Mária Adamčíka (52) na futbalových potulkách odvialo až na sever Európy. Je jedným z dvoch futbalistov spod Tatier, ktorí si zahrali za KuPS Kuopio. Už istý fínsky majster je tretím súperom Slovana v Konferenčnej lige. „Nič ľahké ho tam nečaká, ale belasí už musia zabodovať,“ vraví.
Je rekordný zápis témou, kvôli ktorej vám novinári volajú najčastejšie?
Áno. Je pravda, že týchto rozhovorov veľa nerobím. Občas si na mňa ešte niekto spomenie, najmä z lokálnych novinárov, lebo stále trénujem jednu obec pri Trnave.
Radi si zaspomínate na gól Prievidzi?
Za chvíľu to už bude tridsať rokov a tie spomienky trochu vybledli. Za desať sekúnd toho veľa nevymyslíte. Rozohrávka, lopta na kraj, center pred šestnástku a zakončil som z prvej. Nie som na tieto momenty, veľa si ich nepamätám, ale toto v hlave ešte aspoň trochu zostalo.
Bolo v tom čase bežné zakončovať hneď po rozohrávke?
Práve naopak. Vtedy sa ešte rozohrávalo vo dvojici, lopta musela ísť najskôr dopredu a šla skôr na obrancov. Teraz sú pravidlá iné. My sme to však proti Prievidzi vyskúšali a vyšlo to.
Na rozhovore ste trvali až poobede, keď sa vrátite z práce. Čomu sa venujete?
Som príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky.
Nechceli ste zostať pri futbale?
Mám brata policajta, ale nepremýšľal som nad tým, že pôjdem do zboru aj ja. Nikdy sme sa o tom ani nebavili. Keď som dohral kariéru na Slovensku, hrával som vyše dekádu v Rakúsku.
Trochu som aj podnikal, ale nakoniec som sa rozhodol, že to v polícii vyskúšam. Som spokojný. Pri futbale som na profesionálnej úrovni už nechcel byť.
Prečo?
Mám viacero kamarátov či bývalých spoluhráčov, ktorí do toho išli. Na Slovensku je veľa trénerov, ale málo tímov. Každý by chcel u nás úspech hneď. Ideálne zajtra, lebo už včera bolo neskoro. Kluby na Slovensku nemajú čas, víziu ani trpezlivosť.
Niekedy sú tréneri ako handry. Za dva zápasy sa zabudne, čo spravili s tímom za rok. Kouč by mal dostať čas na to, aby si ho vyskladal a vtlačil do neho svoju myšlienku. Keď to nejde, tak rýchlo príde vyhadzov.
Začínali ste v Ružomberku a pôsobili ste aj v Žiline. Platilo už vtedy, že dobre pracovala s mladými?
Áno. Spomínam si, keď v Žiline začínali s budovaním akadémie. Dnes sú najlepší na Slovensku, hoci sa na ne ostatní ťahajú. Vyberali s Ružomberkom najlepších futbalistov z Liptova či Oravy a ťažia z toho dnes.
Zo Senca ste sa v roku 2001 vybrali do Kuopia. Ako sa zrodil tento netradičný prestup?
Nie je to najvyhľadávanejšia adresa, hoci ja netuším prečo. Bol som na polročnom hosťovaní v Senci. Vtedy klub viedol ako majiteľ Dušan Bartko a veľmi chcel postúpiť do prvej ligy.
Nevyšlo to. Dostal som ponuku z KuPS na prestup. Bartko i Žiličania boli ku mne féroví, za čo sa im chcem aj takto poďakovať.
Aké boli prvé dni?
Veľmi hektické a zaujímavé. V tom čase som tam šiel na desaťdňovú skúšku. Mohol som však nastúpiť do ligových zápasov. Žiadne testy, minimum tréningov.
Tuším som mal na konte len jeden a stihol som tri ligové zápasy, nakoľko Fíni mali trochu inak poskladaný ligový kalendár. Nakoniec ma angažovali. Nevracal som sa už domov. S tou jednou taškou, s ktorou som do Kuopia prišiel, som aj zostal celý rok.
Ako ste prijali, že ste hneď museli presvedčiť v ostrých stretnutiach?
Je to dvojsečná zbraň. Nemusíte hrať prípravné stretnutia, rovno si vás otestujú v zápasoch. Lenže ja som tam bol dva dni a šiel som do ligového duelu. Nie je to pre každého.
Slovo aklimatizácia neprichádzalo do úvahy. Buď presvedčíš, alebo ideš domov. Mne pomohlo, že tam v tom čase pôsobil ďalší Slovák – Rudo Matta z Prešova.
Myslíte si, že mal prsty vo vašom príchode?
Netuším. Registrovali sme sa, ale dovtedy sme sa nepriatelili. Na začiatku som bol bez neho stratený. Moja angličtina bola nulová, pomáhal mi s orientáciou na ihrisku aj v meste. Každopádne, už po druhom z tých troch zápasov mi ponúkli ročný kontrakt.
A fínčina neprichádzala do úvahy?
Ha-ha, fínsky jazyk? To je ako keby ste sa učili po maďarsky. Oni si nerozumejú, ale sú to podobné, ugrofínske jazyky. Najskôr som pozeral ako puk, postupne som sa naučil základne frázy – pozdraviť sa, poďakovať a podobne. Ale veľké rečnenie po fínsky? To neprichádzalo do úvahy. (smiech)
Prekvapilo vás niečo?
Viacero vecí. Oni sú pohoďáci. Nikam sa neponáhľajú. Nespomínam si za ten rok, že by auto obehlo druhé auto. Vlastne len raz, keď som zaspal a meškal na tréning, tak som to Fínom ukazoval. (smiech)
Všetko majú neuveriteľne čisté. Žiadne papiere, špaky, žuvačky po zemi. Sú úplne niekde inde. Vážia si prírodu, všade je zeleň.
Kuopio vyrástlo pri systéme jazier Saimaa, ktoré je najväčšie v krajine.
Áno, áno, ale rybárčenie ma nechytilo. (úsmev) Sú tam krásne prechádzky, či jazdy na bicykli. Neďaleko bol aj skokanský mostík. Fíni sú usmievavý národ. Prekvapilo ma aj to, že veľmi často som videl hracie automaty a alkohol na každom rohu.
Možno to súvisí aj s dĺžkou slnečného svitu, ktorý je v niektorých častiach Fínska minimálny.
O Kuopiu to neplatilo. Tam som mal skôr opačný problém. Keď ste sa o druhej v noci v lete zobudili, mysleli ste si, že je osem ráno. Musel som mať zatemnený byt. Prakticky celých 24 hodín bolo vidno. Keď sme chodievali na zápasy von, boli tam aj miesta, kde zasa bola neustále tma. To by som nezvládal.
Fíni sú krajina zimných športov a hokeja. Aký bol tamojší futbal?
Bolo to ako anglická liga. Veľmi tvrdé, nakopnutá lopta a súboje. Často to bolelo. Predpokladám, že sa to už zmenilo. Chvíľu mi trvalo, kým som si na takú intenzitu zvykol. Aj tréningy sme mali 60–70 minút a bolo to vo vysokej intenzite. Prišla aj situácia, ktorá má šokovala.
Aká?
Prišiel som na tréning a všetci si dávali pod štulpne chrániče. Najskôr som sa len pozeral a potom som si ich dal aj ja. Aj to svedčí o tom, že sme išli tvrdo do seba už na tréningoch.
V tom čase získali Fíni striebro na MS 2001 v hokeji, keď prehrali vo finále s Českom. Bolo to cítiť?
Zimné športy hrali u nich prím. To ale neznamenalo, že by bol futbal v nejakom úzadí. Mali sme kvalitné podmienky, chodili aj ľudia, vysielalo sa to v televízii. My sme boli v tej sezóne nováčikom v prvej lige.
Spomínali ste iný kalendár fínskej ligy. Čo to znamená?
Hrajú celý rok, začínajú na jar a končia na jeseň. Posledné duely sa hrajú v novembri. Keď som tam bol, tak v októbri prezúvali zimné pneumatiky. Oni však nemajú také ako my, ale s hrotmi.
Fínski spoluhráči mi potom hovorili, že je to azda prvýkrát za dvadsať rokov, čo tam v tomto období nenapadol sneh. Zamrznuté ihriska boli bežné aj na Slovensku, veď som hrával v Ružomberku či v Žiline.
Hrali ste tam jednu sezónu. Nechceli ste zostať?
V Kuopiu mi už neponúkli zmluvu, ale zaujímali sa o mňa iné fínske kluby. S manželkou sme sa rozhodli, že sa vrátime domov. Mali sme dosť cestovania, začali sme stavať dom, chceli sme si založiť rodinu.
Odmietol som dokonca ponuku aj zo slovenskej prvej a druhej ligy. Šiel som do Rakúska, kde mi to vyhovovalo. Dvakrát som chodil na tréning a potom na zápas. V tej dobe som to mal finančne zaujímavejšie ako možno polovica ligistov.
A čo fínska výplata? Dalo sa na severe zarobiť si?
Oproti slovenskej lige to bolo viac ako zaujímavé. Dôležitá vec je, že počas môjho pôsobenia sme hrali dva zápasy za týždeň a potom sme mali týždeň voľno. Tréner prišiel a dal nám z toho voľný predĺžený víkend.
Vo Fínsku z toho nerobili tragédiu, to je to, čo som spomínal o pohode. Oddýchli sme si, potrénovali sme štyri dni a išli sme na ďalší majstrák. Netvrdím, že som sa tam zabezpečil na celý život, ale dalo sa tam zarobiť.
Ceny boli vysoké, ale ja som mal k dispozícii auto, stravu i bývanie zadarmo. Na tú dobu a slovenské pomery viac v pohode.
Chýba vám Fínsko?
Ich pohoda áno, ale žiť by som tam nechcel. Vždy som sa chcel vrátiť domov. Odvtedy som vo Fínsku nebol, ale šiel by som sa tam niekedy pozrieť. Fínsko i samotné Kuopio mi učarovali.
Nebol som zvyknutý na ich prirodzený vzťah k poriadku a prírode a tiež k vlastenectvu. Fíni sú patrioti a nepotrebujú to mať zakotvené v ústave ako my. (úsmev) Pri každom druhom-treťom dome viala fínska vlajka. Prekvapila ma ešte jedna vec, ktorá na Slovensku tak nefunguje.
Aká?
Zaregistroval som v potravinách, že ľudia kupovali skôr fínske výrobky ako dovezené. Stálo to o stovky slovenských korún viac, ale rozhodli sa, že podporia toho suseda, čo robí mliečne výrobky alebo pečie chlieb.
Bolo mi to sympatické. Samozrejme, je to aj o životnej úrovni. Môžu si dovoliť kupovať násobne drahšie veci.
Budete ako rodák z okolia Trnavy držať palce Slovanu v zajtrajšom súboji proti KuPS?
Ale prečo nie? Pravdaže budem. V Európe nerobím rozdiely. A nebudem ani keď nastúpia FC Košice, MŠk Žilina, DAC Dunajská Streda či Trnava. Nemá to nič spoločné s tým, že fandím Spartaku.
Nie som až taký zarytý Trnavčan, že by cez to nešiel vlak. Slovanu budem držať vo štvrtok palce, ale v lige už nie. (smiech)
Čo belasých v Tampere – kde hráva Kuopio zápasy ligovej fázy Konferenčnej ligy – čaká?
Nič ľahké to nebude. Sem-tam si pozriem fínsku ligu. KuPS je už istý majster kolo pred koncom, takže z neho opadol tlak.
Videl som len zápas proti Štrasburgu, kde si Slovan zaslúžil minimálne remízu, ak nie výhru. Bude to však iné, lebo proti Racingu mohol, ale vo Fínsku už musí zabodovať, ak chce postúpiť do play off.
Potrebuje Slovan zabodovať?
Áno z viacerých dôvodov. Nielen nula v kolónke bodov po prehrách so Štrasburgom a Alkmaarom, ale aj psychologicky. Zachytil som reakciu trénera Vladimíra Weissa st. Nevyzerajú, že sú v ideálnej forme či pohode.
Futbal je však pekný v tom, že sa viete odraziť jedným výsledkom k peknej šnúre. Belasí by to potrebovali. Budem im držať palce. V uplynulej sezóne hrali v Lige majstrov.
Neuveriteľný úspech. Nezískali ani bod, ale hanbu rozhodne nespravili. Zviditeľnili slovenský futbal. Proti KuPS som optimista. Zvládnu to za tri body.