Vo Vitesse zažil najkrajšie obdobie kariéry i hektický odchod. I tak však na Krajinu tulipánov a jasných pravidiel – na futbalovom trávniku i mimo neho – má len tie najkrajšie spomienky.
"Váhal som, či podpísať zmluvu na šesť rokov. Vtedy mi spoluhráč John van der Brom poradil, aby som si vypýtal trochu viac peňazí a mal pokoj na šesť rokov.
Poslúchol som a bolo to skvelé rozhodnutie," spomína Marián Zeman (51), spolukomentátor, vášnivý golfista a niekdajší hráč reprezentácie i Slovana pred dnešným zápasom belasých v Alkmaare.
Aké sú vaše spomienky na pôsobenie v holandskom Vitesse Arnhem?
Nebol tam taký tlak na výsledky. Bol to futbal hore-dole, aj z našej strany. Hralo sa viac pre divákov. Nebolo to tak zviazané takticky.
Navyše sa mi páčilo, že tam platili pravidlá. Na ihrisku, pri rokovaniach, na ceste. Prišiel som z Turecka a v tomto smere to bola veľká zmena.
Nemá obranca radšej, keď tím vyhrá 1:0 ako 4:3?
Áno, priznávam, že som sa po takýchto výsledkoch často necítil dobre. Vŕtal som sa v tom, čo sme mohli spraviť lepšie, aby sme trikrát neinkasovali.
Musel som si zvyknúť nehľadať chyby v sebe ani v tíme. Ostatní to neriešili. Išlo sa do rizika a hlavným cieľom nie je výsledok, ale zábava priaznivcov.
Povedali by ste, že na Slovensku sa už od mládeže lipne až priveľmi na výsledkoch?
Mám jedenásťročného syna, ktorý hráva za U12 Slovana. Nemám tento pocit. Doba sa zmenila. Možno to platilo v minulosti. Aj v našej lige je väčšina tímov, ktoré chcú hrať ofenzívne.
Nebavme sa len o Slovane, Žiline, Dunajskej Strede ale pod novým trénerom Michalom Ščasným aj Trnava, Podbrezová či Košice. Idú do rizika aj za cenu inkasovaného gólu. Tento trend sa mi páči. Keď sa nepozeráte na nulu vzadu, ale na výchovu šikovných individualít.
Spomínali ste holandské dodržiavanie pravidiel. Bola to oproti Istanbulu zmena?
Obrovská. Každé moje pôsobenie v južanských krajinách – okrem Turecka som hral krátko aj v Grécku a neskôr dva roky v Portugalsku – sa skončilo nedoplatkom, rozviazaním zmluvy či súdom.
Tam bol majiteľ kráľom a tréneri či hráči jeho poddanými. Keď som prišiel z Istanbulu do Vitesse, bolo to úplne iné.
Nemeškali výplaty?
Nielen to. V Istanbule sa pravidelne stávalo, že nechodila výplata načas. Keď mi vo Vitesse čo i len jeden deň meškala, prišla aj s listom, v ktorom bolo ospravedlnenie.
Všetko tam klapalo perfektne. Nemusel som riešiť žiadne nefutbalové veci. Aj dopravné pravidlá, spoločnosť, futbalové rokovania. Čo sa v Holandsku dohodlo, to aj platilo.
Hráči občas hovoria, že meškajúce výplaty mužstvo zomknú. Súhlasíte?
Podľa mňa je to mýtus, klišé. Zo Slovana som prestúpil do Turecka ako 21-ročný. Po dvoch rokoch som odchádzal a mal som asi pol roka nevyplatenej mzdy. Nejdem sa tváriť, že som nemal čo do úst.
Dalo sa s tým žiť, lebo v Istanbulspore som mal ďaleko lepšie podmienky ako doma. Lenže každý hráč bez výplaty si na to sem-tam spomenie a potom sa to rozoberá v kabíne. Nikomu to neprospeje. A že to zomkne kabínu? To je úplná hlúposť.
Takže Turecko a Holandsko sú iné svety?
Južania žijú iný život. Všade neskoro, meškajú, neriešia. V každej krajine – okrem Holandska – by som mohol hovoriť príhody o problémoch s výplatami alebo nedodržiavaní dohôd. Na Vitesse spomínam najradšej. Futbalovo aj osobne.
Hovoríte plynule turecky či nemecky. Aj holandčina išla od ruky?
Už keď som odchádzal zo Slovana, vedel som dobre po nemecky a povedzme – turisticky – po anglicky. (smiech) Keď máte tieto základy, tak sa holandčinu naučíte za dva-tri mesiace. Keď som to zvládal, robil som aj rozhovor pre novinárov po holandsky.
Prekvapili ste ich?
Áno, boli v šoku. Dokonca ma zavolali aj do televíznej diskusie. Bolo to asi po štyroch mesiacoch od prestupu. Kedysi som vedel perfektne turecky, ale po tridsiatich rokoch sa to zhoršilo. Vždy som však chcel hovoriť jazykom krajiny, v ktorej pôsobím.
Prečo ste si na tom zakladali?
Po podpise zmluvy som si vždy kúpil knihu v danom jazyku. V lietadle do Istanbulu som čítal v češtine, lebo turecko-slovenské preklady vtedy ešte neboli. Zakladal som si na tom, lebo mi to prišlo prirodzené. Chcel som sa rýchlejšie aklimatizovať.
Viac vás medzi seba vezmú aj domáci, keď sa s nimi bavíte ich rodnou rečou. Spomínam si, že sa chalani v Arnheme skôr chceli baviť v nemčine, aby sa v nej zlepšili. Hovoril som im, že ja sa chcem naopak naučiť holandsky. Išlo to rýchlo a oplatilo sa.
Máte talent na jazyky?
Asi áno, ale snaha u hráčov čo najrýchlejšie a najlepšie zapadnúť by tam mala byť bez ohľadu na to, či na to majú talent alebo nie. Vysielate nejaký signál. Ak máte dlhodobé kontrakty a v dnešnej dobe aj takéto možnosti, nemôže byť problém učiť sa reč.
Holandčina miestami znie ako krochkanie. Nevyrušovalo vás to?
Vôbec nie. Pramení to z toho, že písmeno „g“ sa číta ako „ch“. Vychádza to z nemčiny, preto vraj Holanďania chrčia či krochkajú. Bolo to omnoho jednoduchšie ako turečtina. To bolo ťažké, lebo je to úplne iný štýl jazyka.
Kto vám pomohol v Arnheme na začiatku?
Mal som dvoch mentorov. Keď som prestupoval z Turecka do Vitesse, trénerom bol Leo Beenhakker. Staral sa o mňa, pomohol mi, párkrát som bol u neho aj na obed. Veľký tréner, skvelý človek. Voňal človečinou. Pozeral sa nielen na výkony hráčov. Vďačím mu za veľa. Rýchlo však odišiel z Vitesse preč.
A čo vás druhý mentor?
Terajší tréner Twente Enschede a môj vtedajší spoluhráč John van den Brom. Boli sme spolu aj v Istanbulspore. Oni ma s Beenhakkerom dotiahli do Holandska.
Legendárny Beenhakker zomrel v apríli tohto roka. Ako ste vnímali, že niekdajší kouč Realu Madrid pomáha mladému Slovákovi?
Mám na neho len pekné spomienky. Velikán. Niečo ako na Slovensku pán tréner Jozef Vengloš. Veľmi pokojný, s nadhľadom. Nespomínam si, že by som Beenhakkera počul nadávať. K nám, mladíkom, pristupoval tak otcovsky, výchovne. Veľká legenda.
Nakoniec sa z Vitesse stal klub, kde ste boli služobne najdlhšie. Z dôvodov, ktoré ste spomínali?
Jednoznačne. V zahraničí som bol desať rokov – dva v Istanbule, šesť v Arnheme a dva v Beira Mar – medzitým boli dve krátke hosťovania v Grécku a vo Švajčiarsku.
Nechceli ste vo Vitessee ešte zostať?
Po príchode som podpísal šesťročnú zmluvu, čo v tej dobe nebolo úplne tradičné. Dnes je to bežné. Vtedy som z Istanbulsporu prestupoval bez manažéra. Pomáhali mi Van der Brom a Beenhaaker.
Skutočne? Nebáli ste sa?
Ale áno. Nebol som si istý. Váhal som, či podpísať šesť rokov. Vtedy mi John povedal, že vypýtaj si trochu viac peňazí a máš istotu na šesť rokov. Poslúchol som a bolo to skvelé rozhodnutie.
A do Beira Mar ste odišli na základe čoho?
Arnhem strácal svoju pozíciu. Majiteľa zavreli do väzenia kvôli finančným machináciám. Behom jedného roka odišlo asi tri štvrtiny mužstva. Samozrejme, nosní hráči. Posledný rok sme zachraňovali ligu, úspešne.
Bolo to však náročné. Hrali sme s dorastencami a neponúkli mi adekvátnu novú zmluvu. Mal som dve ponuky z Rakúska a jednu z Portugalska. Uprednostnil som more pred blízkosťou rodného Slovenska.
Hypoteticky – keby prišla lepšia ponuka od Vitesse, zostali by ste?
Jasné. Bol som naklonený aj tomu, že pôjdem s platom dole. Bolo to však také turecké – ak to tam môžem povedať – nevieme, aký bude káder, rozpočet, kedy dôjde k podpisom zmlúv.
Čas sa krátil, nemohol som si dovoliť odmietať ponuky a nechať kluby čakať. Bolo to tam finančne napäté a tak som šiel do Portugalska. Keby som nemusel, tak zostanem v Holandsku.
V Portugalsku to úplne nevyšlo. Prečo?
Mal som aj veľa zdravotných problémov, najmä s chrbtom. Väčšinu zápasov som odohral na tabletkách proti bolesti. Bolo tam pekne, navyše prvá sezóna nám vyšla. V druhej to bolo horšie. Nakoniec to skončilo nešťastne.
Čo to znamená?
Dostal som povolenie od trénera, aby som na Vianoce odišiel domov na Slovensko o dva dni skôr. Počas vianočnej prestávky však kouč vyhodili a ten, aby sa s nimi dohodol, tak zaprel našu ústnu dohodu o skoršom odchode domov.
Obvinili ma z porušenia zmluvy, vyradili ma z kádra a začalo sa „boxovanie“ s právnikmi. Po dvoch mesiacoch mi nebolo umožnené trénovať a skončil som – v Beira Mar i s kariérou.
Tak vás to otrávilo alebo sa prihlásil aj boľavý chrbát?
Peniaze, ktoré som tam stratil, už neriešim. Aspoň som získal nejakú skúsenosť, ako sa ľudia vedia otočiť chrbtom a byť zákerní či nespravodliví. Nemám však červené oči, ale klub sa ku mne zachoval veľmi zle. Nie vždy je všetko tak, ako sa dohodnete. O to opatrnejším som sa stal.
Je paradox, že pri prestupe do Arnhemu pomáhali spoluhráč a tréner a všetko klapalo v Portugalsku nie aj napriek dohode s trénerom, ktorý pod tlakom otočil?
Len to zvýrazňuje to, ako som opisoval fungovanie futbal v južanských krajinách. Aj v Beira Mar chodil majiteľ na tréningy ako Pán Boh. Teraz už majú hráči väčšie práva, manažérov, všetko je pod zmluvou.
Navyše, ak klub poruší tieto podmienky, dostane pokutu a futbalista o svoje peniaze nepríde. Pred tridsiatimi rokmi to bolo skôr o chlapskom slove. Nie vždy však platilo.
Nechceli ste kariéru ukončiť v Slovane?
Áno, ja som dokonca niekoľko týždňov so Slovanom trénoval. Individuálne aj s tímom, hoci som nemal zmluvu. Bolo to po operácii slabín. Vtedy sa hľadala príčina bolesti chrbta a tento zákrok to mohol vyriešiť.
Začal som sa pripravovať na sezónu, ale potom sa problémy s chrbtom vrátili a povedal som si stačilo. Nechcel som mať problémy po kariére.
Hrozila mi operácia chrbta a tú som nechcel podstúpiť. Keby sa neozval chrbát, pokračoval by som v Slovane. Nakoniec to padlo, lebo som to zabalil.
Martin Škrtel tiež mal problémy s chrbtom, kvôli ktorým po zápasoch v Trnave nemohol ani poriadne chodiť a rozhodol sa skončiť…
Zažil som to aj ja a nechcel som, aby ma to prenasledovalo aj v civilnom živote. Nestálo to za to. Platničky sa už nedali dať do poriadku bez operácie. Nechcel som ísť pod nôž, aby som si ešte rok či dva pohral. Dnes s chrbtom fungujem normálne, hoci musím trochu posilňovať.
Futbal si ešte zahráte?
Úplne som s ním skončil.
Prečo také radikálne rozhodnutie?
Keď som si šiel len tak zahrať, tak sa stále niečo stalo. Dokonca som si roztrhol aj krížny väz na jednom prípravnom stretnutí. Telo i hlava si myslia, že majú na viac. Žijú zo spomienok, ale už som mal svoje limity a nešlo to. Povedal som si dosť. Radšej si zahrám golf.
Ako dlho ste spolukomentátorom STVR?
Začal som počas Majstrovstiev Európy 2004 v Portugalsku, takže 21 rokov.
Slušná kariéra, čo poviete?
Áno. Utieklo to celkom rýchlo.
Pristihnete sa niekedy, že spolukomentujete aj doma v obývačke?
V poslednom čase už pozerám zápasy voľnejšie. Nakoľko som dosť spätý s STVR, mám toho spolukomentovania menej a menej. Kedysi bol ten pomer vysielania vo verejnoprávnej televízii a tých komerčných deväťdesiat percent k desiatim, ale teraz už je viac futbalu na súkromných televíziách.
V minulosti som býval trochu prepnutý a nevedel som si futbal užiť bez toho, aby som hľadal niečo, čo by som mohol povedať v prenose. Rokmi sa mi darí viac a viac sledovať hru bez vlastného komentára.
Do Turecka ste zo Slovana odišli ako 21-ročný. Aj v súčasnosti sa mladí hráči snažia opustiť slovenskú ligu čo najskôr. Schvaľujete to?
Neexistuje univerzálny recept. Nezabúdajme, že to bolo pred tridsiatimi rokmi. To sme boli vonku len v minimálnom počte. Glonek, Tittel, Dubovský a ja. Nebol internet ani sociálne siete.
Môj odchod bol ako výstrel do tmy. Nie vždy do vyjde. Videli sme Davida Strelca, ktorý sa nepresadil v Spezii. Robo Boženík vyletel v Žiline, ale Feyenoord bol priveľké sústo.
Dôležité sú postupné kroky, ale nemyslím si, že by sa najlepší mladíci mali držať silou mocou v slovenskej lige. Na druhej strane podmienky v Slovane sú nadštandardné. Povedal by som, že ak by som mal teraz 21 rokov, nešiel by som preč.
Bratia Leo a Mário Sauerovci zvolili rozdielne cesty. Zdá sa, že sa obe ukázali ako správne…
To je to, čo hovorím. Neexistuje univerzálny recept na úspech. Obaja však spravili postupný krok. Toulouse nie je PSG či Chelsea, ktoré zoberú štyridsať hráčov a pár najlepších z nich si nechajú a ostatných posunú inam.
Mário začal hrávať v poprednej lige po tom, čo sa vyhral v Žiline. Leo ju opustil, aby šiel do akadémie Feyenoordu. Tam dostal šancu, šiel sa vyhrať do Bredy a už hráva v základe Feyenoordu.
Nebola v 1995 kvalitnejšia slovenská liga ako v roku 2025?
Ťažko sa to porovnáva. Nemyslím si, že sa zhoršila, ale väčší pokrok spravili ligy v okolí a vyspelej futbalovej Európe. Za mojich čias bolo nula hráčov v Poľsku, Maďarsku či Česku. Tí najlepší zostali v slovenskej lige a neutekali za hranice za každú cenu.
Preto bola kvalitná a hrávali sme vyrovnané partie v pohárovej Európe. Doba sa zmenila. Teraz už mládežníci alebo už aj dospelí hráči odchádzajú čo najskôr preč. Možno deväťdesiat percent tej najvyššej kvality odchádza.
Slovan zvládol derby v Trnave a ide do Alkmaaru. Aj vy ste mávali v kabíne lepšiu náladu, keď ste zdolali rivala? Pomôže to belasým v ťažkom zápase?
Som o tom presvedčený. Výkony v lige neboli ideálne, hoci nejako väčšinu zápasov zvládli výsledkovo. Vypadlo sa do Konferenčnej ligy a keby sa prehralo derby, hodnotila by sa situácia ako nie ideálna. Teraz však belasí vyhrali a aj novinári im dajú pokoj s otázkami o kríze.
Prekvapil vás tréner Vladimír Weiss st. ofenzívnou taktikou proti Štrasburgu? A prekvapil aj samotného súpera?
Nie. Štrasburg hrá týmto štýlom stále. Slovan to vyskúšal a pomohlo im, že Racing vymenil veľké množstvo hráčov oproti ligovému stretnutiu. Alkmaar bude hrať so svojou najsilnejšou zostavou, lebo oni berú Konferenčnú ligu viac vážne.
Po Lige majstrov sa Slovan dostal do Konferenčnej ligy. Mal by začať zbierať body už v Alkmaare?
Prvé zápasy hrá s tímami, ktoré patria k top mužstvám v celej súťaži. Štrasburg, Alkmaar, neskôr príde aj Rayo Vallecano. Nemyslím si, že vo štvrtok to bude zápas, kedy by sme mali čakať body.
Videl som AZ hrať proti Ajaxu cez víkend. Mladé, behavé mužstvo. Keď dostanú šancu hrať svoj futbal, bude náročné ich zdolať. Vonku to bude mať Slovan omnoho náročnejšie ako na Tehelnom poli.
Nezabúdajme však, že Holanďania dostali štvorku v Larnake. Ak bude mať Alkmaar svoj deň, Slovan zomelie. Lenže keď nie, belasí môžu zabodovať.