Slováci v akcii
Túto nedeľu však cyklistický svet pozoroval Pogačara opäť s otvorenými ústami. Fascinovaný jeho fenomenálnym výkonom. Dvadsaťsedemročný Slovinec potvrdil, že je najlepším jazdcom na svete a dúhový dres bude nosiť aj v nasledujúcej sezóne.
Absolútne zaslúžene…
Len 30 hrdinov
Bol to neuveriteľný deň, kedy na mapu svetovej cyklistiky pribudol nový míľnik. Kigali, mesto, ktoré sa dvíha na kopcoch Rwandy, napísalo cez víkend kapitolu, aká nemá obdoby – prvé majstrovstvá sveta v Afrike. No nebola to len športová udalosť. Bolo to stretnutie s extrémom.
S horúčavou, so stúpaniami, ktoré nenechali nikoho vydýchnuť.
Brutálnych 267 kilometrov naprieč mestom, kde sa asfalt miešal s dlažobnými kockami a prudké sklony menili pelotón na roztrhané chumáče. Cote de Kimihurura a Mount Kigali – zo 165 jazdcov ich do cieľa dorazilo len tridsať. Zvyšok pohltila trať.
Inak povedané – Kigali v nedeľu nepoznalo kompromisy: buď mal niekto svoj životný deň, alebo nedošiel do cieľa.
Čítajte viac Suverénny Pogačar. Slovinec nedal šancu konkurencii, má druhý titul
A potom tu bol útok. Priam šialený útok. Taký, ktorý by sa v inej dobe považoval za samovraždu. Tadej Pogačar vyrazil do úniku 104 kilometrov pred cieľom. Akoby mu africké slnko a nadmorská výška (1500 m.n.m.) dodali odvahu ísť proti logike. Proti všetkému, čo sa v cyklistike traduje.
Teraz alebo nikdy…
„V tejto sezóne som mal jeden veľký cieľ – obhájiť dres. Trať bola jednou z najťažších, na akých som na majstrovstvách sveta jazdil a som naozaj rád, že som to zvládol,“ vravel pozlátený Pogačar zhromaždeným médiám v kongresovom centre.
Remco Evenepoel sa v nedeľu poobede snažil zachytiť jeho tieň, no do cieľa prišiel s mankom jednej a pol minúty. A Ben Healy, mladý írsky bojovník, si svojou vytrvalosťou vybojoval bronz – prvú írsku medailu v tejto disciplíne po viac než tridsiatich rokoch.
Len tak mimochodom, piaty Lotyš Toms Skujiņš stratil na víťaza neuveriteľných sedem minút. Čo to znamená? Nuž najskôr to, že trať v Kigali bola najťažšou výzvou v novodobých dejinách cyklistiky. A preto hrdinami dňa boli všetci, ktorí uzreli cieľ.
Pogačar obhájil dúhový dres spôsobom, aký sa nepamätá. Nie taktickou vyčkávacou jazdou, nie finišom v šprinte – ale brutálnym sólo výkonom, ktorý sa stal alegóriou na život v Afrike: tvrdý a neúprosný.
Čítajte viac Keď šampión neposlúchol pápeža: Temný milostný škandál Fausta Coppiho, ktorý otriasol Talianskom!
„V tej nadmorskej výške to bolo superťažké, slnko pražilo, no bol to úžasný deň a som rád, že sme to ako tím dokázali a vyhrali tento dres.“
Portál Cyclingnews pár hodín po pretekoch vyrukoval s analýzou, ktorá zdôraznila, že majstrovstvá sveta sa nevyhrávajú taktikou, ale odvahou.
A Tadej Pogačar je PÁN odvážny…
Zmenil cyklistiku
Predstavte si mladého Slovinca, ktorý v 21 rokoch šokoval svet víťazstvom na Tour de France 2020, keď v predposlednej etape obral o žltý dres svojho krajana Primoža Rogliča. Odvtedy akoby sa rozhodol, že žiadna výzva nie je príliš veľká. Kigali bolo len ďalším dôkazom.
Pogačar totiž v uplynulých rokoch totálne zmenil tento šport. Ak Peter Sagan kedysi tvrdil, že cestná cyklistika je nezáživná a divákovi stačí, keď si televíznu obrazovku zapne päťnásť minút pred dojazdom do cieľa, tak dnes to už rozhodne neplatí.
Slovinec je nevyspytateľný „cyklistický tvor“. Veď aj svoj prvý svetový titul (2024) získal podobným spôsobom. Dvihol sa sto kilometrov pred čiarou. Pár mesiacov predtým – na Strade Bianche – sa vydal do úniku uprostred prašných toskánskych ciest o 20 kilometrov neskôr.
Foto: Zac Williams/SWpix.com / Shutterstock Editorial / Profimedia
Uplynulý víkend sme si pripomenuli aj desiate výročie prvého triumfu Slováka Sagana na svetových šampionátoch. V Richmonde 2015 využil azda poslednú šancu na útok pred pelotónom – bolo to tri a pol kilometra pred cieľom. V dnešnej cyklistike priam niečo priam nepredstaviteľné.
Pogačar je živel. Mení dynamiku pretekov, súperov núti neustále reagovať, a tým rozbíja klasické taktické schémy, ktoré dlhé desaťročia definovali nielen Tour de France, ale aj iné veľké preteky.
V úžasnom svete supermana Pogačara sa to však všetko zdá detsky jednoduché. „Tesne pred vrcholom Mount Kigali ma Pogačar poklepal po pleci, aby mi povedal, aby som zjedol trochu viac soli, pretože môj dres vyzeral dosť bledo. Ale ja som v tom čase bol už úplne omráčený,“ rozpovedal svoj zážitok z trate belgický domestik Florian Vermeersch.
Aj na to mal Slovinec v nedeľu poobede čas. Potom sa už nestaral o nič a o nikoho.
Jeho prístup zvyšuje atraktivitu pretekov aj pre divákov, pretože každý kopec alebo dlhá rovinatá časť môže priniesť dramatickú zmenu. V konečnom dôsledku tak Pogačar nielen zbiera triumfy, ale aj transformuje samotnú filozofiu cestnej cyklistiky – posúva ju od pasívneho očakávania k dynamickej a nepredvídateľnej hre.
Obrázky u mamy
Pogačar je fenomén, aký prichádza na svet len raz za generáciu. Narodil sa 21. septembra 1998 v Komende, ale vyrastal v Klaneci, dvadsať kilometrov severne od slovinskej metropoly Ľubľana.
Jeho matka Marjeta je učiteľkou francúzštiny a otec Mirko pracoval v riadiacej pozícii v továrni na kreslá, než sa v roku 2021 stal súčasťou manažmentu Tadejovho bývalého tímu Ljubljana Gusto Santic.
Čítajte viac Pán stopiek bol anarchista v posteli. Za múrmi domu Jacquesa Anquetila vládla nevídaná džungľa
Už ako dieťa vynikal v rôznych športoch, ale jeho srdce patrilo cyklistike, ktorú objavil vďaka staršiemu bratovi Tilenovi. Predtým, než sa stal profesionálom, sníval o práci na farme. Miluje zvieratá a prírodu.
Táto láska k pôde ho dodnes spája s vidieckym Slovinskom. A nič na tom nemení ani fakt, že je cyklistickou legendou so štyrmi titulmi z Tour de France (2020, 2021, 2024, 2025), teraz už dvojnásobným majstrom sveta i držiteľom deviatich monumentov.
Jeho život mimo pelotónu je rovnako pútavý. Pogačar je totiž známy šarmom a skromnosťou. „Je stále ten istý chlapec, ktorý rád griluje s rodinou a pije kávu s priateľmi,“ vraví jeho snúbenica Urška Žigartová, profesionálna cyklistka, ktorá ho s veľkým bozkom vítala v cieli v Kigali.
Práve ona ho v lete 2023 presvedčila, aby po krízových etapách z Tour neodstúpil. „Chcem ísť domov,“ opakoval jej vtedy vyčerpaný Pogačar. Veď aj géniovia majú svoje slabé chvíle.
Okrem cyklistiky má Pogačar aj hudobný talent, vie hrať na gitare a ako tínedžer si skúšal s kamarátmi založiť kapelu. Známa je aj jeho vášeň pre kávu, doma v Slovinsku dokonca vlastní malú pražiareň a čierny mok je jeho rituálom pred každou etapou.
V roku 2023 daroval 20-tisíc eur na obnovu slovinských dedín postihnutých povodňami, ale nikdy o tom nahlas nehovoril.
Vo voľnom čase zbiera vinylové platne, najmä klasický rock a jazz a rád rybárči na slovinských jazerách. Ako dieťa bol umelecky nadaný a vyhrával školské súťaže v kreslení, jeho obrázky vraj stále visia doma u mamy.
Čítajte viac Mal som jedného Sagana, druhého Sagana, ale nikoho to nezaujímalo. Rodinu už obmedzovať nebudem. Končím!
Pán neporaziteľný
Ak by v ňom mali visieť trofeje za všetky cyklistické úspechy, dom by jej bol určite malý. Napokon, len v tejto sezóne zaknihoval Pogačar sedemnásť víťazstiev – najviac v celom profipelotóne.
V júli si pripísal štvrtý titul na Tour de France, keď ovládol štyri etapy a dominoval nad Jonasom Vingegaardom. K tomu pridal triumfy na jarných klasikách Strade Bianche, na Okolo Flámska, na Valónskom šípe i Liége – Bastogne – Liége.
S dvomi tohtoročnými titulmi z monumentov si ešte viac upevnil pozíciu najvšestrannejšieho jazdca na jednodňových i na etapových pretekoch.
„Jeho zoznam úspechov je čím ďalej, tým pôsobivejší. Status kanibala Eddyho Merckxa – áno, trúfame si to teraz povedať – sa k nemu čoraz viac približuje,“ uviedol priamo z Rwandy reportér Het Laatste Nieuws.
A keď to už napíše Belgičan, bude to určite pravda.
Pogačarov hlad po víťazstvách – zdá sa – ešte nie je ukojený. „Ak bola časovka z minulého týždňa odchýlkou, potom toto abnormálne dominantné víťazstvo je jeho normou. A to je mrazivá myšlienka,“ píše portál domestiquecycling.com.
Pripomína, že na budúcu nedeľu môže vo francúzskom Ardéche dosiahnuť to, čo sa ešte nikomu nepodarilo: po zisku titulu majstra sveta si môže domov odnesie aj titul majstra Európy. A o mesiac aj ďalšiu slávnu klasiku Okolo Lombardska.
A potom mu budeme musieť hovoriť už len : „Pogi, PÁN neporaziteľný’.“
Tadej Pogačar sa stal šiestym mužským cyklistom v histórii, ktorý získal titul majstra sveta v dvoch po sebe idúcich ročníkoch, a pridal sa tak k zoznamu šampiónov, medzi ktorými sú Georges Ronsse (1928 a 1929), Rik Van Steenbergen (1956 a 1957), Rik Van Looy (1960 a 1961), Gianni Bugno (1991 a 1992), Paolo Bettini (2006 a 2007) a Julian Alaphilippe (2020 a 2021).
Čo však jeho úspech ešte viac zvýrazňuje, je to, že iba jeden cyklista v histórii dosiahol niečo viac: tri po sebe idúce tituly majstra sveta. Táto pocta patrí Petrovi Saganovi, ktorý bol korunovaný za svetovéhosampióna v sezónach 2015, 2016 a 2017.
Hoci Slovinec na tento úspech ešte nedosiahol, mnohí poukazujú na to, že by sa mu to mohlo podariť v najbližších rokoch, najmä vzhľadom na itinerár trasy pre MS 2026 v Montreale, ktorá je kópiou každoročnej GP Montrealu, ktorú Pogačar v minulosti dvakrát vyhral.
