Až za ním Za ním zostali také esá slovenského športu ako profesionálny cyklista Ján Svorada či plavkyňa Martina Moravcová. Od triumfu Dvorščíka na MS v Capo d’ Orlando na Sicílii uplynulo tridsať rokov.
Čo sa vám prvé vybaví, keď si spomeniete na tento historický úspech?
Mám pred očami najmä posledných dvesto metrov. V samom závere som trochu zaváhal a mám pocit, že keby som zachytil nástup Dána Pedersena, mohol som vyhrať. A pýtam sa sám seba, kam by sa asi moja kariéra uberala, keby som vyhral.
Čo myslíte, kam by sa uberala?
Moja cesta k profesionálom by bola asi priamočiarejšia. Mal by som viac otvorené dvere. V profesionálnom cyklistickom svete sa počítajú prvé miesta. Ľudia si pamätajú len víťazov.
To nie je vždy spravodlivé…
Spravodlivé-nespravodlivé, vždy to tak bolo. Náročné preteky nedokončilo skoro sto jazdcov. Prehral som boj o zlato tesne, o pol kolesa. Ale v živote je rozdiel medzi prvým a druhým oveľa väčší. Ale možno to bolo takto dobré, asi to tak chcel aj niekto hore.
V čom to bolo dobré?
Nesklamal som, ale nevyhral som. Bola to zvláštna doba, pre cyklistiku trochu čierna. Bolo v nej veľa dopingu a cyklisti boli často tlačení do toho, aby brali aj nedovolené látky. Bál som sa, že by ma nútili do vecí, ktoré by som nechcel. Neviem, či by som nepodľahol.
Ako sa vyvíjala vaša ďalšia kariéra?
Keď som sa vrátil z MS, mal som pocit, že sa všetci o mňa pobijú. Rýchlo som zistil, že to bola moja naivná predstava. Nemal som manažéra, skúsenosti s takouto situáciou, ani prestupový trh vo svetovej cyklistike ešte nefungoval ako teraz. Mal som 24 rokov a nič sa vlastne nedialo. Nakoniec sa ukázalo, že aj pre Duklu Trenčín, ktorej som bol členom, bolo výhodnejšie, aby som zostal doma.
V tom čase bola cyklistika ešte rozdelená na amatérsku a profesionálnu…
Medzi nimi bol veľký rozdiel. Vybojoval som úspech medzi amatérmi. Hoci už čoskoro sa pelotón spojil a amatérska špička sa rýchlo uplatnila aj v najsilnejšej konkurencii. Ludwig, Ampler, Zabel, Abdužaparov, Jaskula boli schopní vyhrávať aj medzi profíkmi. Alebo Ulrich. Keď som získal na MS medailu, on skončil na 28. mieste.
Prečo ste sa výraznejšie nepresadili aj vy? Nemali ste na to?
Možno áno. Pri dobrom nastavení, vedení, tréningu… My sme však všetko robili amatérsky. Nemali sme podmienky, peniaze, odborné vedenie. Chýbali nám poznatky i materiál. Spoliehal som sa na vlastné sily, vedomosti, skúsenosti. Štartoval som na OH 1996 v Atlante a tam už prvý raz súťažili spolu profesionáli i amatéri, pelotón sa spájal.
Čítajte viac Parádny úspech! Mladá Slovenka získala titul majsterky sveta v olympijskej disciplíne
V časovke ste skončili na 34. mieste…
Usmievam sa, keď si na to spomeniem. Vidím teraz turistov, ktorí idú na Biely kríž a jazdia na oveľa lepšom bicykli, ako som mal ja. Samozrejme, vývoj sa nedá zastaviť. Ale v Atlante som mal bicykel postavený z vodovodných rúrok. Súperi mali v tej dobe najmodernejšie stroje. Nemal som šancu. Oficiálne ma viedol Vendelín Kvetan, ale v príprave mi veľmi pomáhal najmä Stanislav Olšák.
Nadpis ide sem… ====To bol váš tréner?
To bol ten paradox, nebol tréner. Pracoval v Dukle ako administratívny pracovník. Ale zaujímali ho nové, moderné tréningové metódy, otázky srdcovej frekvencie, jej variabilita. Robili sme merania pred záťažou, po nej, robili vyhodnotenia, dávali dokopy grafy a na základe toho sme chystali tréningové plány. Aspoň v náznakoch sme uplatňovali vedecký prístup v príprave.
Ale v deväťdesiatych rokoch ste už oficiálne boli zamestnaní ako profesionálni cyklisti, brali ste plat. Aký vysoký?
Jeho výšku si už presne nepamätám. Nemohli sme príliš vyskakovať, ale dalo sa z toho slušne žiť. A mali sme aj iné benefity. Dostal som v Dukle byt. To bol bonus, ktorý som si cenil a veľmi ma zaväzoval. Získať dnes byt je náročné. Mali sme aj iné výhody. Mohli sme cestovať, dostali sme sa do krajín, kde sa iní ľudia nedostali.
Mohli ste si privyrobiť aj na prémiách?
Taká možnosť existovala, ale to boli drobné. Na pretekoch sme niečo zarobili a peniaze sa delili v tíme. Keď beriem to úvahy, aká drina je cyklistika, a porovnám ju s inými lukratívnymi športmi, nie je to žiadna sláva. Aj na Tour de France zarobia cyklisti stále menej ako tenisti či golfisti. V našom prípade by to dnes boli desiatky eur, ak niekde vyplácali stovky, to už boli veľké prémie. Často sme dostávali vecné ceny.
Čítajte viac Najbližšie plány? Povozím sa na vodných bicykloch s princeznou, vraví Sagan. S mojou situáciou som už zmierený
Spomínate si na nejakú kurióznu?
Dostali sme napríklad televízor, šijací stroj. Alebo ja som vyhral práčku. Tú som si nechal a aj mi nejaký čas slúžila. Niekoľko týždňov pred MS 1994 som sa stal majstrom Slovenska a dali mi psa, vlčiaka. Venoval som ho švagrovi a napokon pes skončil na mestskej polícii v Považskej Bystrici. Bolo to zaujímavé obdobie, krátko po revolúcii a rozdelení Česko-Slovenska. Staré už nefungovalo, nové tiež nie. Na Slovensku sme zažívali divoké deväťdesiate roky. A také boli aj v športe.
Napokon sa vám splnil sen a dostali ste sa k profesionálom…
Eufória zo striebra na MS dávno vyšumela. Pohyboval som sa v začarovanom kruhu. Stratil som veľa času. Robil som to, čo som si myslel, že je dobré. Ale život športovca je veľmi krátky, aby si mohol dovoliť robiť chyby. A ja som ich robil veľa. Existovala možnosť pokračovať aspoň v Česku, ako to urobil Jano Svorada či Jožo Regec. Cyklistika tam fungovala na vyššej úrovni. Napokon som zostal doma, s Mirom Liptákom a Jánom Valachom sme predstavovali špičku. Ale stále som si vravel, že možno by som sa presadil aj medzi profíkmi a nikdy to nezistím. Trochu som riskoval. V roku 1996 sa mi ozval neznámy agent, ponúkol mi miesto v španielskom tíme.
Profesionálnom?
Nie, tím sa volal Gres de Nules and Keraben, ale spolupracoval so silným profesionálnym zoskupením Kelme. Pôsobili v oblasti Murcie, odkiaľ pochádzala aj legenda Alejandro Valverde či Oscar Sevilla. S ním som sa ocitol v tíme a boli sme na podobnej úrovni. Bol však mladší a aj perspektívnejší, uplatnil sa v silnom profipelotóne a neskôr odišiel do Kolumbie. Do Španielska som sa vybral aj preto, že v tom čase tam bola cyklistika nielen populárna, ale aj úspešná. Na vrchole bol Indurain, ktorý päťkrát za sebou vyhral Tour.
Ako sa darilo vám?
Aj v amatérskom pelotóne bola obrovská konkurencia. A platilo, že cudzinec musel byť lepší ako domáci. Kto bol na rovnakej úrovni, nebol zaujímavý, takých mali aj doma. Zopár dobrých výsledkov som dosiahol, vyhral som aj jedny etapové preteky. Po roku mi povedali, že v Kelme nie je miesto, ale ponúkli mi ho v profitíme Avianca Telecom v Kolumbii. Mal som stráviť časť sezóny v Južnej Amerike, vrátiť sa do Európy a potom sa predstaviť aj na Vuelte.
Čítajte viac Žalúdok mi dával signály, nedalo sa inak, reaguje cyklista. Z pelotónu si odskočil na toaletu v kaviarni, fanúšikovia burácali
Vybrali ste sa do Južnej Ameriky?
Dlho som váhal, ale rozhodol som sa, že to vyskúšam. Všetko nešlo podľa mojich predstáv. Dal som najavo aj to, že chcem robiť len čistú cyklistiku. Nemôžem tvrdiť, že ma niekto do niečoho nútil. Bolo to len sondovanie, aký mám na to názor. Zároveň mi povedali, že dôležité budú výsledky. Mojou úlohou bolo dostať sa do tímu medzi deviatich jazdcov na Vueltu. To sa mi nepodarilo. Viacero mojich spolujazdcov bolo lepších. Tým sa naša spolupráca skončila. Ale táto skúsenosť mi dala veľa.
V čom?
Mal som 29 rokov a uvedomil som si, že dieru do svetovej cyklistiky už neurobím. Sen o Tour de France sa mi rozplýval. Veľa som sa však naučil. Zdokonaľoval som sa v jazykoch. To ma bavilo a aj som sa rýchlo učil. Okrem tradičnej nemčiny a angličtiny sa dohovorím po španielsky, taliansky i francúzsky. Takmer dva roky sa okolo mňa hovorilo len po španielsky. Integroval som sa do tohto prostredia. Keď som telefonoval s rodinou a spolujazdci ma počuli, veľmi sa čudovali. Pýtali sa – ty vieš hovoriť aj takýmto exotickým jazykom?
Vrátili ste sa do Európy?
Stal som sa členom taliansko-slovenského zoskupenia De Nardi-Pasta Montegrappa. Bol v ňom so mnou napríklad aj Jano Valach či Martin Riška. Pôsobili sme v Taliansku a v roku 2000 sa tím zaregistroval aj na Slovensku. Nebolo to zlé, ale nebola to profesionálna špička. Postupne som stratil motiváciu a rozhodol som sa s cyklistikou skončiť. Mal som tridsať.
Vaše skúsenosti otvárali neskôr cestu aj ďalším slovenským cyklistom. Výnimočné výsledky dosiahol Peter Sagan. Kedy ste ho začali registrovať?
V roku 2003 som sa stal rozhodcom a zúčastnil som sa viackrát aj na mládežníckych pretekoch. Spočiatku som ho špeciálne nesledoval. Vyhrával viac ako ostatní, ale nevyhrával len on. V mládežníckej kategórii nebol medzi talentovanými chlapcami ešte taký markantný rozdiel. Už pred Saganom som vnímal aj výborne rozbehnutú kariéru Mateja Jurča či bratov Petra a Martina Velitsovcov. Aj v Saganovej ére bol výborný napríklad Prešovčan Fujdala. V juniorskej kategórii sme predstavovali špičku. Slovensko je krajina športových talentov. Ale premrháva svoj potenciál.
V čom vidíte príčinu?
Chýba nám systém. Sme netrpezliví, neprimerane na talenty naložíme a neznalí veci ich hodíme do najhlbšej vody. Problém vidím v prechode z juniorskej kategórie medzi dospelých. Často je to postavené najmä na rodinnej podpore v kombinácii s tým, čo ponúkol štát. Platí to o všetkých prípadoch, ktoré som spomenul, a aj o mnohých ďalších z nedávnej minulosti. Rodičia bývajú neraz aj bývalí špičkoví športovci či tréneri. Podporu v rodine mal aj Sagan, hoci on nie na takej odbornej úrovni.
Dotiahol to však zo všetkých najďalej. Ako hodnotíte jeho kariéru, ktorú nedávno uzavrel?
V pravý čas odišiel do zahraničia a v jeho prvom talianskom tíme vedeli, ako narábať s jeho talentom. Postupne ukázal svoj potenciál, vybojoval skvelé výsledky. Keby mi niekto v jeho začiatkoch povedal, čo všetko dokáže, neveril by som mu. Pre mňa bývalého cyklistu sa zdalo nemožné, aby sa s podporou, ktorú mal, stal majstrom sveta. A on sa stal šampiónom tri razy za sebou! Sagan dosiahol nemožné na tretiu.
Teraz sa často spomínajú mená Svrček, Štoček či Kubiš. Môže niekto z nich zopakovať aspoň časť zo Saganových úspechov?
Každý nemôže byť Sagan a každá kariéra je iná. Kubiš bol minulý rok v banskobystrickej Dukle, kde sa koncentruje slovenská špička. Stačilo, že odišiel do českého tímu a hneď urobil výkonnostný skok. Je smutné, že namiesto toho, aby ten, kto príde do Dukly, bol rok čo rok lepší, jeho výkonnosť padá. Vznikol nový súkromný tím Pierre Baguette, za ktorým stojí nadšenec, rojko Boris Horváth. Zaujal ma jeho projekt. Ale typicky slovenské je, že namiesto toho, aby sme mu pomohli, kladieme mu prekážky. V slovenskej cyklistike chýba konkurencia. Všetci traja, ktorých spomínate, pôsobia v zahraničných tímoch. Z nich by to mohol najďalej dotiahnuť Svrček.
Čítajte viac Na americkej chate, mimo civilizácie. Viem si predstaviť, že Sagan sa už najbližšiu zimu kamsi vytratí
Je z nich najväčší talent?
Pôsobí v dobrom tíme v dobrom čase, on by mohol získať punc budúcej hviezdy. Mal aj trochu smolu, trápili ho zdravotné problémy. Ak sa mu budú vyhýbať a bude mať aj trochu šťastia, dočká sa dobrých výsledkov. Saganove nezopakuje, lebo každý z nich je iný. Ale na rozdiel od neho by sa mohol výraznejšie presadiť v etapových pretekoch. Nevstúpil do cyklistiky s takou razanciou ako Sagan a mohol by v nej vydržať do vyššieho veku. Vďaka Saganovi sme doteraz prežívali boom, ale nevyužili sme ho. Keď sa pozriem na začiatok tohto obdobia v roku 2010 a porovnám to so súčasnosťou, nevidím posun.
Donedávna ste pôsobili v cyklistike ako medzinárodný rozhodca, teraz v nej nepracujete v nijakej oblasti. Nechýba vám?
V cyklistike som zažil pekné obdobia a nabral som veľa skúseností. Ale nikdy sa netlačím tam, kde ma nechcú. Mám iné priority. Po športovej kariére som sa dokázal uplatniť v bežnom živote na rôznych postoch. Naposledy ako projektový manažér v nadnárodnej firme. Hrával som hokej, tenis a teraz sa chystám na môj šiesty maratón do Košíc. Dal som sa opäť na rozhodcovskú dráhu, ale v atletike. Nedávno som pôsobil na ME juniorov v Banskej Bystrici. Ale veľký šport ma neláka. Vidím v spoločnosti veľké pokrytectvo. Niektorí predstavitelia športových organizácií majú často dve verzie: jedna je pre verejnosť a druhou sa riadia v praxi. Tieto nožnice sa čoraz viac otvárajú. Mňa taký svet neláka.