Obaja mali čosi vypité, utužovali partiu pred semifinále Pohára víťazov pohárov 1999.
„Potrebujem, aby si ma naučil tancovať,“ poprosila talianska hviezda člena realizačného tímu. Lincoln súhlasil a zakrátko sa nestihol čudovať, čo jeden z najlepších futbalistov sveta stváral…
„Preboha, Luca, prestaň. Tancuješ ako starý foter,“ povedal Lincoln hviezdnemu Viallimu.
Talian sa neurazil, naopak, pobavilo ho to a pustil sa do modernizácie svojho tanečného prejavu. Lincolna to nadchlo.
Čítajte viac Taliansky futbal v slzách. Zomrel bývalý reprezentant Vialli
„Ak chcete vedieť, akým bol človekom, lepšiu príhodu nepoznám. Máme ich viacero – víťazných aj preplakaných, ale táto zostane vo mne navždy,“ vyhlásil Lincoln po tom, čo Vialli v piatok podľahol rakovine pankreasu vo veku 58 rokov.
Lepší ako Pelé
Celý svet obdivoval Vialliho šikovnosť, akrobaciu, univerzálnosť v zakončení i schopnosť hrať na akomkoľvek ofenzívnom poste. Syn zámožného Taliana z Cremony pritom začínal v obrane. Ako tínedžer však rástol pomalšie ako rovesníci a tak skončil na krídle.
Miloval gymnastiku a spoločnosť. Nemal rád tvrdú letnú prípravu ani namyslených ľudí. Keď prišiel do Juventusu Turín namiesto Giovanniho Trappatoniho nový kouč Marcelo Lippi, začala sa v úvode sezóny 1994/95 pre Vialliho odtučňovacia kúra.
Foto: SITA/AP, Max Nash
„Neznášal som to, ale vedel som, že nemám na výber. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí,“ priznal po rokoch v tej dobe najdrahší futbalista.
Zo Sampdorie Janov odchádzal do Turína dva roky predtým za 16,5 milióna eur. Pre Juventus výnimočný obchod, pre Sampdoriu koniec najúspešnejšej éry v histórii klubu. V Janove po ňom zostalo prázdno.
„Dal si nám všetko a my sme ti to vrátili. Naša láska k tebe sa týmto smutným dňom nekončí, potrvá naveky. Budeme ťa naďalej obdivovať, si pre nás lepším hráčom ako Pelé. Hrdinovia sú zakaždým mladí a krásni a ty si tým našim od leta 1984 už navždy,“ napísala Sampdoria v oficiálnom komuniké po smrti Vialliho.
Bojoval za krajinu i o život
Sampdoria získala v bohatej futbalovej histórii sedem veľkých trofejí. Ani jednu po tom, čo Vialli odišiel do Juventusu a neskôr do londýnskej Chelsea. Nepomohol ani druhý člen „IGemelli del Gol“ (tal. gólové dvojičky) – Roberto Mancini.
"Stretli sme sa v šestnástich a odvtedy sme stáli vedľa seba. Talianske reprezentačné výbery, Sampdoria, vzostupy, pády, triumfy i prehry.
Tie dve noci vo Wembley sme spoločne preplakali. Vynahradili nám bolesť, keď sme spolu nedosiahli na úspech ako hráči," spomínal Mancini na moment, keď ako hlavný tréner s asistentom Viallim doviedli Taliansko k titulu majstrov Európy pre rok 2020.
Čítajte viac Prehral boj s rakovinou. Takto si zapamätáme slávneho Vialliho
Protiklady sa vždy priťahovali. Spoločne naháňali strach súperom a pritom bolo medzi nimi veľa rozdielov. Mancini, uhladený fešák ako vystrihnutý z módneho časopisu, Vialli zasa podstatne menej rezervovaný.
„Taliansko vyhralo titul majstrov Európy pre neho. Hráči ho milovali. Presvedčil ich, že je to možné. Uverili sme mužovi, ktorý bojoval o niečo dôležitejšie – život. Byť jeho najlepším priateľom je privilégium. Pár dní po tom, čo odišiel Siniša (Mihajlovič, pozn.), som prišiel o ďalšieho brata. Mladšieho, ako som Lucu nazýval,“ doplnil Mancini.
Talianska prázdnota
Mnohokrát sledoval, ako jeho spriaznená duša ekvilibristicky oslavuje góly. Vialliho saltá zľudoveli. V 673 stretnutiach skóroval 259-krát. S Juventusom a neskôr s Chelsea vyhral Pohár víťazov pohárov, Európsky superpohár i Pohár UEFA. Veľká reprezentačná trofej mu chýba.
„Existuje jediná vec, ktorú ľutujem – že sa mi nepodarilo získať v najcennejšom drese trofej na majstrovstvách Európy či sveta,“ priznal v minulosti Vialli.
Na majstrovstvách sveta 1986 bol len šikovným mladíkom, ktorý ako striedajúci hráč nezabránil štvrťfinálovej prehre 0:2 s Francúzskom.
Čítajte viac Weiss príde o elitného obrancu. Abena mieri do Ferencvárosu
Nevyšlo to ani o dva roky na európskom šampionáte, rovnakým výsledkom podľahli azúroví Sovietskemu zväzu. Očakávania na domácich MS 1990 boli obrovské. Sklamanie po neúspešnom penaltovom rozstrele v semifinále proti Argentíne ešte väčšie.
„Bol som úplne prázdny. Ani neviem, ako som odišiel zo štadióna,“ zaspomínal si Vialli. Zubatá začala na prelome rokov kosiť jednu futbalovú legendu za druhou. Rozosmutnilo to aj tvrdého chlapa Graema Sounessa. Dve sezóny si zahral po boku Vialliho i Manciniho v Sampdorii. Zážitky má dodnes.
„Neviete si predstaviť, aký bol Vialli dobrák. Všetci právom hovoria o jeho futbalovom kumšte, ale málokto mal šťastie poznať jeho milú dušu. Bolo skvelé mať ho vedľa seba. Miloval zábavu a šibalstvá. Pre jeho deti i manželku je požehnaním, že mali takého otca a manžela,“ rozcítil sa bývalý kapitán Škótska.
