V Divadle Jána Palárika najprv spomínali zástupcovia rôznych generácií na to, čo zažili, krstili objemnú knihu mapujúcu storočnicu a potom z balkóna žijúce legendy sledovali oslavy stoviek fanúšikov na Trojičnom námestí.
Začali sa 30. mája o 19.23, čo symbolizovalo dátum vzniku jedného z najslávnejších a najúspešnejších slovenských klubov.
Futbal pre nich znamenal všetko
Medzi hosťami nechýbali ani dvaja najstarší žijúci futbalisti, ktorí zažili aj najpamätnejšie obdobie v histórii Spartaka. Valér Švec a Stanislav Jarábek nastúpili spolu do klubu v roku 1956. Obaja boli neskôr aj kapitáni tímu.
„Prišli sme do kolektívu, kde všetkým novým hráčom vraveli – malí. Aj Jarábkovi, hoci bol vysoký, urastený. Netrvalo dlho a uchytili sme sa, začali nás brať aj skúsení borci, lebo sme herne zapadli do tímu,“ spomína čoskoro 88-ročný Švec.
Patrí k málo trnavským legendám, ktoré sa tešili z titulu aj v inom mužstve. A je jediný, ktorý ho so Spartakom získal ako hráč (1968 a 1969) a potom aj ako tréner (1971). V roku 1959 sa stal majstrom v ČH Bratislava, kde vojenčil. Na prvý trnavský titul čakal potom deväť dlhých rokov.
„My sme neprišli na oslavy spomínať, prišli sme ďakovať. Za to, čo sme mohli v Spartaku zažiť, čo pre nás znamenal, čo pre nás spravili ľudia, ktorí nás viedli. Naša generácia nič iné nemala – len futbal. Znamenal pre nás všetko. Náš veľký fanúšik Pišta Ábel mal vždy trefné hlášky. Tvrdil, že v Trnave futbal a náboženstvo nikdy nezahynú,“ zdôraznil Švec.
Foto: Michal Zeman
Jarábek je o tri roky mladší ako Švec. Prvé stretnutia v trnavských farbách odohral, keď ešte nemal osemnásť. Súperom nedal dýchať, jeho nekompromisné, ale férové zákroky ich ničili a skúsený Šturdík len krútil hlavou. „Ten ich brúsi, to ste nám priniesli poriadnu šabľu,“ obrátil sa na funkcionárov. Odvtedy Jarábkovi prischla prezývka Šabľa.
Do kostola na omšu. Bez Dobiaša
K prvému titulu v histórii priviedol Trnavu ako kapitán, bol ním sedem rokov. "Prvý titul bol najkrajší. Vládla veľká eufória. V predposlednom kole sme doma zdolali pred 20-tisíc divákmi Trenčín 2:0.
Zápas sledovali na tribúne viacerí predstavitelia strany a vlády na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý prišiel za nami aj do šatne a blahoželal nám," pokračuje Jarábek.
Oslavy trvali v trnavských viechach skoro celý týždeň. Vtedy aj prísny tréner Anton Malatinský prižmúril oko. Trnava bola nezastaviteľná. Posledný zápas sezóny hrala v Plzni a vybojovala rekordnú výhru – 7:0. Adamec strelil tri góly, na štyri prihral a stal sa najlepším kanonierom ligy.
Foto: Michal Zeman, FCSPARTAKTRNAVA.COM/LUKÁŠ GRINAJ
„Po zisku titulu sme zamierili aj na slávnostnú omšu v Modranke. Len Patino Dobiaš nás čakal pred kostolom, jeho otec bol stranícky funkcionár a nechcel mu pokaziť kádrový profil,“ smeje sa po 55 rokoch Jarábek.
Neskôr sa stal trénerom Spartaka, ale viedol v lige aj iné mužstvá. „Moje srdce vždy patrilo Trnave. Keď som sedel na lavičke iných tímov, v Slovane, v Baníku Ostrava, Banskej Bystrici a Trnavu sme zdolávali, vždy ma pichlo pri srdci. Ale nedalo sa nič robiť.“
Čítajte viac V Trnave oslavovali slovanistov a po debakli v derby tréner plakal
Chvíle medzi fanúšikmi si opäť užíval: „Trnava si takéto jubileum i oslavy zaslúži. Je to futbalové mesto.“
Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia sa stala futbalové hlavné mesto Československa. Za šesť rokov získala päť titulov, hrala v semifinále EPM / Ligy majstrov, dva razy vo štvrťfinále, pričom druhý raz sa nedostala medzi štyri najlepšie tímy Európy po penaltovom rozstrele.
Pecze s tímom prebudil divákov
Potom prišlo dlhé čakanie na šiesty titul. Trvalo 45 rokov. Trnava ho získala v roku 2018 – jediný raz v slovenskej ére.
Už predtým, v druhej polovici deväťdesiatych rokov, siahala na titul. Karol Pecze začal budovať v Trnave silný tím. „Všetko nešlo hneď zo dňa na deň. Predtým sa tu striedali tréneri, po štvrtom zápase, keď sme nevyhrali, sa ozvalo z poloprázdneho hľadiska: Zavolajte už konečne Šuplera. Hokejisti boli úspešní, aj mne prebleslo hlavou, že už nás asi zachráni len on,“ usmieva sa Pecze.
Stalo sa však niečo, čomu málokto veril. Trnava začala stúpať v tabuľke a hľadisko sa zapĺňalo. Pecze a jeho tím jej vrátili futbalovú radosť. Z desiatich najvyšších návštev v histórii ligy bolo osem v tomto období, vrátane úplne najvyššej – 24 850 fanúšikov na derby Trnava – Slovan na jar 1995. Trnavský divácky priemer tohto obdobia zostal doteraz neprekonaný.
Čítajte viac Neuverím, pokiaľ ho neuvidím v Slovane. Myslel som si, že je to slušný chlapec a v hlave má upratané, hnevá sa kapitán Trnavy
Ale na torte chýbala čerešnička – titul. Na jar 1997 oň prišiel Spartak za kurióznych okolností v poslednom kole. Skončil bod za 1. FC Košice.
„Dva razy som pôsobil v Trnave. V oboch prípadoch som dostal tím do Európy, skončili sme v lige druhí i tretí. Ale to, že sme nezískali titul, zatienilo všetko. Keď sme bojovali o titul, pohybovali sme sa na hrane noža. Robil som všetko, aby sme ho získali. Ale osud mi ho nedoprial,“ skonštatoval Pecze.
V tom čase patril medzi lídrov mužstva mladý trnavský odchovanec Marek Ujlaky. Stal sa miláčikom tribún.
"Mali sme mužstvo len z hráčov zo Slovenska. Ľudia nám postupne začali veriť a chodili na zápasy nielen z Trnavy, ale aj z okolia, tak ako v minulosti.
Ukázalo sa, že v Trnave je veľmi silné divácke zázemie, len ho treba prebudiť. Nám sa to podarilo," vraví Ujlaky, ktorého syn už kráča v jeho stopách, je v kádri áčka a momentálne reprezentuje Slovensko na MS do 20 rokov v Argentíne.