuješ za šťastie.
Kam ja prídem,
tam už tráva nerastie.
Nie som rusofóbny. Nemám nič ani proti ruskej kultúre, ani proti ruským športovcom. Stačilo by, keby odišlo zopár ľudí z najvyššieho poschodia Kremľa… Rybakinová podala vo finále jedinečný výkon. Viem, že dlhší čas trénovala aj u nás, v akadémii Dominiky Cibulkovej. S ňou sa poznám osobne.
Čítajte viac Trofej a dva milióny libier. Kazaška oslavuje wimbledonský titul
Zoznámili ste sa na tenise?
Pred časom sme mali program Feldekovci vo Véčku a bola mojím hosťom. Spolu sme si zaspomínali na jej dedka Kaclíka. Hrával tiež futbal za Žilinu. Post? Samozrejme, brankár. Vidíte, vždy ma fascinovali brankári.
Aj otec známeho trénera Milana Lešického chytával v Žiline. Bol špecialista na jedenástky. Milan mi neraz vravel, že mi závidí, lebo on ho videl ako brankára len na obrázkoch, ja naživo. Poznal som sa aj so slávnym Vildom Schrojfom.
Vyhlásili ho za najlepšieho brankára MS 1962. Československo hralo vo finále s Brazíliou, od tohto triumfu ubehlo už 60 rokov…
V roku 1962 som sa ženil, takže aj my sme mali s manželkou jubileum – diamantovú svadbu. Keď sa futbalisti vrátil z Čile, Schrojf s Dolfim Schererom zavítali do Klubu spisovateľov. Priviedla ich tam herečka Marína Kráľovičová s manželom, básnikom Mirom Procházkom. Scherer dal na šampionáte tri góly. Bol to polovičný Žilinčan, narodil sa vo Vrútkach.
O čom ste sa bavili?
Schrojf nám rozprával čarovné historky o trénerovi Vytlačilovi, ktorý ho objavil, keď ešte chytal za Krídla vlasti v Olomouci. Odtiaľ prišiel do Slovana. V semifinále MS proti Juhoslávii sa postavil za jeho bránku a vravel mu: Budem tu stáť dovtedy, „kým se chytneš“.
Odrazu vypálil obávaný strelec Skoblar, lopta sa odrazila od Schrojfovej hlavy, ani nevedel ako. Už si sa chytil, vyhlásil Vytlačil a vrátil sa na lavičku. Schrojf podal skvelý výkon, vybavil mužstvu postup do finále.
Finále MS v Katare zhodnotil v relácii TV Pravda – Fair Play expert Stanislav Angelovič
O trénerovi Vytlačilovi sa vraveli legendy. Bol najmä výborný psychológ…
Tréner chystal mužstvo na súperov slovami: „Nepřítele musíte nenávidět.“ S touto filozofiou by sa uplatnil aj v dnešnej politike… Vytlačil, výborný tréner, s mužstvom príliš netrénoval.
Mal na to svoju teóriu: "Nečekejte, že vás budu něco učit – já si vás vybral proto, že fotbal hrát už umíte.“ Darmo, správal sa ako básnik.
Športovci by povedali, že ste v dobrej fyzickej i psychickej kondícii. Máte na ňu recept? Čo ste pre ňu robili?
Hrával som dlho tenis. Rád, ale zle. Tenis je údajne tichý šport, ale keď sme boli na kurte my, ticho tam nikdy nebolo. Vždy nás niekto sfúkol z vedľajšieho dvorca.
Úprimne, pre dobrú kondíciu som nerobil nikdy nič. Žil som bohémsky život a mal som zlú životosprávu. Vidíte, aj takto sa dá dožiť vysokého veku (smiech).
