Prečo práve tento? „Povedal som si, že ak sa vyberiem do Brazílie, musím vidieť najmä Maracanu v Rio de Janeiro, to bola moja podmienka,“ vysvetľuje fanúšik z Hruboňova pri Nitre, ktorý v Riu strávil päť dní. „Na viac som nemal peniaze,“ dodáva.
Zápas ho nenadchol. „Bol trochu nudný, najzaujímavejšia bola záverečná desaťminútovka, keď Belgičania zapli na vyššie obrátky, dovtedy akoby vyčkávali. Ale vidieť futbalový zápas v Brazílii a zažiť túto atmosféru stálo za to. Maracana je fantastický štadión, hoci ma prekvapilo, že po rekonštrukcii relatívne malý. Čakal som, že bude ešte mohutnejší. Škoda, určite by ho fanúšikovia dokázali zaplniť.“
Vstupenku mu posunul priateľ, ktorý ju kúpil cez internet z oficiálneho predaja FIFA, ale potom nemohol cestovať. „Vyšla ma na 140 eur, mala byť prvej kategórie, nakoniec som sedel za bránkou, kde sú horšie miesta,“ vysvetlil.
Koľko fanúšikov bolo v Riu zo Slovenska, nevie presne povedať. „Stretol som sa ešte so štvorčlennou slovenskou skupinou z Veľkých Ulian, ktorú som doteraz nepoznal. Viem ešte o niekoľkých ďalších našich fanúšikoch. Podľa mňa nás bolo na šampionáte asi dvadsať,“ odhaduje.
Fanúšikovia, s ktorými sa stretol, zháňali vstupenky na mieste. „Nakoniec ich získal a zaplatili za jednu neuveriteľných tisíc eur, myslel som si, že zle počujem, ale ešte raz mi to potvrdili,“ chytá sa za hlavu.
Doma chodí na všetky zápasy slovenskej reprezentácie. Zúčastnil sa na troch uplynulých šampionátoch a na Maracane videl už desiaty zápas. Najviac ich bolo pred štyrmi rokmi v Afrike, lebo sa tam predstavili aj Slováci. Tam prišlo aj najviac fanúšikov spod Tatier.
„Dorazili sme do Afriky na posledný zápas v skupine s Talianskom a hoci sme v kútiku duše dúfali v postup, rátali sme aj s tým, že Slovákov viac neuvidíme. Namiesto toho sme sa museli starať, ako sa prepravíme do šesťstokilometrov vzdialeného Durbanu, kde hrali naši osemfinále s Holandskom. Našťastie už na letisku v Johannesburgu sme sa stretli s jedným ochotným taxikárom, ktorý nás potom vozil po celej krajine na ďalšie zápasy za prijateľnú cenu.“
Patrik je robotník. Štyri roky poctivo šetrí, aby si mohol potom dovoliť tento futbalový luxus. „Keď som išiel do Nemecka prvý raz na majstrovstvá sveta, zobral som si pôžičku. Cestovná kancelária u nás mala vtedy prekvapujúco vstupenky na všetky zápasy, ale predražené. Kúpil som si najlacnejšiu na zápas Pobrežie Slonoviny – Srbsko. Stála ma 350 eur, keď som dorazil do Nemecka, zistil som, že tam ju mali za 50 eur…“
Len raz zažil situáciu, že sa nedostal na zápas, na ktorý vycestoval. „Bolo to v Hamburgu, chcel som vidieť súboj Česko – Taliansko, stál som vedľa štadióna, počul som hrať hymny i povzbudzovanie, ale do hľadiska som sa nedostal, lístok som nezohnal.“
V Riu býval v štvrti na okraji mesta. „Nestretol som sa s nijakými problémami, cítil som sa bezpečne. Zohnal som bývanie v jednej ubytovni za lacné peniaze, izba sa nedala zamknúť, ale nič mi z nej nezmizlo. Nebol v nej televízor, ale keď som spomenul majiteľke, že by som rád sledoval zápasy, na druhý deň mi ho doniesla. Jediným problémom boli dlhé presuny, na štadión či do mesta mi trvala cesta dve hodiny.“
Neľutuje, že takúto dlhú a drahú dovolenku absolvoval? „Bol to zážitok na celý život. Keby som nešiel, vyčítal by som si to.“