Nemal prilbu…
Jeho smrť 18. júla zasiahla nielen pelotón, ale aj športový svet, ktorý si vtedy uvedomil, že odvaha a skúsenosť nestačia, keď chýba systémová ochrana. Spomienka na Casartelliho aj po tridsiatich rokoch stále bolí, no zároveň inšpiruje.
Zlatý olympijský moment
Fabio Casartelli sa narodil 16. augusta 1970 v Come. Na severe Talianska, v oblasti, kde je každé stúpanie na bicykli školou bolesti.
Nepochádzal z bohatej rodiny, ale ako mnohí chlapci z Lombardie, aj on pričuchol k miestnym cyklistickým klubom. Už u tínedžera si vraj ľudia všímali jeho tichosť, vytrvalosť, pokoru i zriedkavú technickú eleganciu.
Nejazdil agresívne, nešiel za každú cenu „na doraz“. Jeho rovesníci dodnes spomínajú, že v sebe mal niečo, čo nebolo merateľné – prirodzený cit pre rytmus a načasovanie.
Vrcholom jeho amatérskej kariéry bola zlatá medaila z olympiády v Barcelone 1992. V cestných pretekoch jednotlivcov triumfoval šikovným útokom v závere, keď zdolal viacerých favoritov.
Taliansko oslavovalo, Fabio sa stal národnou hviezdou. A hoci mnohí predpokladali, že raz bude lídrom, jeho osobnosť bola iná: skôr utiahnutá, disciplinovaná, oddaná kolektívu.
Rád čítal historické knihy a venoval sa záhradkárstvu, čo bolo v kontraste s adrenalínovým svetom cyklistiky. Jeho sestra Stefania v rozhovore pre Corriere della Sera spomína, že Fabio bol „tichý hrdina“, ktorý nikdy nehľadal slávu, ale chcel byť oporou pre tím.
„Bol to jazdec, ktorý nepútal pohľady, ale šľapal silne ticho,“ dopĺňa obraz o ňom jeho niekdajší tímový kolega Andrea Peron.
Po úspechu v Barcelone prestúpil do profesionálneho sveta. Pôsobil v tímoch Ariostea, Carrera, neskôr v Motorole, kde jazdil po boku Lancea Armstronga, či Georgea Hincapieho. Vďaka svojej povahe a profesionálnemu prístupu sa rýchlo zaradil medzi najdôveryhodnejších domestikov v pelotóne.
Tragédia na Col de Portet-d’Aspet
Pätnásta etapa Tour de France 1995 viedla zo Saint-Girons cez Pyreneje do Cauterets. Mala 206 kilometrov, bola dlhá, s viacerými stúpaniami i zjazdmi. Po 34 kilometroch pretekári prechádzali cez vrchol Col de Portet-d’Aspet.
Nasledoval prudký zjazd, miestami so sklonom vyšším ako 17 percent. Povrch bol suchý, ale cesta technicky náročná. So slepými šikanami a neoznačenými krajnicami.
Jazdci v pelotóne dosahovali rýchlosti okolo 85 kilometrov za hodinu.
Fabio Casartelli sa nachádzal v prednej polovici „balíka“. V jednej zo zákrut sa dotkol kolesa iného pretekára (rôzne zdroje spomínajú Laurenta Madouasa alebo Herminia Díaza Zabalu, pozn. red.), stratil rovnováhu, narazil do betónového odvodňovacieho stĺpika a padol hlavou dopredu. Vážne si poranil lebku.
Nemal prilbu – v tom čase ešte nebola povinná.
Žiadni diváci neboli v bezprostrednej blízkosti, no obrazový záznam z helikoptéry zachytil jazdcov zastavujúcich pri ňom. Lance Armstrong, Andrea Peron a Steve Bauer boli medzi prvými, ktorí sa k nemu dostali.
Neslávne slávny Američan sa neskôr vyjadril takto: „Vidieť ho ležať… Vedel som, že to nie je len ďalší pád.“
„Na tom zjazde sme všetci išli rýchlo. Fabio nebol hazardér. Bola to nešťastná náhoda. Odvtedy sa nikdy nepozerám na zjazdy rovnako,“ pridal spomienku Bauer.
O 11:47 ku Casartellimu dorazil oficiálny lekársky tím. Fabio bol v bezvedomí, nasledovala okamžitá resuscitácia, naložili ho do vrtuľníka smer Tarbes. Počas prevozu ho museli trikrát oživovať.
V nemocnici ho lekári dočasne stabilizovali, no výsledky CT potvrdili poranenia mozgu nezlučiteľné so životom.
O 14:40 ho oficiálne vyhlásili za mŕtveho.
Etapa sa však dojazdila. Len máloktorí pretekári vedeli, že Fabio zomrel. Túto informáciu oznámil tím Motorola jazdcom až po príchode do cieľa. Keď sa správa o tragédii rozšírila, zavládlo totálne ticho.
Ešte v ten deň vystúpil na tlačovej konferencii riaditeľ pretekov Jean-Marie Leblanc so zlomeným hlasom: „Je to jeden z najčernejších dní v histórii Tour. Fabio bol mladý muž s veľkým potenciálom. Všetci sme šokovaní.“
Tím Motorola následne podal žiadosť organizátorom, aby boli nasledujúce preteky neutralizované. Etapa do Pau sa napokon stala pietnou jazdou. Všetci cyklisti ju absolvovali pohromade.
Cyklisti Motoroly sa zoradil na čele pelotónu, ktorý ich nasledoval v absolútnom tichu. Jazdci si nepodávali fľaše, nekomunikovali, nikto neútočil.
V cieli tlieskalo publikum. „V ten deň nikto nezvíťazil. Len sme uctili pamiatku priateľa,“ vraví Armstrong a Bauer dodáva: „Boli sme paralyzovaní. Stratili sme jedného z nás. Tým sa cyklistika prestala tváriť, že je to len hra.“
Bolesť to bola obrovská. Naprieč celým štartovým poľom: „Bola to rana pre celý pelotón. Nezáležalo na tom, za koho ste jazdili,“ nechal sa počuť Miguel Induráin.
Talianske médiá, ako La Gazzetta dello Sport, označili Casartelliho smrť za „budíček pre cyklistiku“. Francúzske L’Équipe zase publikovali sériu článkov o rizikách zjazdov.
Prípad Casartelliho celkovo odštartoval debatu o bezpečnosti v cyklistike. Povinné prilby vtedy neexistovali. Až v roku 2003, po smrti Andra Kivileva na Paríž – Nice, ich UCI definitívne prikázala. Medzi sezónami 1995 a 2003 sa však táto téma stále vracala k jednému menu: Fabio Casartelli.
Organizátori Tour de France postupne zavádzali zmeny v zabezpečení tratí, najmä v horských zjazdoch. Neoznačené odvodňovacie stĺpiky boli časom odstránené alebo prekryté ochranou.
Vznikli nové pravidlá pre rýchlosť sprievodných vozidiel a profesionálni zdravotníci začali sprevádzať pretekárov vo väčšom počte.
Zmena pravidiel, zmena kultúry
Manželka Ann-Sophie Casartelliová si dlho chránila súkromie. Až po rokoch sa pre La Repubblica vyznala zo svojej bolesti:
„Každý vie, že bol cyklista. Ale pre mňa bol manžel. Niekto, kto sa smial potichu, kto umyl riad bez rečí. Marco ho nikdy nepoznal, ale cíti ho, keď sa pozrie na bicykel.“
Ich syn Marco Casartelli, dnes už tridsiatnik, v roku 2020 navštívil pamätník na mieste nehody a nechal tam odkaz: „Oci, nepoznal som ťa, ale ľudia mi hovoria, že si bol dobrý človek. Díky za tvoje meno.“
Casartelliho smrť nie je výnimočná v dejinách Tour de France, je však prvá v televíznej ére.
Pred ním zomreli napríklad Adolphe Hélière (1910) po kúpaní sa v mori v Nice, Francisco Cepeda (1935) havaroval v zjazde z Galibieru, Tom Simpson (1967) skolaboval na Mont Ventoux na následky kombinácie vyčerpania a drog, Jorgen Jorgensen (1960) na infarkt počas etapy.
Casartelliho smrť však predsa len mala iný dopad – prinútila športovú verejnosť konať.
Na mieste nehody stojí od roku 1997 pamätník: biely mramorový oblý stĺp, do ktorého je vyrezaný bicykel.
Každý rok tam fanúšikovia kladú kvety, dresy, šiltovky. Jazdci Movistaru, INEOSu, či Groupama-FDJ, sa tam pravidelne zastavovali.
Výnimočný hold vzdal Casartellimu aj Alberto Contador, ktorý sa tam raz poklonil. Legendárny Francúz Laurent Jalabert v jednom z rozhovorov povedal: „Od toho dňa vždy v zjazde myslím na neho. Ukázal hranice.“
Fabio Casartelli – navždy v pelotóne. Navždy v pamäti.
Ako je to odvtedy s helmami?
Podľa analýz UCI z obdobia 1990–2000 boli zjazdy príčinou približne 40 % vážnych nehôd na Tour de France, pričom Col de Portet-d’Aspet patril medzi najrizikovejšie úseky kvôli sklonu (až 17 %) a úzkym cestám.
Po roku 1995 boli na tomto stúpaní zaznamenané len dve vážne nehody (2007 a 2011), čo naznačuje zlepšenie bezpečnosti.
Vplyv prilieb: Štúdia z roku 2010 (British Journal of Sports Medicine) odhadla, že povinné prilby znížili riziko fatálnych zranení hlavy o 60–70 % v profesionálnej cyklistike, čím sa Casartelliho tragédia stala kľúčovým momentom v ich zavedení.
Vývoj prilieb od 90. rokov je pozoruhodný: z ťažkých modelov s hmotnosťou 300–400 g sa dostali k moderným, ľahkým prilbám (pod 200 g) s technológiami ako MIPS, ktoré chránia pred rotačnými silami.