Na Pretekoch mieru 1986 vyhral ako nováčik v tíme etapu v Kyjeve desať dní po havárii v jadrovej elektrárni v Černobyle. Potom jazdil deväť dní v žltom tričku lídra podujatia, ktoré patrilo k najvýznamnejším v období Československa. Jozef Regec sa dožil 29. marca šesťdesiatky.
Ako ste ju oslávili?
Skromne. Za životný medzník považujem viac päťdesiatku, to bola aj príjemná oslava. Šesťdesiatku beriem s veľkou pokorou, som rád, že som sa jej dožil. Okolo mňa umierajú aj mladší a aj moji kamaráti a známi. Spomínam na výborného cyklistu, reprezentanta Petra Hrica, ktorý tento svet opustil nedávno. Vyrastali sme spolu v tréningovom stredisku mládeže v Poprade.
Vy ste sa už raz pozerali smrti do očí. Bojovali ste s ťažkou chorobou, zobrali vám obličku…
Je to práve dvadsať rokov, čo môj život ohrozoval zhubný nádor. Našťastie, liečba prišla včas a bola účinná. Ale na mňa smrť siahala dvakrát. Prvý raz v Mexiku v roku 1992 počas významných pretekov, kde som sa stretol s poprednými svetovými jazdcami. Mal som výborne rozbehnutú sezónu.
Môžete priblížiť, čo sa vtedy stalo?
Do pelotónu vletelo sprievodné vozidlo, padlo asi desať jazdcov, bol som prvý na rane. Prebral som sa až v nemocnici. Mal som ťažký otras mozgu, zlomenú kľúčnu kosť, poškodené krčné stavce, bol som dobitý a pozašívaný. Chvíľu som si nič nepamätal. Ale mohlo to dopadnúť aj horšie, v nešťastí som mal šťastie. Mám hore dobrého anjela strážneho, ktorý má so mnou ešte plány (smiech).
Videli ste neskôr pád?
Samozrejme, v mexických médiách to bola veľká udalosť, venovali sa jej ešte niekoľko dní, ukazovali zábery v televízii, informovali o stave zranených. V ten deň etapu zrušili, ale na ďalší preteky pokračovali.
Koľko času ste strávili v nemocnici?
V Mexiku týždeň, keď to už išlo, prepravili ma do vojenskej nemocnice v Československu. Dávali ma dokopy skoro pol roka. Samozrejme, mal som po sezóne, čo bola škoda. Práve som podpísal zmluvu s profitímom Varta.
Preteky Okolo Mexika boli v úvode sezóny, v pelotóne nechýbali majstri sveta a víťazi Tour de France na čele s Francúzom Fignonom či s Talianom Bugnom. Dobre som sa na preteky pripravil, fyzicky som bol silný. Spadli sme v šiestej etape a v tom čase som bol siedmy v celkovom poradí.
Šesť rokov pred tým ste začínali vo veľkej cyklistike. Na Pretekoch mieru v Kyjeve krátko po nešťastí v Černobyle. Ako sa s odstupom bezmála 40 rokov pozeráte na túto udalosť?
To je stále zaujímavá téma. Zhodou okolností som bol vlani v októbri v Kyjeve. Prechádzal som sa po námestí, kde som triumfoval v prvej etape. Vtedy sa volalo Námestie Októbrovej revolúcie, teraz je to Námestie nezávislosti. Boli to zmiešané pocity. Mám na toto miesto krásne spomienky, ale v čase Majdanu tam umierali ľudia. Z hotela, kde sme kedysi bývali, na nich strieľali.
Foto: Profimedia, ČTK / ČTK
Aký bol dôvod vašej návštevy?
Bol som tam pracovne. Ako jeden z riaditeľov spoločnosti RSE som prišiel predstaviť naše projekty, ktoré pripravujeme pre Ukrajinu, a aj uzatvoriť dohody o spolupráci.
Čím sa zaoberá firma, ktorú zastupujete?
Výrobou kogeneračných jednotiek. Je to vlastne mobilná bioplynová stanica. Vyvážame ich v podstate do celého sveta.
Zažili ste vlani v Kyjeve aj dosahy súčasného vojnového konfliktu? Cítili ste sa bezpečne?
Počul som stále kvílenie sirén, občas preletel nejaký dron, ale vtedy tam nebolo vojnový konflikt bezprostredne cítiť. Poviem môj názor: už dávno sa mali začať mierové rokovania. Mal som možnosť hovoriť s mnohými ľuďmi a nik z nich si už vojnu nepraje, každý túži po tom, aby sa konečne skončila.
Ako si spomínate na štart na Pretekoch mieru 1986?
Úspech, ktorý som tam dosiahol, si veľmi vážim. Katapultoval ma do veľkej cyklistiky. Preteky mieru boli výstavnou skriňou našej cyklistiky. Vďaka nim som sa stal známym, urobil som si meno, z ktorého žijem dodnes. Vďaka tomu ma ľudia ešte aj dnes poznávajú. Keď som kandidoval do senátu, dostal som veľa hlasov, lebo si ma pamätali.
Vedeli ste, čo vás v Kyjeve 1986 čaká?
Mali sme málo informácií. Ale niečo sme vedeli. Pred odletom do Kyjeva sme boli na pretekoch v Taliansku a tam sa už hovorilo o havárii v jadrovej elektrárni, ale podrobnosti sme nepoznali, ani všetky riziká, ktoré hrozili. Bojoval som o premiérovú účasť v tíme a tešil som sa, že som dostal šancu. Preteky mieru pre nás znamenali veľa, boli populárne, sledované, prikladal sa im veľký význam.
Mohli ste odmietnuť účasť na pretekoch?
Nikto sa na to nepýtal. Bol som v tom čase vojak, nemohol som si to ani dovoliť. Musím však dodať, že som to vtedy ani neriešil. Ale keby som odmietol štart na Pretekoch mieru, asi by som ako cyklista skončil.
Jeden z členov tímu – Vladimír Kozárek – sa vzdal účasti, vysvetlil to zdravotnými problémami. V kariére potom pokračoval…
Vláďo bol vždy veľmi opatrný… Bol starší, mohol si dovoliť viac. Ja som bol bažant, najmladší v tíme. Slováci sa do neho nominovali veľmi ťažko, museli sme byť jasne lepší ako českí cyklisti. V šestke boli vtedy ešte dvaja Slováci, Milan Jurčo a Tóno Novosad, to už boli ostrieľaní borci. Prvý sa blížil k tridsiatke, druhý ju už prekročil.
Obsadili ste napokon celkové siedme miesto, boli ste najúspešnejší z tímu. A vysokú výkonnosť ste potvrdzovali aj v ďalších ročníkoch…
Mrzí ma najmä rok 1988. Preteky štartovali v Bratislave, cítil som formu, opäť som si trúfal na dobrý výsledok. V prvej etape do Levíc som skončil tretí, hneď za legendárnymi šprintérmi Abdužaparovom a Ludwigom.
Druhá viedla do Banskej Bystrice, vyhral som ju a obliekol som si žlté tričko vedúceho jazdca. Veľmi mi záležalo na ďalej etape, ktorá finišovala do Dubnice nad Váhom, tam som ako cyklista pôsobil. Bol som vo vedúcej skupine, ale dva kilometre pred cieľom som spadol a prišiel do cieľa s vyše minútovou stratou.
Jazdili ste na Pretekoch mieru dovedna desať dní v žltom tričku, čo sa nepodarilo inému slovenskému cyklistovi. Ale v roku 1988 ste ich nedokončili. Prečo?
Po páde ma bolelo koleno, lekári ma za pochodu liečili. Žiaľ, nevydržalo a po šiestej etape som odstúpil. O niekoľko mesiacov som na olympiáde v Soule skončil desiaty, čo si cením, dodnes je to najlepší výsledok slovenského i českého cyklistu na OH.
Rok predtým som finišoval na desiatom mieste aj na majstrovstvách sveta, to bol do Saganovej éry takisto náš najlepší výsledok. Keď sa nám otvorili dvere do profesionálnej cyklistiky, ukázalo sa, že najlepší amatéri, ktorí zbierali triumfy na Pretekoch mieru, sa uplatnili aj v najsilnejšom svetovom pelotóne. Ludwig a Abdužaparov vyhrávali etapy aj na Tour de France.
Pätnásť rokov po kyjevských etapách vám do života zasiahla rakovina. Spájali ste ju s účasťou na Pretekoch mieru?
Túto otázku dostávam často, ale odpoveď nepoznám. Nič také mi nepotvrdili ani lekári. Ale ani to nevyvrátili. U nás doma, v rodine, nik rakovinu nemal. Ani nik z ostatných členov tímu ju nedostal. Mali sme rovnaký program, stravovali sme sa rovnako.
Ale zaujímavé je, že všetci Ukrajinci, ktorých poznám a narodili sa v roku 1986 a tesne po ňom, majú problémy. Aj vo firme máme viacerých, aj v ich prípade to platí. Netvrdím, že ich trápi rakovina, ale majú rôzne iné zdravotné ťažkosti.
Ozvala sa ešte niekedy neskôr choroba?
Našťastie nie. Chodím pravidelne na kontroly, som stále pod dozorom lekárov. Ozývajú sa niektoré iné problémy, pobolieva ma chrbtica, kĺby… Mal som množstvo zlomenín, teraz to viac cítim, sú to zväčša dozvuky cyklistickej kariéry.
Venujete sa ešte aj cyklistike?
Už nie. Po pretekárskej kariére som v nej pôsobil ešte dlho. V závere roka 1999 som skončil a dostal som ponuku robiť trénera reprezentácie. Študoval som na Fakulte telesnej výchovy a športu na Karlovej univerzite a pôsobil som v tejto funkcii do roku 2006.
Potom som si vyskúšal na dva roky prácu trénera v Rakúsku a vrátil som sa na zväz do Prahy. Vyskúšal som si aj funkcionársku prácu, bol som podpredseda českého cyklistického zväzu a kandidoval som aj na predsedu. Neúspešne. Zistil som, že Slovák nemôže riadiť zväz v Česku a v roku 2014 som sa z cyklistiky stiahol.
Čítajte viac Smer peklo. Slovenská kométa bez rukavíc zažije najdôležitejší deň v živote
V závere kariéry ste pôsobili v Česku a po rozdelení federácie ste sa tam aj natrvalo usadili. Darilo sa vám aj v politike, stali ste sa senátorom za ČSSD. Ešte sa v nej pohybujete?
Áno, stále pracujem v zastupiteľstve v Čiernej Hore, čo je obec v Juhomoravskom kraji. Pôsobil som vo viacerých funkciách. ČSSD sa rozpadla, zanikla. Teraz som členom novej strany PRO Jindřicha Rajchla, kde sú aj viacerí bývalí členovia ČSSD. Spolu s niekdajším hejtmanom Michalom Haškom kandidujeme v Juhomoravskom kraji do parlamentu.
V minulosti ste boli aj poradcom prezidenta Miloša Zemana. Aké povinnosti vám z toho vyplývali?
Bol som ním osem rokov – pre oblasť školstva a športu. Všetci poradcovia sme sa stretávali každý mesiac za okrúhlym stolom. Vždy som predkladal správu a rôzne návrhy, o ktorých sme diskutovali. Prezident si z toho potom vzal, čo považoval za dôležité.
Ste rodák z Kežmarku. Ako často sa tam vraciate?
Dva-trikrát do roka. Mám tam stále mamu, brat Ľubo žije vo Švajčiarsku.
Sledujete aj slovenskú cyklistiku?
Udržiavam kontakty aj s kamarátmi, s ktorými som vyrastal i súťažil. Žiaľ, mnohí bývalí reprezentanti Dvorščík, Glajza, Jurčo, Valach, Velitsovci, Baška i iní sa z hnutia vytratili, nedostali priestor. V slovenskej cyklistike by sa malo mnohé zmeniť.
Nehovorím teraz o predsedovi Petrovi Privarovi, ktorého poznám dobre ako človeka i cyklistu, boli sme spolu v Interi, v Dukle Trenčín i v Brne. Na zväze by sa mali viac venovať rozvoju cyklistiky, nielen zháňaniu peňazí, hoci si uvedomujem, že to sa ťažko od seba oddeľuje. Ponúkal som aj svoju pomoc, ale bez ohlasu. Mrzí ma to.
Čítajte viac Bol populárny ako Sagan. Slávny Slovák vyrastal v Pekle, Rus sa napil jeho šnapsu a prehral
Máte štyri deti. Venovali sa aj ony cyklistike?
Nie. Lukáš a Tomáš sú už tridsiatnici, prvý je právnik, druhý vojak z povolania. Vďaka ním mám už štyri vnúčatá. Z druhého manželstva mám maturantku Emili. Športu sa venuje len najmladší Wiliam. Nemá ešte šestnásť, študuje a hrá hokej vo Fínsku.
Vyrastá z neho budúci reprezentant?
O tom je zavčasu hovoriť, ale teší ma, že ho hokej baví. Vo Fínsku má dobré zázemie, severania sa mládeži a rozvoju športu príkladne venujú, podporuje ho štát i mesto. Strediská vrcholového športu mládeže, ktoré sme my zrušili, tam fungujú.
Wiliam je vo Fínsku deväť mesiacov, ak mi to čas dovolí, navštevujem ho. Bol som za ním štyri razy. Občas tam musím niečo vybaviť, je to najmä na mne, pretože manželka má strach z lietania. Ale Veronika je osoba, ktorá má v živote zásadne ovplyvnila.
V čom najviac?
Je zdravotná sestra a má silné sociálne cítenie. Keď sme sa zoznámili, zistil som, že mnohé veci vidí trochu inak ako ja. Dá sa povedať, že ma vrátila na pevnú zem, do reálneho života. Žil som trochu ľahkovážnym, bezstarostným životom, cestoval som po svete, venoval sa najmä cyklistike, mal som dosť peňazí, bol som populárny. Veronika ma naučila, že šťastie sa v živote neodvíja od hmotných statkov a svetská sláva je len poľná tráva. Som jej za to vďačný.
