Jeden žije z ruky do úst, druhý dobre zarobil a v dedine si otvoril divadlo. Aj toto sú osudy hrdinov, ktorí v lete 2000 pobláznili národ

Aj takto vyzerali majstrovstvách Európy vo futbale do 21 rokov, ktoré sa na prelome tisícročia konali na Slovensku. Partia Dušana Radolského vtedy pobláznila celú krajinu.

Futbalové životopisy, ktoré sa vtedy len začínali písať, už poznajú svoj koniec. Bolo 4. júna 2000, keď mladí slovenskí futbalisti nastúpili na zápas o bronz proti favorizovanému Španielsku.

Proti tomuto istému súperovi ich nasledovníci v stredu odštartovali svoju púť domácim európskym šampionátom.

Ako sa vyvíjali osudy „dvadsaťjednotkárov“ spred štvrťstoročia?

Čítajte viac Keď dal gól, Taliani vyťahovali telefóny a zisťovali, kto to je. Kmotríkovci dali zaňho stovku, dnes môžu mať aj 50-tisíckrát viac

Prečo to nevyšlo?

Brankár Kamil Čontofalský štartoval na majstrovstvách Európy už ako brankár pražských Bohemians. V seniorskej reprezentácii debutoval v marci 2002, celkovo za ňu odohral 34 zápasov.

Veľkú časť kariéry strávil v Petrohrade, hoci už predtým sa oňho zaujímal Arsenal.

„Doteraz neviem, prečo sa transfer napokon neuskutočnil. Potom sa vyskytlo ešte niekoľko ponúk, ale oveľa skromnejších,“ spomína. Dve sezóny hral na Cypre, ďalšie tri za Slaviu Praha, kariéru ukončil v Spojených štátoch.

Po nej zostal žiť v Prahe, často ho vidieť v pozícii televízneho komentátora na českých televíznych kanáloch. Venuje sa trénovaniu, v minulosti to bola sparťanská mládež, potom brankári v Mladej Boleslavi.

V roku 2018 ho postihla tragédia, keď sa jeho trojročný synček utopil v bazéne.

„S takýmto niečím sa človek nikdy nevyrovná. Nejakým spôsobom musí ísť ďalej, aby fungoval, ale vidím to každý deň.“

Pred Čontofalským stál na pravej strane obrany Marián Čišovský, rodák z Humenného, ktorý hrával v tom čase za Inter Bratislava. Neskôr si ho vyhliadol Vladimír Weiss a priviedol do Artmedie Petržalka, ktorá hrala v Lige majstrov.

Do zahraničia sa dostal až v roku 2008, keď ho oslovil rumunský Temešvár, najhlbšiu stopu však zanechal v Plzni. S Viktoriou dvakrát získal majstrovskú trofej a zahral si aj Ligu majstrov. V reprezentačnom tíme Slovenska si pripísal 15 štartov, o účasť na MS 2010 ho pripravilo zranenie.

V roku 2014 mu diagnostikovali ochorenie ALS. Lekári odhalili zákernú chorobu po tom, čo Čišovského vyradilo z hry zranené koleno a nedobre sa hojilo.

Amyotrofická laterálna skleróza mu ničila bunky centrálnej nervovej sústavy a viedla k strate schopnosti ovládať svalstvo. V lete 2020 boj s nevyliečiteľnou chorobou prehral.

Na pozícii stopéra nastupoval Peter Lérant. V tom čase patril medzi najvýraznejšie postavy Radolského zostavy, veď už v mladom veku pravidelne nastupoval za Bayer Leverkusen.

Jeho kariéra však potom upadala, rok čo rok striedal jeden klub za druhým – od Švajčiarska, cez Grécko, Rakúsko, či Chorvátsko. Kariéru uzavrel v rodnom Komárne.

Po nej sa venoval trénovaniu, viedol Sereď, Nitru, či Pohronie, dnes je asistentom trénera v poľskom Górniku Leczna.

Peter Hlinka po olympiáde v Sydney prestúpil z Prešova do Sturmu Graz. Práve v Rakúsku strávil celú svoju kariéru. Tešil sa z titulu, zahral si v LM. Za Slovensko medzitým nastúpil na 28 zápasov.

Čítajte viac Nie sme atraktívni, ale čo ja viem, na Slovensko sa teraz chystá naozaj každý

Aj on sa vydal po trénerskej ceste, viedol Trenčín, Opavu aj Prešov. Dnes koučuje treťoligový Inter Bratislava.

Azda najskromnejšiu kariéru mal z obrancov Eduard Hrnčár. Po Eure síce prestúpil do Slovana Bratislava, v ktorom strávil štyri sezóny, potom však prevažne nastupoval za podpriemerné grécke kluby.

Najďalej zašiel Greško

Šikovný krídelník Miroslav Barčík bol veľký žilinský talent, ktorý v tomto klube strávil väčšinu kariéry a získal s ním štyri majstrovské tituly. V domácej súťaži odohral viac ako 400 zápasov. Zahral si tiež v Turecku, Grécku i Poľsku.

Futbal je jeho život a aj dnes ho stále hráva, hoci na najnižšej úrovni za Divinu.

„Koľkokrát som vybehol na trávnik s tým, že budem robiť len doprovod, ukazovať čo a ako, vravel si, že dnes sa do toho nenechám zatiahnuť, ale bije sa to so srdcom. Futbal bol, je a zostane mojou vášňou,“ povedal nám nedávno.

Čítajte viac Baggio z Diviny nemá fejsbúk, ale Fantómovi rád nabije. V poslednej lige oprášia spoluprácu legendy slovenského futbalu

Pýtali sme sa ho na kariéru, aj na to, či si spätne niečo vyčíta… "Iste, našlo by sa. Ale mohol som ja vedieť, ako sa isté veci vyvinú? Keby som tušil, že mi zahraničný angažmán nevyjde, nejdem tam.

Človek sa však rozhoduje rýchlo, na základe pár vedomostí. Nikdy som nemal po ruke človeka, ktorý by mi povedal, „toto sprav, toto zasa nie“.

Bola to iná doba, informácií bolo menej. Som si vedomý toho, že som mohol dosiahnuť aj viac, ale napokon je aj tak všetko tak, ako má byť. Poviem to takto: žijem si pokojný život s úžasnou rodinou. Mohol by som chcieť vari viac?" dodal priam filozoficky.

Martin Petráš sa z vypadávajúcej Prievidze dostal na ME 2000 na poslednú chvíľu. Aj preňho to bolo zlomové podujatie, keďže si ho tam vyhliadol tréner Jablonca Jaroslav Hřebík.

O dva roky už nastupoval za pražskú Spartu, väčšinu kariéry následne strávil v Taliansku. Od roku 2015 je z neho futbalový agent.

Nedávno sme ho požiadali, aby si zaspomínal na zápas o bronz proti Španielom. "Myslím si, že sme si to všetci náramne užili a spomienky nám zostanú až do konca života. Záleží dnes niekomu na tom, či sme boli tretí alebo štvrtí?

Radšej budem spomínať na to, koho sme vyradili. Napokon, aj so Španielmi sme prehrali len 0:1 – a to tam boli hráči ako Xavi, či Puyol. Škoda, že sa nehralo semifinále, ale nie je čo ľutovať. Futbal je o radosti a tej sme mali do sýtosti.

Pobláznili sme celé Slovensko. Bez reklám, bez youtuberov, bez influencerov. Bolo to o niečom inom. Spomínate si na staré Pasienky? Veď tie nemali žiadnu strechu, žiadny luxus, ale v dobe ničoho sme zblbli tisícky ľudí. Myslím si, že to bol štart lepších futbalových časov na Slovensku," dodal.

Medzi veľké futbalové talenty patril aj Juraj Czinege, ktorý už v mladom veku nastupoval za majstrovský Inter Bratislava. Bol to on, kto dával na šampionáte slovenskej hre myšlienku.

V roku 2002 sa vydal do Turecka, angažmán v Elazigspore pri iránskych hraniciach trval dva roky. Ešte predtým bol vraj dohodnutý s rakúskym majstrom GAK Graz.

Dodnes ho hnevá, že to vtedy nevyšlo, za vinu to dáva svojmu hráčskemu agentovi i predstaviteľom Interu.

Hoci to bola sľubne vyzerajúca kariéra, prestupu do veľkého zahraničného klubu sa nedočkal. Dnes stále hrá za pezinské béčko v šiestej lige a v tamojšom klube pôsobí ako podpredseda. Okrem toho sa venuje realitám.

„Niektoré veci vyšli, iné nie. Ale tak to vo futbale chodí. Som rád, že som mohol hrať na profesionálnej úrovni. Ďakujem za to všetkým trénerom, ktorí ma viedli. Každý z nich mi niečo dal. Aj ten, s ktorým sme sa nemali úplne v láske,“ povedal v roku 2022 pre Sportnet.

Vratislav Greško bol ďalšou osobnosťou z interistickej partie a dotiahol to veru ďaleko. Ešte pred ME do Bayeru Leverkusen a vzápätí až do Interu Miláno, priamo do šatne k hviezdnemu útočníkovi Ronaldovi.

Ktovie, ako by sa vyvíjala jeho kariéra, nebyť častých zranení. Po dvoch sezónach na San Sire hrával aj za Parmu, Blackburn, Norimberg a opäť v Leverkusene.

Za seniorskú reprezentáciu odohral 34 zápasov.

Zo zahraničia sa vrátil do tretej slovenskej ligy a po skončení kariéry zostal pri futbale a podniká. V Tajove, odkiaľ pochádza, prevádzkuje divadlo či potraviny. Popri tom sa venuje aj trénovaniu mládeže v Podbrezovej, teraz si však dal pauzu, keďže je ambasádorom európskeho šampionátu do 21 rokov.

Rozdielny smer

V roku 2000 v zápase o bronz proti Španielom nastúpila v útoku dvojička Szilárd Németh – Peter Babnič. Ako inak – obaja hrávali v tom čase za Inter. Ich kariéry však nabrali diametrálne odlišný smer.

Némethov čuch na góly si rýchlo všimli nielen slovenskí novinári, ktorí ho v spomínanom roku vyhlásili v ankete denníka Pravda za najlepšieho futbalistu Slovenska, ale aj v Premier League, kde nasledujúce leto podpísal s FC Middlesbrough päťročný kontrakt.

Na ostrovoch ho volali „Slovakian Express“. Za klub odohral 146 stretnutí a strelil 29 gólov.

Potom pracoval ako agent pre Manchester United. "Objavil som viacero šikovných chlapcov, ale nikoho, kto by sa uplatnil v Manchestri. Požiadavka bola hľadať také talenty, ktoré by mohli hneď naskočiť do tímu do 17 rokov a mali reálnu šancu uplatniť sa v áčku mužov.

To bolo takmer nemožné. O sedemnásťročnom chalanovi neviete, či sa uplatní v slovenskom klube, nieto v špičkovom anglickom," spomínal v rozhovore pre nás.

Trénoval aj juniorku Slovana, Komárno a Rohožník. Dnes pracuje aj ako profesionálny šofér. Keďže jeho syn Lucas Benjamin hráva za juniorku Slavie, žije v Prahe.

Babnič, kedysi tiež veľmi talentovaný útočník. je už smutnejší príbeh. V lete, keď Németh šiel do Anglicka, jeho angažovala Sparta. Dieru do sveta v nej síce nespravil, ale zahral si Ligu majstrov, proti Spartaku Moskva dokonca strelil gól. Najdlhší čas – tri sezóny – strávil v Sigme Olomouc.

Jeho kariérny rozlet pribrzdil hazard, priznal to aj v nedávnom rozhovore pre Športweb.

„Bola iná doba. Dnešní chlapci majú možnosti, organizáciu, ktorá im dokáže poradiť či pomôcť. Ak nastane problém, rieši sa to. Za mojich čias som nebol žiadnou výnimkou, aj iní sa v tom topili. Že je niečo zle, som zistil, až keď bolo neskoro.“

Keď sme sa ho opýtali, čo všetko by mohol mať, keby tejto pliage nepodľahol, odpovedal takto:

„Pravda, peniaze patria k životu, ale za mojich aktívnych čias sa zarábalo inak ako dnes. Poviem to takto: Nič iné by som nechcel, len svoju rodinu naspäť.“

Stálo ho to totiž manželstvo.

Čítajte viac Jubilant Borbély: Otcovi som povedal, že do montérok sa už neprezlečiem, lebo práve som sa stal milionárom

Po kariére sa usadil v Rakúsku, pracuje pre McDonald's. "Som zamestnanec a prevádzkovateľ v reštaurácii. Keď príde tovar, vykladám ho, ak som potrebný v kuchyni, idem tam. A potom zasa rôzne papierovačky. Pracujem tu už niekoľko rokov.

Kedysi som mal aj dve roboty, ale v Rakúsku to je problém – z tej druhej platíte daň. Šesť či sedem rokov, som to ťahal na dvoch frontoch, bol som z toho dosť uťahaný. Navyše, vôbec sa to neoplatí."

S bývalými spoluhráčmi sa príliš nestýka. A čo mu pripomína futbalové roky? „Všetko som porozdával. Doma mi tuším zostal len jeden dres Interu a reprezentácie. Ostatné je fuč.“

Takto sa uberal život dvadsaťjednotkárov, ktorí nastúpili na zápas o 3. miesto proti Španielsku. Patrí sa ešte napísať niečo k Dušanovi Radolskému, trénerovi, ktorý si túto partiu absolútne získal.

Na ME 2000 sa s ňou umiestnil na 4. miesta, v zápase o bronz Slováci prehrali 0:1. Radolský pre Športweb pred pár dňami na stretnutie spomínal takto:

Trochu ma to mrzí. Dnes by som to spravil inak, ale vtedy som eufóriu nedokázal zastaviť. Nič hráčom nevyčítam, len si to rád pripomínam a analyzujem.

Mohli sme mať doma medailu, to by bolo ešte krajšie. Stačilo, keby Radolský bol možno trochu tvrdší a uvedomil si, že sa hrá až do konca."

O pár mesiacov táto partia cestovala na olympiádu v Sydney, avšak už bez viacerých opôr – seniorská reprezentácia si vypýtala okrem iných Babniča s Némethom. Veľkú radosť pretromflo sklamanie.

„Cítim ho aj po takom dlhom čase, hoci uznávam, že áčko má vždy prednosť a olympijský turnaj sa nehral v asociačnom termíne, všetky ostatné súťaže bežali. Chýbalo nám šesť dôležitých hráčov, mali sme nájsť nejaké riešenie.“

Dušan Radolský v kariére vystriedal viacero slovenských, českých i poľských klubov. V jednom zápase dokonca viedol aj reprezentačné „áčko“, ako záskok. Pár hodín predtým koučoval na Pasienkoch „dvadsaťjednotku“ a na Tehelné pole ho viezol červený favorit.

Čítajte viac Slovák hral za neznámych amatérov a po nociach zbieral poháre na diskotéke. Potom uspel na skúške v slávnej Premier League

Viac pri však s mužskou reprezentáciou dopriate nebolo.

"Bol som niekoľkokrát kandidátom na post trénera reprezentácie, a nielen na Slovensku, ale aj v Česku a Poľsku, už tento fakt som vnímal ako ocenenie mojej práce.

Neskrývam, trochu ma mrzí, že k dohode nakoniec nikdy nedošlo. Na Slovensku som bol v hre minimálne trikrát. Raz sme už boli na obed dohodnutí, ale večer to neplatilo. Nikdy som po tom nepátral, vedel som, že je to zbytočné, že na tom už nič nezmením."

Nedávno ho uviedli do Siene slávny slovenského futbalu. Keď preberal ocenenie, bol dojatý. Priznal, že už dlhšie ho trápi zdravie.

"Pred dvoma rokmi mi lekári zachránili život. Moje problémy odhalili pri bežnej preventívnej prehliadke. Po jednej z nich mi pani doktorka Hojerová oznámila, že musím okamžite nastúpiť do nemocnice.

Čítajte viac Nie, Slovan vôbec nebol na programe dňa. V Žiline upiekli fantastický prestup, aby mali pred Eurom čisté hlavy

Verím lekárom, ktorí ma liečia. Som rád, že najmä ambulantne, že môžem tráviť čas doma a do nemocnice chodím len na tri dni raz za tri týždne.

Mám podporu manželky, dcér, mojich blízkych i priateľov. To všetko vplýva na to, aby som si predĺžil pobyt na tomto svete a udržal si v rámci možností aj dobrú kvalitu života.

Dôležité je, aby človek zostal stále aktívny. Keď mi to situácia dovolí, vyberiem sa na futbal, ak nie, sledujem ho v televízii. Stále ma veľmi baví."