Pred rokmi žiaril v LM, v petržalskom byte pritom pestoval priesady pre rodičov z východu. Čobej o Weissovi: Krásna povaha, ale jedno si zapamätajte

Veď v Škótsku vraj dostal štyri góly a doma v Bratislave to vystrieľal nebohý Juraj Halenár. Jednoducho keď sa dovoláte Jurajovi Čobejovi (53), aj cez slúchadlo vanie skromnosť a človečina. Bývalého brankára Artmedie Bratislava sme, žiaľ, zastihli tesne po pohrebe veľkého kamaráta.

Pýtať sa vás, ako sa máte, by mohlo vyznieť zle…

Ťažko mi je veru. Práve teraz sa cítim ako zbitý pes – psychicky, ale aj fyzicky. Viktor Hopko bol jeden z najlepších ľudí, akých som v živote poznal. Tridsaťštyri rokov šéfoval štadiónu v Partizáne Bardejov – nastúpil tam tesne po revolúcii.

Poviem vám, to bol taký trávnikár, že na Slovensku lepšieho nebolo. K futbalovému ihrisku mal neskutočný vzťah. Dokonca aj keď bol nahnevaný alebo sa hádal, neustále mu hrali kútiky – ten chlap sa vždy usmieval. Škoda ho, keby ste vedeli, ako tragicky z tohto sveta zišiel.

Čo sa stalo?

Môj ďalší dobrý priateľ ho zrazil. (odmlčí sa) Zastavil autom na stopke, predpokladal, že nikto nejde, vyrazil, ale spoza plota sa na hlavnej na bicykli zjavil Viktor a bolo zle-nedobre.

Obrovské nešťastie, neviem sa z toho spamätať. Včera som celé poobedie pracoval na záhradke, ale stále som to mal v hlave.

Záhrada je vaše hobby?

Juraj Čobej je roľník telom aj dušou. Kadečo pestujem, vyžívam sa v tom. Kedysi to bola skôr povinnosť – ako stropkovský dorastenec som šiel zo školy na tréning a odtiaľ rovno na pole. Veľké bolo a všetko sme robili ručne.

Neskôr som si k tomu našiel vzťah, s otcom sme neustále špekulovali, ako si veci uľahčiť. Napokon som dospel do štádia, že som sa toho nevzdal ani v Bratislave, keď som hrával za Artmediu.

Čítajte viac Keď Škóti ponižovali... Weiss spravil na Tehelnom poli zo súpera ešte väčšieho úbožiaka, ako bol nočný strážca na Titanicu

Kde ste záhradkárčili?

V panelákovom byte predsa. (úsmev) Pestoval som tam priesady – rajčiny, papriky, cukety, čokoľvek – a odtiaľ nosil rodičom do Stropkova. Aj dvakrát do mesiaca som za nimi zašiel. Všetko som robil podľa obdobia, vedel som, čo a kedy sa vysádza.

Máte dnes na záhrade aj futbalovú bránku?

Má sotva štyri áre, kde by som ju tam napchal. To veru radšej budem pestovať.

Ale nezanevreli ste na futbal, všakže?

Momentálne aj áno. Ale ťažko sa mi o tom rozpráva. Jedna vec je, že mám problémy so srdcom, druhá, že v bardejovskom klube to nejak nevyšlo.

Rád som tam chodil iba kvôli jednému človeku a toho dnes pochovali, v Partizáne som teda nadobro skončil. Ak zájdem na futbal, tak jedine na Dlhú Lúku, kde som ešte donedávna chytával.

Spravili by ste ešte robinsonádu bez následkov?

Bez problémov. Dve-tri sekundy by som sa však zdvíhal. Už to nie je ako kedysi, mám vyše päťdesiat, asi rozumiete, že mi to už nechýba.

Niečo sa vo mne zlomilo, tu ma bolí chrbát, tam zasa koleno, som rád, že môžem chodiť a občas aj pobehnem. Treba sa mi vari o zem obíjať?

Cítili ste sa niekedy ako hviezda?

Nikdy v živote. Vždy som tvrdil, že som normálny a obyčajný človek, ktorý sa snaží robiť svoju prácu čo najlepšie. Nie som nič viac. A nikdy som ani nebol.

Ani keď ste vyradili slávny Celtic Glasgow?

Vôbec. Postúpili sme, ale v tej chvíli som sa aj tak cítil ponížený. V Glasgowe sme predsa dostali štvorku. Viete, kedy som mal zo seba lepší pocit? V Belehrade.

Proti Partizanu som nedostal gól ani v jednom zápase a v Srbsku vychytal aj pokutové kopy. Dobyl som vlastne Belehrad ako kedysi dávno Turci.

Aj jediný dres, čo som si po kariére nechal, je z toho zápasu. Ale svoj vlastný, nikdy som si ich nemenil, vždy som si vážil klub, za ktorý hrám, viac, ako ktorýkoľvek iný.

Vaša prvá spomienka na domáci zápas so Celticom v Bratislave?

Nič.

Nič?

Citujem Vlada Weissa: „No nič.“ Povedal, že prejdeme cez nich a tak aj bolo. Motivoval nás. Vravel, že Škóti sú len v príprave, že nás na sto percent podcenia a vôbec netušia, aká sila sa v nás ukrýva.

Naopak, my sme mali za sebou dva náročné zápasy s Kajratom Almaty, jedno ligové kolo a tak sme už boli viacmenej zohratí a psychicky zocelení. Celtic sa na nás pozeral zhora a za chvíľu nevedel, kam skôr skočiť.

Vnímali ste ich podceňovanie?

V klube nám hovorili, aby sme vôbec nečítali médiá, aby sme sa starali len o seba a sústredili sa na vlastný výkon. Spomínam si však na jeden článok, kde sa písalo, že John Hartson má dvojnásobnú cenu ako celá Artmedia dohromady. Asi takto sa na nás Škóti pozerali. Kdekto vtedy pochopil, že nás úplne vážne nebrali.

Čo ste si vraveli, keď do ich bránky začali padať góly jeden za druhým? Neštípali ste sa za líca?

Prečo by som sa mal? Nebol to žiadny zázrak, som veriaci a na nič také neverím. Dve-tri hodiny po zápase mi volal Munir Pašagič, vtedajší obchodný atašé pre Balkán na Slovensku a pýtal sa ma, či je to naozaj pravda. Je to Bosniak, nevedel dobre po slovensky, no pochopil som, že cestoval v aute a stretnutie počúval v rádiu.

Tiež ste si mysleli, že teraz vám už postup neujde?

Ani náhodou. Všetci sme si uvedomovali, že nás čaká najťažší zápas v kariére. Poviem vám jednu pikošku – v Celtic Parku sme mali niekoľko desiatok minút pred zápasom rozcvičku. Bolo tam päťdesiat usporiadateľov, inak prázdno.

Keď sme schádzali z ihriska, ako typickí Slováci sme si vraveli, že v Bratislave dostali 0:5 a tak sa na nich ich vlastní fanúšikovia vykašľali.

O pätnásť minút, keď sme nastupovali na trávnik, tam bol zrazu plný kotol a 54-tisíc ľudí. Až potom som sa dozvedel, že pod tribúnami majú stanice metra, vystúpia, vyvezú sa výťahom a sú na svojom mieste. Klobúk dole.

Aj sa vám roztriasli kolená? Predsa len, nič také ste predtým nezažili…

Čože? Roztriasli kolená? Práveže spevneli, husia koža po celom tele, adrenalín a „idzeme do nich“. Takáto atmosféra vás neskutočne nahecuje.

Smieme vás vyskúšať?

Nech sa páči..

V Glasgowe kopal proti vám Alan Thompson v 22. minúte pokutový kop. Čo myslíte, trafili ste stranu?

(smiech) Fú, vôbec netuším. To bol druhý gól, ktorý sme dostali, však?

Prvý…

Fakt? No vidíte, vyfučalo z hlavy. Spomínam si však, ako Hartson roztrhal Ďuricovi dres a Jano už pred prestávkou nemohol nastúpiť, lebo mu nevedeli zohnať náhradný. Tak sme hrali o jedného menej.

Thompson penaltu kopol po vašej ľavej ruke a vy ste sa vrhli na opačnú stranu…

Poviem pravdu, najviac si pamätám na posledný hvizd rozhodcu a na to, čo som pochytal, som akosi zabudol.

Po stretnutí mi niekto vravel, že keď to Slavo Jurko komentoval v televízii, bolo to neustále: „Čobej to chytil a Juraj nás zasa zachránil.“ Fakt už neviem, ako to bolo.

Tréner Vladimír Weiss dnes zvykne pobozkať hráča, keď pri striedaní schádza z ihriska. Vás musel objímať na začiatku sezóny 2005/2006 od rána do večera…

Mňa až tak nebozkal, lebo ja sa s chlapmi nerád a on zasa na moju výšku nedorástol. (úsmev) Ale mali sme pekný vzťah. Vlado je spolu s Dušanom Radolským pre mňa najlepší tréner, akého som kedy zažil.

Weiss má krásnu povahu, ľudsky to je perfektný človek, ale jedno si zapamätajte: Keď ho raz podrazíte, navždy ste uňho skončili.

Stali sa také prípady?

Nebudem menovať, ale vyhrali sme v Nitre 1:0, brankár neinkasoval a hráč, ktorý strelil gól, prišli v pondelok ráno do šatne a dostali hodinovú výpoveď.

Do klubu sa totiž z kasína doniesla správa, že tam dlhujú peniaze. Sedeli tam do štvrtej rána, poprehrávali, ale nezaplatili. „Ja tu gamblerov nepotrebujem, skončili ste,“ povedal im.

V tom čase to bol len začínajúci tréner, dnes je to skúsený lodivod…

Do Artmedie som prišiel v roku 1999 a Weiss bol v tom čase stále hrajúci tréner a robil si skúšky. Bol stredopoliar, ktorý šiel neskôr na stopéra, viete, ako dobre poznal mužstvo? Kto bol lepšie pripravený ako on?

Mal bohaté skúsenosti, bol to reprezentant, kde to môžete porovnávať s chlapcami, ktorí si spravia licenciu a idú hneď trénovať. Toto je tabuľkový prístup, Vlado to robí so srdcom.

Na lavičke často pôsobí ako uzlík nervov. Aký bol v kabíne?

Poviem príklad a na základe toho všetko pochopíte. Bol polčas zápasu v Porte a my sme prehrávali 1:2, keď Petráš tesne pred odchodom do kabíny znížil.

Weiss prišiel do šatne a prisahám, že k futbalu nepovedal ani mäkké f. Potom rozhodca v útrobách štadióna zapískal, aby sme sa začali chystať na ihrisko. V tej chvíli Vlado povedal legendárnu vetu, ktorá sa nesmie citovať v pôvodnom znení, lebo polovicu z nej vypípate.

Ale bolo to niečo v zmysle: "Vy viete, že im dokážete dať gól, tak teraz sa postavte a choďte tam tých – nasledujú dve slová, ktoré mi aj tak neuverejníte. Weiss bol vždy svojský, skvele motivoval, dokázal hráčov neskutočne zjazdiť, ale vedel aj pohladkať.

A čoho bolo viac – cukru alebo biča?

Myslím si, že tým, ktorí ho nezradili, sa ušlo viac sladkého. Samozrejme, boli prípady, že sme makali ako kone, prehrali sme a nebol dôvod nás chváliť. Za Weissa by som však v každom zápase nechal na ihrisku dušu. A nielen zaňho, ale aj za mančaft a samotný klub.

Otočme to. Niekoľko dní po poslednom zápase Artmedie v Lige majstrov ste museli na náročný operačný zákrok. Vrátil vám klub vašu vernosť a oddanosť?

Keby sa vtedy za mňa nepostavil, dnes tu už nie som. Dostalo sa mi neskutočnej podpory. V piatok večer som mal byť v Stropkove na vyhlasovaní najlepšej jedenástky východoslovenského kraja, lenže niekoľko hodín predtým som v Bardejove odpadol. Možno hodinu na to mi už volal Vlado.

Čo vravel?

Že na druhý deň pôjdem do Bratislavy a v nedeľu ma bude doktor Vladimír Penner čakať na CT vyšetrení. Bol tam tieň a tak už v pondelok som bol na magnetickej rezonancii v ružinovskej nemocnici. Tam som už vedel, že to nie je dobré, videl som komplet nádor, ktorý mám na mozgu.

V utorok ráno ma naša manažérka, ktorú vyslal Ivan Kmotrík st., prepoistila zo štátnej do súkromnej poisťovne, hneď ma brali na Kramáre, kde ma už čakal profesor Šteňo a zasadalo konzílium.

Vraveli mi, že treba počkať, ale ja som im na to, že to tam nemá čo hľadať a musí to ísť okamžite von. V stredu som už ležal v nemocnici, profesor Šteňo ma informoval, že použijú nový prístroj. „V poriadku, ja vám verím, sám sa v tom nevyznám,“ odpovedal som mu.

O deň neskôr som bol na operačnom stole.

Čiže klub sa za vás postavil…

Tak, ako sa len dalo. Dodnes všetkým ďakujem. Kmotríkovi, Weissovi, aj ostatným. Nikdy im to nezabudnem.

Nebyť nádoru, možno by ste sa predali do zahraničia…

Takéto veci mi nikdy nechodili po rozume. Ani žiadne prestupy. Všade, kde som hral, som bol šťastný. S Bardejovom sme vypadávali do druhej ligy, peniaze nám nechodili, ale hlavne že bola dobrá partia.

Zavolal mi prezident, že idem do Petržalky a po týždni aj s cestou som zistil, že vlastne aj tam je skvelá kabína.

Zostala vám nejaká spomienka na Ligu majstrov?

Už spomínaný dres z Belehradu. Keď sa postavil legendárny basketbalista Vlade Divac, čestný prezident Partizanu, mal som pocit, že počujem len kvapkajúcu vodu. Nikto nič nezakričal, len akési pum-pum-pum, v takomto rytme Srbi pomaly tlieskali. Fakt mi to pripomínalo kvapkajúci vodovodný kohútik.

Keď sa necelých dvadsať rokov obhliadnete po dvojzápase so Celticom, kto alebo čo bolo kľúčom k postupu?

Jednoznačne kolektívny výkon. Každý si splnil svoje povinnosti na sto percent a ešte niečo aj pridal. Doma proti Celticu Ďuri Halenár napríklad hetrik. Fantastický futbalista, tak mi je za ním smutno. Celú Ligu majstrov sme sa viezli na tejto vlne.

Už najbližšiu stredu sa v Celtic Parku predstaví Slovan. Má šancu?

Každý má vždy šancu. Neexistuje vopred prehraný zápas.

Z čoho má dnes Juraj Čobej najväčšiu radosť?

Z každého dňa. Že vyjde slnko a že som sa vôbec dožil.

A je niečo, čo by ste si v budúcnosti ešte radi dopriali?

Toho by bolo tak na dva dni rozprávania.

Stačí jednu vec…

Aby bola zdravá rodina, aby sa moja dcérka Ninka dala dokopy, pred mesiacom ako spolujazdkyňa havarovala, má po operácii chrbtice, je zošrobovaná… Ani sa mi nechce o tom hovoriť. Nech je to už za nami.