Bolo to logické, veď strední záložníci a najväčšie hviezdy Luka Modrič a Ivan Rakitič pôsobia v španielskych veľkokluboch Real Madrid, resp. FC Barcelona, defenzívnej formácii šéfuje Dejan Lovren z FC Liverpool a ofenzívu majú v popise práce skúsení harcovníci z talianskej Serie A – Mario Mandžukič z Juventusu Turín a Ivan Perišič z Interu Miláno.
Keď k týmto oporám pripočítame spoľahlivého brankára AS Monako Danijela Subašiča či relatívne stále „mladé pušky“ ako Ante Rebič či Marcelo Brozovič, potom nebolo až také prekvapenie, že Chorvátsko nestratilo v základnej skupine ani bod a postúpilo už do semifinále „mundialu“ 2018.
„Aj keď majú veľkú kvalitu porovnateľnú s tímom z MS 1998, semifinále tohtoročného šampionátu dosiahli predovšetkým vďaka silnej vôli a nezlomnému charakteru. Možno je to jedna z hlavných charakteristík tejto generácie chorvátskych hráčov, ktorá to v živote mala ťažké,“ píše Przeglad Sportowy.
„Vatreni“ zvládli náročné osemfinálové aj štvrťfinálové stretnutia, v ktorých prekonali Dánov aj domácich Rusov až v jedenástkovom rozstrele. Nevykoľajila ich ani zahodená jedenástka Modriča v predĺžení proti „dánskemu dynamitu“ či vyrovnávajúci zásah „zbornej“ tesne pred koncom pridanej tridsaťminútovky.
Foto: Reuters, MURAD SEZER
Spomenutý poľský denník pripomína, že vlastnosti ako nepoddajnosť a schopnosť zvládať ťažké chvíle má u Chorvátov pôvod v ich detstve. Väčšina hráčov sa narodila v 80. rokoch minulého storočia a v čase, keď vyrastali, museli denne zažívať útrapy juhoslovanskej občianskej vojny.
„Chorvátske mužstvo z Francúzska 1998 tvorili zväčša futbalisti, ktorí vojnový konflikt na Balkáne zažili už ako dospelí chlapi. Terajší tím Zlatka Daliča pozostáva z tzv. detí vojny, ktoré bronzovú cestu svojich idolov sledovali v utečeneckých táboroch alebo v exile. Na rozdiel od hráčov ostatných semifinálových mužstiev MS 2018, Chorváti futbalovo nevyrastali v špičkových akadémiách, kde majú mladíci často k dispozícii doslova kompletný servis a vyškolený trénersky personál systematicky rozvíja ich talent. Sú to samorasty s pouličnou technikou, ale hlavne s dravosťou, zdržanlivosťou a statočnosťou,“ dodáva Przeglad Sportowy.
Kapitán „šachovnicových“ Luka Modrič vyrastal v dedinke Modriči neďaleko Zadaru. Presne 18. decembra 1991, keď mal iba šesť rokov, jeho dedko viedol dobytok na neďaleký kopec. Cestou ho zastrelili. Lukov otec v tom čase vstúpil do armády a ich rodinný dom zakrátko vypálili.
Luka a jeho blízki sa uchýlili v hoteli pri Zadare, ktorý provizórne prerobili na centrum pre utečencov. Budúca hviezda futbalových trávnikov v ňom strávila niekoľko rokov a futbal sa naučila hrať na parkovisku spomenutého hotela.
Iné rodiny súčasných chorvátskych hráčov pre zmenu utiekli z krajiny. Stopér Vedran Čorluka mal šesť rokov, keď sa jeho rodina presťahovala z vojnou zmietanej Bosny a Hercegoviny do Záhrebu.
Foto: Reuters, DAMIR SAGOLJ
Dejan Lovren bol 3-ročné dieťa, keď jeho rodičia emigrovali z bosnianskej Zenice do Mníchova. V Nemecku strávil sedem rokov, hral dokonca v menšom mníchovskom klube. Neskôr si zaspomínal, že po návrate do Chorvátska mal problém s tamojším jazykom, pretože sa medzičasom naučil výborne nemčinu.
Prvé roky života strávil v Nemecku aj Mario Mandžukič, ktorého rodina sa usadila v okolí Stuttgartu. Rodina Tina Jedvaja utiekla z Bosny a Hercegoviny do Záhrebu a Kovačičovci sa presťahovali do rakúskeho Linzu, kde sa im narodil malý Mateo.
Aj rodičia Ivana Rakitiča chceli pre svoje deti lepšiu budúcnosť a pred blížiacou sa vojnou ušli do Švajčiarska, kde barcelonský stredopoliar prišiel na svet.
Chorvátsko v roku 1998 obdivoval celý svet, ale aj tím na MS 2018 už stihol napísať úctyhodný príbeh. Navyše sa stále neskončil. V stredajšom semifinále ruského „mundialu“ nastúpia zverenci trénera Zlatka Daliča proti Angličanom.
Ak zvíťazia, prekonajú aj legendárne mužstvo kouča Miroslava Blaževiča spred 20 rokov či triumf tenistu Gorana Ivaničeviča na Wimbledone 2001.
Play-off MS 2018 vo futbale