Nie je to najdlhšia trať z monumentálnych klasík, tou je Miláno – San Remo. Nie je ani najstaršia, lebo je tu Liége – Bastogne – Liége, neláka k trati ani milión divákov ako Okolo Flámska. Napriek tomu sa hrdí titulom Kráľovná klasík.
Už túto nedeľu je na programe Paríž – Roubaix a v pelotóne uvidíme aj Slováka Lukáša Kubiša (24) z prokontinentálneho tímu Unibet Tietema Rockets.
Poznáte trošku históriu Paríž – Roubaix?
Zbežne. Viem, že Peťo Sagan tento monument na jar 2018 vyhral. Sedel som vtedy pred televízorom. A to mi z histórie stačí. (smiech) No poviem to takto, vždy, keď sa ma novinári pýtali, ktoré sú moje najobľúbenejšie preteky, odvetil som, že Peklo severu.
Odjakživa ma fascinovali klasiky, už ako malý chlapec som si k nim našiel vzťah. Keď človek sleduje Tour de France a šesťhodinové etapy, kde je zaujímavých posledných päť minút, to mi príde nudné.
Na jarných jednorázovkách sa neustále niečo deje, fanúšik si tam nájde, čo len chce. Trebárs uplynulé Okolo Flámska, kde sa šlo na krv, to bolo niečo neskutočné, neviem si ani len predstaviť, ako sa cítili borci, ktorí bojovali o víťazstvo.
Flámsko i Paríž – Roubaix sa jazdia vždy okolo veľkonočných sviatkov, akoby toto bola symbolicky taká cyklistická krížová cesta…
Ale veľmi sa teším, budú to pre mňa najťažšie preteky v živote. Pred necelým mesiacom sme si boli vyskúšať tamojšiu trať a hoci šlo len o tréning, ani zďaleka to nebola ľahká vychádzka.
Čo ste zistili na obhliadke drsného terénu?
V prvom rade je dôležité poznať najnáročnejšie sektory, lebo nie sú to bežné kocky, ako nájdete niekde u nás na námestí v Banskej Bystrici, v niektorých častiach pred Roubaix dlaždice dokonca chýbajú, je to veľmi rozbité.
Vlastne to nie sú ani kocky, ale kamene. Neraz som na nich počul cinknúť ráfik. Najťažší úsek je zrejme Arenbergský les, je jeden z najdlhších a kocky sú vo veľmi zlom stave.
Je tam jedna vyjazdená lajna, ktorá je vzhľadom na tamojšie pomery ideálna. Po nej budú chcieť ísť všetci. Menej to tam „drncá“, nie je to síce jednoduchšie o 50 percent, ale možno o pätnásť. Na takej dlhej trati je to však cítiť.
Koľko kilometerov ste si počas skúšky dali do tela?
Začali sme niekde pred prvým dlažbovým sektorom, potom prešli asi sto kilometrov. Človek na tom netrénuje každý deň, je to veľmi odlišné jazdenie.
Najviac trpia kĺby, lebo vibrácie sú vysoké, niektorí kolegovia si tejpovali prsty i zápästia, aby ich eliminovali. Nemal som s tým však zatiaľ problém, azda jediná zmena je tá, že kým počas sezóny jazdím s rukavicami, na Paríž – Roubaix si ich nedám.
Prečo?
Mám pocit, že lepšie dokážem uchopiť riadidlá a taktiež sa obávam, že pri neustálom natriasaní by sa mi látka na rukaviciach zarezávala do dlane a mohlo by to byť nepríjemné.

Existuje vôbec nejaký recept, ako jazdiť v takomto teréne?
Samozrejme, že pretekár, ktorý na bicykli nič necíti, môže mať nafúkané kolesá aj na osem barov a dostane tak či tak defekt. A platí to aj naopak.
Jazdci, ktorí cítia každý jeden moment, tam môžu mať len jeden a pol baru a nepichnú ani raz. Nie je to len o šťastí, iba s ním do Roubaix prvý nikdy neprídete.
A čo materiál? Bicykle vyzerajú inak ako v horskej etape na Tour de France…
Je dôležitý, už v minulosti sme videli, ako sa rôzne spoločnosti snažia odpružiť riadidlá a podobne. Nefungovalo to.
Potom prišli veci ako dofukovanie kolies, aby boli mäkšie na kockových sektoroch a na asfalte sa dohustili, ale tiež to nebolo ono. Jediné, čo platí azda už od vojny, je, že tam treba ísť a užiť si to.
Dá sa vôbec na takéto preteky tešiť?
Iste, rozumiem vašej otázke, no trpieť nebudem sám, budeme všetci. Na konci dňa sa bude tešiť ten, kto sa s utrpením vysporiada najlepšie. Ten, kto sa nevzdá. Ale bude to moje prvé Roubaix, sám sa tam idem učiť.
O Arenbergu sa vraví, že v tejto pasáži kosti pretekára nemajú problém nájsť si cestu von…
V minulosti sa to dialo preto, že už na hlavnej ceste pred vstupom do Arenbergu sa tvrdo bojovalo o pozície, neraz tam jazdci vleteli aj v rýchlosti 70 kilometrov za hodinu.
Organizátori na základe ťažkých pádov sa snažia tento nájazd do lesa spomaliť. Už vlani tam spravili šikanu, tento rok sa bude bojovať o prvú zákrutu pred Arenbergom.
Stíha pretekár sledovať, kde je aká dlažobná kocka?
Nemôže riešiť každý výtlk, či mačaciu hlavu. Na trati ste 250 kilometrov, ak začnete sledovať každú jamku, budete unavený nielen fyzicky, ale aj psychicky. A nakoniec z toho bicykla aj tak spadnete, lebo sa už nedokážete na to pozerať. Je to zložité.

Máme pre vás zlú správu – v nedeľu má v okolí Roubaix pršať…
Predpoveď poznám veľmi dobre, ale dážď mi nerobí nejaký problém. Pre všetkých to bude aj tak rovnaké. A či bude pokropená trať ešte nebezpečnejšia? To neviem povedať, nikdy som tam ešte nejazdil.
Aká je v tíme nálada po vydarenej jari?
Veľmi dobrá. Nielen v klasikárskom, ale aj vo vrchárskom tíme. Rastieme ako tím, nie ako jednotlivci, to je najdôležitejšie. Máme to pestré, všetci sme spokojní a tešíme sa na preteky.
A vy osobne?
Pochopiteľne, že keď sa človeku darí, všetko je jednoduchšie.
Váš cyklistický tím zverejnil fotografiu, ako si v Roubaix prezeráte tabuľku venovanú Petrovi Saganovi. Čo na nej bolo napísané?
Peter Sagan – víťaz Paríž – Roubaix 2018. (úsmev) Peter je veľký šampión nielen na Slovensku, ale na celom svete. To, čo dosiahol na Pekle severu, je pre mňa veľmi povzbudzujúce. Sám som kedysi začínal na premiérovom ročníku detskej Tour Petra Sagana, veľmi som ho obdivoval.
Cyklistickí experti vravia, že najmä na Roubaix potrebuje pretekár veľa šťastia. Čo preto urobíte, aby ste ho mali?
Vraví sa, že šťastie praje pripraveným, verím, že som za posledné obdobie spravil progres a dal do toho všetko. Potom sa už len dobre vyspať, dobre sa najesť a v nedeľu si to užiť.
Bude nedeľa váš dosiaľ najväčší cyklistický deň v kariére?
Jednoznačne.