Zdevastovaný starý kontinent sa stále spamätával z hrôz najväčšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách, organizácie MS sa tak prvýkrát zhostila Brazília. Pre krajinu samby to bola výnimočná udalosť a výzva, keďže sa o tento krok usilovala niekoľko rokov.
Napriek tomu, že sa na turnaj kvalifikovalo 16 mužstiev, tri tímy do Južnej Ameriky nevycestovali. Prvý a poslednýkrát sa hralo formou ligy s dvoma skupinami po štyroch mužstvách, jedna mala tri a posledná dokonca len dva tímy.
Veľkú pozornosť vzbudila premiérová účasť Angličanov. Tí sa štartu dočkali po urovnaní pošramotených vzťahov s Medzinárodnou futbalovu federáciou FIFA. Sebavedomie debutantom rozhodne nechýbalo. Miestami prechádzalo až do samoľúbosti.
Zverenci trénera Waltera Winterbottoma boli presvedčení o svojej výnimočnosti, čo neváhali prezentovať svojmu okoliu vždy, keď sa dalo. Vyhlasovali, že konečne ukážu svetu, ako sa má hrať futbal.
Brazílske médiá pred úvodným výkopom MS označili výber Albiónu za „kráľov futbalu“. Poukazovali na jeho úctyhodnú povojnovú bilanciu – 23 víťazstiev, 4 prehry a 3 remízy.
Na cestu cez Atlantik sa Angličania vydali po triumfe nad silnými Talianmi 4:0 a deklasovaním Portugalčanov na ich domácej pôde v Lisabone – 10:0!
Kto by bol vtedy tušil, že kolíska futbalu čoskoro zažije potupu, na ktorú bude svet spomínať aj o takmer 70 rokov neskôr…
Jeden z favoritov celého turnaja figuroval v druhej skupine spolu s Čile, Španielskom a USA. Prvé zápasy priniesli očakávané výsledky. Angličania do turnaja vstúpil víťazstvom nad juhoamerickým súperom 2:0, v ďalšom zápase si podľa papierových predpokladov poradili aj Španieli s Američanmi 3:1, aj keď dlho hľadali recept na bojovného outsidera a všetky góly strelili až v poslednej desaťminútovke.
Druhé stretnutie na turnaji malo byť jednoznačnou záležitosťou anglického výberu. „Len dve krajiny na svete nevedia hrať futbal. Eskimáci a Američania,“ uťahovala si zo súpera ostrovná tlač.
Vychádzala aj z predturnajových štatistík, ktoré boli z pohľadu poloamatérskeho tímu USA mimoriadne negatívne. Na šampionát prišli s hrôzostrašným skóre – 2:45 zo siedmich duelov! Prispeli k nemu aj debakle 1:7 s Talianmi či 0:11 s Nórmi.
Seriál: Z histórie MS
Už onedlho si planétu znovu podmaní futbal. Pravda.sk vám pri príležitosti blížiacich sa MS prináša seriál z histórie šampionátov. Spoznajte s nami príbehy slávnych i menej známych hrdinov. Všetky diely nájdete TU
Kým na triumf Angličanov na turnaji vypísali kurz 3:1, Američanom dávali šance 500:1.
„Proti takému mužstvu nemáme šancu. Povedal by som, že moji hráči sú ako ovce, ktoré posielajú na porážku,“ bedákal pred stretnutím škótsky tréner USA William Jeffrey.
Medzi jeho zverencami boli aj stredoškolský učiteľ, poštár, šofér pohrebnej služby či bývalý bejzbalista. Jeden z hráčov sa dokonca v priebehu turnaja musel vrátiť domov, lebo mu zamestnávateľ odmietol predĺžiť dovolenku.
„Bolo by férové dať Američanom ešte pred výkopom trojgólový náskok,“ veľavravne napísal denník Daily Express pred súbojom Dávida s Goliášom.
Na novučičkom štadióne v Belo Horizonte bol o Winterbottomove hviezdy veľký záujem. Fanúšikov akurát muselo sklamať, že Stanley Matthews, v tom čase jeden z najlepších hráčov na svete a o šesť rokov prvý laureát Zlatej lopty, sa na trávniku neobjavil. Išlo o rozhodnutie kouča, ktorý ho šetril na dôležitejšie súboje. Striedanie v tom čase ešte nebolo možné.
Jeho náprotivok z lavičky USA mal iné problémy. Len niekoľko hodín pred stretnutím dopísal na súpisku trojicu hráčov – Škóta, Belgičana a Haiťana, ktorí len čakali na udelenie amerického občianstva. Pravidlá to v tom čase dovoľovali a neskôr sa ukázalo, že to bol geniálny ťah.
Nápor Angličanov bol zreteľný od úvodu. Do 12. minúty vyslali na americkú bránku 6 striel, z toho dvakrát trafili žrď. Brankár USA Frank Borghi predviedol viacero parádnych zákrokov a postupne sa osmeľovali aj jeho spoluhráči.
Až tak, že v 37. minúte superfavorita šokovali- umývač riadu a študent z Haiti Joe Gaetjens, jedna z trojice nových „zahraničných“ posíl, rozjasal tribúny. Outsider si ich bojovným výkonom získal na svoju stranu.
ĎALŠÍ DIEL SERIÁLU SI PREČÍTAJTE V PONDELOK 28. MÁJA
Soviet, Ukrajinec i Rus. Päťgólový bohatier mal dve Zlaté kopačky
„Brazílski fanúšikovia nás po celý čas povzbudzovali, takáto podpora nás prekvapila. Neskôr sme pochopili, čo za tým bolo. V prípade anglického neúspechu by klesla šanca, že by ohrozili cestu domácej reprezentácie za titulom,“ spomínal americký obranca Walter Bahr (Brazílčanom nakoniec v slávnom zbabranom finále, ktoré dostalo názov Maracanazo, uchmatol trofej Uruguaj,
pozn.).
Tlak šokovaných Angličanov v druhom polčase pokračoval. Skúšali všetko, čo sa dalo, loptu dokonca dotlačili aj do siete, gól však rozhodcovia neuznali. Skóre sa do záverečného hvizdu nezmenilo a senzácia bola na svete.
Niekoľko priaznivcov preskočilo plot a rozradostene vbehlo na hraciu plochu. Oslavovali nových hrdinov – napriek tomu, že na sebe nemali oblečené žlté dresy.
„Hráči, ktorí nenastúpili, sa môžu považovať za šťastných. Bolo mučivé len tak sedieť a sledovať toto trápenie. Mohli by sme hrať hodiny a nedali by sme gól,“ kritizoval bezzubých Angličanov Daily Express. A to Američanom odporučili začať s trojgólovým vedením…
Dlho sa hovorilo o tom, že výsledku z Belo Horizonte agentúry neverili. Mysleli si, že ide o chybu ďalekopisu. V domnení, že zo zápisu vypadla jednotka, informovali noviny namiesto prehry Anglicka 0:1 o jeho výhre 10:1. Podľa nových výskumov britských novinových archívov je tento príbeh mýtom.
Pyšní Angličania húževnatého trpaslíka podcenili. Niektoré zdroje uvádzajú, že sa pred stretnutím obliekli do dresov už v hoteli, pretože sa im nepozdávala šatňa a neskôr ignorovali rozcvičku.
Po nečakanom zakopnutí však mali stále šancu na trofej. Udržali si ju však len tri dni. Na záver skupinových bojov podľahli 0:1 aj Španielom a s hanbou si mohli pobaliť kufre.
Američania sa rozlúčili s MS prehrou 2:5 s Čile, no postarali sa o kúsok, ktorý patrí medzi najväčšie zázraky v histórii športu. Na jeho motívy vznikol v roku 2005 film Životný zápas (The Game of Their Lives) s hereckými hviezdami Gerardom Butlerom či Patrickom Stewartom.
Zaujímavosťou je, že šťastný strelec Gaetjens sa vrátil do Haiti ako hrdina a svoju rodnú krajinu aj reprezentoval. Neskôr sa však stal obeťou režimu a vo väzení ho zavraždila tajná polícia.
Modrú súpravu dresov, po ktorej Angličania v hororovom zápase siahli prvýkrát, si obliekli už len raz – o deväť rokov neskôr pri prehre s Peru 1:4. Ich výsledky v päťdesiatych rokoch viedli k reorganizácii tamojšieho futbalu, ktorá vyvrcholila ziskom víťaznej trofeje na domácom turnaji v roku 1966. Ale to je už iný príbeh.