Kežmarský rodák, cyklistický nezmar a legendárny tréner Ľudovít Pavela dnes oslavuje 75. narodeniny. „Nikdy by som nepovedal, že sa dožijem takého pekného veku,“ smeje sa jubilant.
Koľko ste najazdili v sezónach, keď ste sa cyklistike venovali naplno od rána do večera?
Devätnásť rokov som súťažil na ceste i dráhe. V tom čase som absolvoval v sedle bicykla aj 30-tisíc kilometrov ročne. Podobnú normu som dlho plnil aj ako tréner. Vždy som všetko absolvoval s mojimi zverencami, každý tréning. Vtedy som mal najlepší prehľad, videl som, ako kto ťahá, ako strieda, ako je technicky zdatný.
Vydržali ste aj ich tempo?
Dlho som nemal s tým problém. Už som bol päťdesiatnik a stále som im dokázal ujsť. Tým, že som sedel stále na bicykli, udržiaval som si vysokú výkonnosť, výbornú kondíciu. Chodil som s nimi aj na bežky, do telocvične, hrávali sme futbal i hokej.
Ročne som po pretekoch vo všetkých kútoch sveta najazdil autom 200-tisíc kilometrov. To všetko bola veľká fyzická záťaž, ktorá sa teraz prejavuje. Cítim sa zničený, ale na cyklistiku nenadávam. Okrem iného som aj vďaka nej navštívil 72 krajín.
Čítajte viac Rozhádaní Nóri sa spojili proti Saganovi, aby mu prekazili hetrik. Keď s ním jeho taliansky kamarát prehral, v cieli ronil slzy
Aké boli vaše začiatky?
Venoval som sa aj iným športom, s cyklistikou som začínal trinásťročný. Prvé preteky som absolvoval 1. mája 1964. Lásku k nej vo mne budoval kežmarský rodák, bývalý skvelý jazdec a tréner Walter Renner. Ale vyrástol som v jednoduchých pomeroch.
Napríklad strava, tou sa nik pred šesťdesiatimi rokmi nezaoberal. V pondelok halušky, v utorok zemiaky, v stredu kapusta… V nedeľu bol rezeň. Teraz Pogačarovi vážia každý hlt, má presne určené, čo má zjesť. V tíme má 17 ľudí, ktorí sa o všetko starajú. Šport je dnes veda.
V roku 1973 ste skončili na Okolo Slovenska celkovo tretí. Bol to váš najlepší výsledok v kariére?
Rok 1973 bol pre mňa úspešný. Absolvoval som aj amatérske Giro d'Italia a neskončil som zle – na 20. mieste. Na Okolo Slovenska som mal po 1 400 kilometroch rovnaký čas ako druhý Rudo Lábus. Tento výsledok si veľmi cením, lebo sa zrodil v konkurencii početných a silných tímov.
Vyhral Miloš Hrazdíra s podporou suverénnej Dukly Brno, výborných jazdcov mala RH Plzeň, na Slovensku dominoval Inter Bratislava. Vybojoval som si miesto na stupni bez veľkej podpory družstva. Potom som však zažil sklamanie.
Aké?
Platilo nepísané pravidlo, že kto skončil medzi prvými troma na Okolo Slovenska, mal automatickú nomináciu na októbrové preteky Okolo Mexika. Mne zavolali, že mi nestihli vybaviť víza. Išiel náhradník z Plzne. Tak to vtedy chodilo. Zažil som to aj pred olympiádou v Barcelone 1992, keď som bol tréner Lenky Ilavskej.
Vyhrala predolympijské preteky. V tom roku viackrát triumfovala aj vo Svetovom pohári. Mala veľkú šancu na dobrý výsledok, ale o olympiádu ju obrali. Napokon ženy vôbec nenominovali. Poslali tam sedem či osem stíhačov, družstvo aj s náhradníkmi, a neprešlo ani cez rozjazdy.
Foto: ARCHÍV ĽUDOVÍTA PAVELU
Olympiádu ste zažili v Atlante o štyri roky neskôr…
Prvý raz v ére samostatnosti štartovali na letných hrách slovenskí športovci. Mali sme výborné cyklistky. Prijalo sa rozhodnutie, že stačí, ak pôjde len tréner mužov. Proti tomu som sa ohradil, chodil som s Lenkou celý čas na každé preteky, aj majstrovstvá okresu. Musel zasiahnuť profesor Černušák, šéf slovenského olympijského výboru a dodatočne ma zaradili do výpravy.
Ilavská dosiahla svoj životný úspech v roku 1993, keď vyhrala Giro d'Italia…
Počkali sme si na kopce, v ktorých bola výborná, išla ako raketa. Nielen na Gire jej znamenite pomáhala najmä Alena Barillová, s ňou utvorila vynikajúcu dvojicu. Lenka nepotrebovala početný tím, lebo mala Alenu. O rok neskôr mohla úspech obhájiť. Pred poslednou etapou bola siedma a chystali sme sa na rozhodujúci útok.
Unikla s dvoma pretekárkami, boli vpredu asi 70 kilometrov, mali trojminútový náskok. Talian Fanini, hlavný organizátor, ktorého dcéra Michela bojovala o prvenstvo, hnal pelotón dopredu. Náskok v závere stiahol na minútu. Lenka etapu vyhrala, ale celkovo jej to stačilo na piate miesto.
V čom najmä bola Ilavská výnimočná?
Viedol som množstvo talentov, ale nik nebol taký ako ona. Nič si neuľahčila, nič neoklamala, drela. Keď som povedal, že ideme v tréningu naplno 120 kilometrov, tak odjazdila 120 kilometrov, ani o jeden menej. Keď si obula bežky a naplánovali sme 20 kilometrov, tak si to neskrátila ani o sto metrov.
To isté Barillová. Po záťaži sa venovali strečingu, regenerácii, nič nepodcenili. V tomto boli geniálne. Stalo sa, že som ich skritizoval, aj keď vyhrali. Raz sa urazili, frflali, že toto ešte nezažili, vyhrali, a tréner ich zvozil. Prišli na raňajky a ani poriadne nepozdravili. Ale vydržali trucovať len deň (smiech).
Boli ste známy ako tvrdý tréner. Nebolo vám niekedy dievčat ľúto?
Bolo a často, dával som im zabrať. Ale ak sme chceli dosiahnuť výsledky, iná cesta nebola. Pochopili to, preto boli také dobré. Lenka mala jediný problém. Začala sa naplno venovať cyklistike trochu neskoro. Ohlásila sa u mňa v Prešove, keď mala osemnásť, začínala študovať na pedagogickej fakulte. Predtým trochu jazdila, ale nebol to systematický a kvalitný tréning.
Čítajte viac So Saganom nespolupracovali, nechcú ani s ňou. Raz nás všetky nechá v kopcoch, vraví šampiónka o slovenskom supertalente
Nebyť neskorého rozbehu, dosiahla by aj viac?
Som o tom presvedčený. Ale aj tak zažila skvelú kariéru. Štyri razy sme absolvovali Tour de France a štyrikrát Giro d'Italia. Lenka s Alenou vyhrali 21 pretekov Svetového pohára a 146-krát skončili do tretieho miesta.
Alena triumfovala na Okolo Portugalska, kde zdolala legendárnu Francúzku Longovú. Odvtedy urobila ženská cyklistika veľký pokrok, má veľkú publicitu, preteky sú v televízii, v hre sú oveľa väčšie peniaze. My sme na Gire zarobili v porovnaní so súčasnosťou len drobné.
Koľko zinkasovala Ilavská za prvé miesto?
Tritisíc eur. Peniaze si rozdelili s Alenou napoly. Boli študentky, zišli sa im. K rozvoju cyklistiky sme prispeli aj my. Okrem iného sme zorganizovali deväť ročníkov pretekov Svetového pohára – Veľkú cenu Prešova a Pravdy. Schádzala sa na nich svetová špička. Neskôr sme ich už nedokázali finančne udržať, náklady a poplatky stále rástli.
Na rozhodcov, dopingové odbery, prémie pre najlepšie. To všetko sme zvládali bez dotácií cyklistického zväzu, mesta, štátu. Nikdy sme nezarobili ani korunu. Ale stálo to za to! Ohlasy boli vždy pozitívne, jedna talianska rozhodkyňa tvrdila, že nikdy nevidela, aby zopár ľudí takto zvládlo organizáciu veľkých pretekov.
Hoci ste žili v Košiciach, pôsobili ste ako tréner v prešovskej Lokomotíve, kde ste sa venovali najmä mládeži… Ešte to stále platí?
V klube je stále predseda Marián Babčák, ja v ňom pôsobím ako tréner i mechanik. Pravda, už nie intenzívne ako kedysi na dennej báze, štafetu pomaly odovzdávam mladším, usilujem sa pomáhať a poradiť, podieľať sa na príprave tréningových plánov.
Zháňame na činnosť peniaze, čo je čoraz ťažšie. V Prešove sa hrá liga vo futbale, v hokeji, špičková mužská hádzaná, to všetko niečo stojí. Situácia sa radikálne zmenila.
V čom najviac?
Rozpadol sa systém vrcholového športu, zrušili sme tréningové strediská mládeže. Kedysi sme mali osemdesiat mladých cyklistov, na preteky sme chodili dvoma autobusmi. Patrili sme do absolútnej špičky. Nedávno sme to spočítali, moji zverenci vo všetkých kategóriách získali za tridsať rokov 481 medailí z majstrovstiev Slovenska a 37 z majstrovstiev Československa. Niekedy sa mi to zdá až neskutočné. Ale ešte viac si cením inú vec.
Čítajte viac Svet sa mu klania, on ním pohŕda. Pogačar? Mňa by neodpáral, Merckxovi by nemohol ani viazať šnúrky, tvrdí legenda
Ktorú?
Trénoval som stovky cyklistov, chlapcov a dievčat. Dosiahli sme pekné výsledky, ale viedol som ich aj k slušnosti, poriadku, fair play. Poteší ma, keď mi aj teraz niektorí povedia, že sme nezískavali len medaily, ale som im dal veľa aj do života. To považujem v súčasnosti za úplne kľúčové. Výrazne sa zhoršili medziľudské vzťahy. Rodiny sa rozhádali kvôli politike. Z nášho života sa vytratila slušnosť, úcta. Aj preto nič nefunguje. Ani šport, ani kultúra.
Koľko členov máte v klube teraz?
Základňa je čoraz menšia. Najmä po covide sa situácia zhoršila. Tesne pred ním sme robili nábor a prihlásilo sa 53 detí, po ňom ostali dve. Teraz ich príde na tréning päť, na druhý deň zasa päť, ale iné. Cyklistike sa musia venovať denne, ak chcú niečo dokázať.
Mnohí chlapci by chceli byť ako Sagan, ale pritom priveľa netrénovať. To nejde. Už sme to chceli s Mariánom Babčákom zabaliť, ale uvažujeme, že urobíme nový nábor a uvidíme. Čakám, že chytíme ešte druhý dych, ale pomaly už strácam elán a niekdajšie nadšenie.
Vysadnete ešte aj na bicykel?
Samozrejme, hoci tento rok som najazdil menej ako zvyčajne – len 2 700 kilometrov. Pobolieva ma chrbtica a môj ortopéd Milan Filipský mi neodporúča jazdu na bicykli a ani lyžovanie. Bicykla sa však neviem vzdať a už mám kúpený aj skipas do Bachledky. Mám iný režim ako kedysi, ale cez deň som často v pohybe. Posledných desať rokov chodím spávať pred deviatou. Má to svoje nevýhody.
Aké?
Nevidím nijaký dobrý futbal (smiech). Hrá sa veľmi neskoro, niekedy skončí aj pred polnocou. Často sa výsledky dozviem až ráno. Vstávam skoro, o pol piatej. Začnem hodinovou rozcvičkou, potom sa vyberiem na šesťkilometrovú prechádzku s paličkami.
Keď sa vrátim, dám si raňajky a sadnem si na hodinu za počítač, málokedy na dlhšie. Pozriem sa, čo sa deje, najmä v cyklistike. Prečítam si noviny, s manželkou odoberáme 50 rokov Pravdu. Veľa času trávim teraz v Bušovciach, malej obci neďaleko Kežmarku.
Nenudíte sa tam?
Nie, v starom rodičovskom dome som si zriadil miestnosť, kde mám množstvo medailí, pohárov, diplomov, dresov, fotografií, je to malé múzeum, ktoré približuje aj kus histórie našej cyklistiky.
V posledných mesiacoch sa objavila na scéne talentovaná Viktória Chladoňová, pred pár dňami oslávila devätnásť. Mohla by nadviazať na Ilavskej úspechy, byť ešte lepšia?
Myslím, že má pred sebou zlomové obdobie medzi ženami. Je to obrovský talent, ukazuje sa výborne. Je dobré, že sa dostala do špičkového ženského tímu Visma. Teraz bude dôležité, aký priestor dostane. V takých zoskupeniach sa pracuje dnes na vysokej profesionálnej úrovni.
Ale jednu pripomienku mám. Nenominoval by som 18-ročnú dievčinu na dvoje Grand Tour v sezóne. Štartovala na Vuelte i Gire. Zvládla to, ale nechávam si v prognóze ešte desať percent rezervu, že z nej bude svetová cyklistka.
Zlatá svadba Pavelovcov
Ľudovít Pavela oslávil v lete s manželkou Gizelou vzácne jubileum – zlatú svadbu.
Foto: ARCHÍV ĽUDOVÍTA PAVELU
„Sme spolu 50 rokov. Manželka pracovala štyridsať rokov ako sudkyňa, špecializovala sa na rozvody, asi aj preto sme spolu tak dlho vydržali,“ usmieva sa cyklistická legenda. Majú syna Ľudovíta, dcéru Luciu, tešia sa z dvoch vnukov a troch vnučiek. Nik z potomkov sa nevydal po cyklistickej ceste ako on.
„Manželka vždy vravela, že jeden blázon v rodine stačí… Syn Ľudovít je úspešný advokát, má kanceláriu v Prahe, Bratislave i Košiciach. V rodine máme štyroch Ľudovítov, tak sa volal otec, teraz ja, syn i 17-ročný vnuk, ktorý sa venuje spoločenským tancom, je majstrom Slovenska. Obľúbila si ich aj vnučka, ďalšia hrá basketbal. Dcéra vyštudovala v Prahe medzinárodné vzťahy a diplomaciu. Žije v Austrálii, ale cestuje po svete, chodí aj do rizikových oblastí, pomáha ľuďom, pracuje pre neziskové organizácie.“
