To, že je zima, naznačujú len dve veci. Rýchlo sa stmieva, o šiestej zapadá slnko a pred siedmou je už tma ako v rohu. Aj lístia je na zemi viac ako obyčajne a domovníci, ako by sme ich nazvali u nás, ich usilovne zmetajú z chodníkov.
Ale najlepšie by ste postrehli rozdiel, keby ste zavítali na karneval na začiatku februára. Vtedy má vládu nad Riom leto a teploty sú zavše až neznesiteľné.
Celý prvý týždeň svetového šampionátu pražilo slnko a cez deň sa teploty šplhali k tridsiatim stupňom, v noci klesali len čosi pod dvadsať. V uplynulých dňoch sa obloha nad mestom zatiahla, spustil sa lejak a potom dva dni stále hrozili prehánky.
Víkend už bol opäť slnečný a teploty sa drali nad 25 stupňov. More je stále príjemné, voda teplejšia ako vo viacerých vychytených európskych strediskách v najväčšej sezóne. Ibaže v nej nevidno veľa ľudí. V Riu nie je oceán ideálny na kúpanie, pretože na viacerých miestách sú vlny vysoké a treba vedieť, ako sa v nich pohybovať.
Zato na plážach je rušno ako na Václaváku. Ľudia si vyznačia do piesku improvizované ihriská a mastia futbal, volejbal, nohejbal, všetko možné. Na pláži sú inštalované jednoduché zariadenia na posilňovanie. Súbežne s pobrežím vedie dlhé kilometre cestička, ktorá je určená len pre bežcov, cyklistov, korčuliarov. Využívajú ju nadšenci v každom veku a v každej váhovej kategórii. Podľa toho sa zdá, že Brazílčania sú najhýbajúcejší sa národ na svete. Lenže kto vie, akým percentom sa na tisíckach športujúcich podieľajú návštevníci mesta.
Pláže patria medzi najkrajšie na svete. Ťahajú sa prakticky celým mestom, sú ľahko a rýchlo dostupné a stále udržiavané. V Brazílii existuje skvelý zákon, podľa ktorého sú pláže verejné. Ani najväčší pracháči si nemôžu kúpiť ani meter pláže. Postav si na brehu haciendu aj do neba, akú len chceš, ale piesok ostatných Brazílčanov nedostaneš.
Celý svet pozná Copacabanu, ktorá je jednou zo symbolov mesta. Domorodci však vedia, že jednotkou sú už iné časti ich pobrežia – pláže Leblon či Ipanema. Najmä druhá už hrá aj v povedomí cudzincov dôležitú úlohu. Všetko sa to začalo už pred vyše polstoročím romantickou story a veľkým hitom.
Dvaja skladatelia sedeli v bare na pláži a sledovali vysokú, očarujúcu dievčinu, ktorá sa vlnila v rytme samby na Ipaneme. Volala sa Helo Pinheirová a tak dala zabrať ich tvorivej inšpirácii, že zložili pieseň The Girl From Ipanema. Okamžite sa chytila. Na druhý deň chcel ísť každý na Ipanemu. Mimochodom, v podaní speváčky Astrud Gilberovej to bol trhák, ktorému sa nakoniec ušli štyri prestížne ceny Grammy.
Slnko už opäť láka na pláže a podobných obrázkov, aké si užili autori šlágra šesťdesiatych rokov Jobin a De Moraes, môže každý vidieť stovky. A tieto pohľady si pokojne vychutná v lete či v zime, ktorá je teraz v plnom prúde.
U nás je krásne celý rok, vravia obyvatelia Ria. So svojím počasím sú spokojní. Je to jedna z vecí, pre ktoré sa oplatí v tomto krásnom meste žiť…