Aj hriešnik Armstrong by sa červenal. Nad slovinským turbom, ktoré sa v horách usmieva, sa zlietajú pochybovači

Kamery z malého balíka pretekárov nespúšťajú zrak, zaujímajú ich najmä dvaja borci – žltý Tadej Pogačar, dvojnásobný víťaz Starej dámy (2020, 2021) a jeho veľký – tentoraz bodkovaný – súper Jonas Vingegaard, ktorý Slovincovi uplynulé dva ročníky vyfúkol.

Všetci tušia, že to bude líder UAE Emirates, kto zaútočí ako prvý, otázkou je, čo na to Dán. Začína sa strhujúce divadlo…

Pogačar sa na chvíľu zdvihne zo sedla a súperovi nadeľuje metre. Ten obrázok je z minulosti pomerne známy, rýchlonohý rodák z Komendy to robí často, ale „diesel“ Vingegaard strojovým tempo jeho útoky zvyčajne otupí.

Nie však v nedeľu na Plateau de Beille. Aktuálny líder prichádza do cieľa s viac ako minútovým náskokom a svetové médiá píšu, že napriek bohatej, 111-ročnej histórii TdF to je jeden z najlepších výkonov všetkých čias.

„Tadej sa musel zlepšiť vo všetkých parametroch, keďže aj ja som bol v nedeľu lepší ako kedykoľvek predtým,“ dumal Vingegaard.

Pogačar prichádza do cieľa ako víťaz a posledné stúpanie zvládne o tri a pol minúty rýchlejšie, ako dovtedajší rekordér Marco Pantani. Ten sa v roku 1998 vydriapal na Plateau de Beille za 43 minút a 28 sekúnd. Nestíhal mu dokonca ani najväčší dopingový hriešnik všetkých čias Lance Armstrong.

"Nuž, tohtoročná párty sa skončila, Tour de France 2024 dosiahla bod zlomu. Pogačarov výkon sa etabloval ako významná epizóda. Jeho rekord je však predmetom nedorozumení, pochybností a napätia v pelotóne i okolo neho.

Čítajte viac Slovensko-slovinská cyklorevolúcia. Pogačar pokračuje v tom, čo Sagan začal

Vyvoláva nespočetné množstvo otázok, ktoré zostali nezodpovedané – vrátane tých najzrejmejších a najostrejších: Bol tento športový výkon prirodzený, alebo sa v ňom skrývali nečestné prostriedky či dokonca doping?" pýta sa v úvode textu francúzsky denník Le Monde.

Nie je to prvý rok, čo sa okolo dvojice Pogačar – Vingegaard spomína možný doping. Obaja sú takí dominantní, že zvyšok štartového poľa nemá akýkoľvek nárok. A hoci obaja sú pravidelne testovaní – vždy s rovnakým výsledkom – nepodložené otázniky sa aj tak množia.

Čo znamená 40 wattov

Iste, porovnávať súčasné športové výkony s tými spred tridsiatich rokov nie je namieste. Všetko sa zmenilo, príprava pretekárov, ale aj materiál, na ktorom jazdia.

Portál cyclingnews si preto zašpekuloval, akým výrazným spôsobom mohli Pogačarovi pomôcť v súperení s Pantaniho časom moderné technológie.

„Zatiaľ čo skvelé výkony v horských etapách sú o pomere výkonu a hmotnosti, úplný obraz je však oveľa zložitejší koktail. Od roku 1998 urobili bicykle, vybavenie i oblečenie obrovský skok vpred,“ píše špecializovaný web.

Pogačar dosiahol pri 15-kilometrovom stúpaní na Plateau de Beille so sklonom osem percent priemernú rýchlosť 23,5 kilometra za hodinu. Po tom, ako sa päť kilometrov pred cieľom rozhodol zaútočiť, jeho tempo vzrástlo na 26,2 km/h.

Cyclingnews pripomína, že takéto porovnanie je veľmi náročné a do veľkej miery aj orientačné, ale Pogačarove celkové aerodynamické výhody v porovnaní s Pantanim odhadol na 15–20 wattov.

To však nie je všetko, lebo moderné mazanie reťaze je vraj tiež výrazne lepšie pri znižovaní trecích strát ako mazivá používané v ére Pantaniho – máme si teda pripočítať ďalších šesť až osem wattow v prospech Slovinca. Ďalších sedem je výhoda valivého odporu.

„Z týchto odhadov nám vychádza, že Pogačar mal technologickú výhodu nad Pantanim okolo 40 wattov. Odhliadnuc od fyziologických faktorov by to do istej miery mohlo vysvetliť, prečo sú dnešní jazdci rýchlejší ako ich predchodcovia z 90. rokov,“ píše portál s tým, že 40 wattová nevýhoda znamená na Plateau de Beille plus dve minúty a 47 sekúnd.

Desivá budúcnosť?

Pogačar je na tohtoročnej Tour absolútne dominantný, stále je to však nič proti tomu, ako sa na nedávnom Giro d'Italia porátal s ostatnými. V Taliansku vyhral šesť etáp a celkovo druhý Daniel Felipe Martínez len o tri sekundy podliezol desaťminútové man­ko.

Je pravdou, že na druhých najslávnejších pretekoch nebýva taká silná konkurencia ako na TdF, napriek tomu sa našli pochybovači výkonov 25-ročného Slovinca.

Čítajte viac Keď mladý a neznámy Slovák prvý uháňal na slávnu horu, aj česká komentátorská legenda strácala reč

„Videl som ho v priesmykoch, ktoré som v minulosti aj sám absolvoval. Je úžasné, čo dokáže. Nielenže nie je unavený, pri stúpaní sa dokonca usmieva,“ zamýšľal sa v rozhovore pre RMC bývalý francúzsky profesionál Philippe Saudé. „Čoskoro budeme musieť na horských stúpaniach rozmiestniť balíky slamy.“

Hoci nemá žiadny dôkaz, ktorý by jeho naznačovanie čo i len trošku podporil, Saudé v tom má jasno. „Cyklistika je od počiatku plná dopingu, neboli to však tie isté produkty, aké sa používajú teraz. To, čo príde v nasledujúcich rokoch, je desivé,“ zaprognózoval si.

Nielen pre Pogačara, ale ani pre Vingegaarda nie sú takéto podozrenie niečím novým. Dán sa s nimi stretol aj vlani, keď svojho rivala deklasoval v individuálnej časovke absolútne ohromujúcim spôsobom.

Keď jeho tím Visma dominoval aj na španielskej Vuelte, s nepriamym obvinením prišiel Antoine Vayer, niekdajší tréner Festiny dokonca hovoril o „neľudských“ výkonoch.

„Ostatní jazdci na svete majú o desať až pätnásť percent wattov menej a ani sa už nesnažia držať krok. Ak teda nie sme spoluvinníci alebo intelektuálne nečestní, potom musíme pochopiť rozsah základného podvodu, ktorý v tomto športe až príliš dobre poznáme,“ prilial olej do ohňa.

Pogačar i Vingegaard na tieto obvinenia reagujú takmer rovnako a prakticky každú sezónu. „Túto otázku dostávam každý rok. Jazdíme rýchlo, každú etapu ideme naplno. V minulosti sa však udiali isté veci, chápem, že ľudia si kladú otázky a sú znepokojení,“ uznal Slovinec.

Omnoho expresívnejší bol v roku 2022 Wout van Aert. „Je to otázka o hovne. Vracia sa to zakaždým, keď niekto vyhrá Tour.“

Oxid uhoľnatý

V uplynulých dňoch zasa muselo hviezdne cyklistické duo vysvetľovať vdychovanie oxidu uhoľnatého. Je to nástroj na sledovanie progresu kondície v čase vysokohorského tréningového kempu, existujú však aj obavy z možného zvyšovania výkonu.

Pogačar aj Vingegaard priznali, že tento spôsob prípravy, ktorý nie je v rozpore s antidopingovými pravidlami, využívajú. Pomáha im to sledovať množstvo hemoglobínu, ktorý zabezpečuje pohyb kyslíka v červených krvinkách.

„Jedna vec je, čo sme si doteraz mysleli, že s nami urobí výškový tréning, teraz to však dokáže zmerať,“ bránil sa pre dánske noviny Politiken Vingegaard.

„Lekári tvrdia, že do pľúc nám posielajú niečo, čo je podobné fajčeniu cigarety. Meriame to v deň, kedy prichádzame do vysokohorského tábora a potom, keď sa vraciame späť. Následne vidíme rozdiel v tom, koľko hemoglobínu sa nám vytvára. Nič viac v tom nie je.“

Francúzski novinári s tým konfrontovali aj Pogačara, ten však spočiatku vôbec nechápal, o čo im ide. „Počul som o tom, myslel som na výfukové plyny z áut. Neviem. Nemám k tomu žiadny komentár, netuším, čo to je. Možno som len nevzdelaný,“ odpovedal najprv rozpačito.

Po stredajšom dojazde etapy to objasnil. „Včera som celkom nerozumel otázke. Je to však len test, aby ste zistili, ako reagujete na nadmorskú výšku. Minútu dýchate do balóna a potom zrazu vidíte hemoglobínovú hmotu, test sa o dva týždne zopakuje.“

Pravda je taká, že nadštandardné výkony sú vždy rajom pre pochybovačov. No kým nevypukne dopingový škandál, rešpektujme jazdcov a užívajme si ich mimoriadne výkony. Pretože najjednoduchšie vysvetlenie – v tomto prípade, že talent a tvrdá práca sa vyplácajú – je zvyčajne aj to správne.

Antidopingové kontroly sú dnes na vysokej úrovni. Jednotliví jazdci majú aplikácie, do ktorých denne zadávajú, kde ich môžu kontrolóri testovať.

„A v tomto systéme by bolo hlúpe niečo riskovať, pretože by prišli o všetko,“ komentoval situáciu pre portál Bicycling Peter Sagan s tým, že keď sa pretekárom darí a vyhrávajú, kontrolujú ich veľmi často.

Môže za to aj Armstrong

Žiaľ, deje sa to aj preto, že cyklistika má veľmi pošramotenú povesť. Najprv pár – možno trošku aj úsmevných – poznámok k histórii dopingu v tomto krásnom športe.

V roku 1896 počas cyklistických šesťdňových pretekov na dráhe v Madisov Square Garden mladý Američan Marshall Taylor odmietal pokračovať v súťaži. „Stačilo. Je to nebezpečné. Na okruhu ma naháňa muž s nožom v ruke,“ vyhlásil vtedy.

Samozrejme, nič z toho nebola pravda. Na drevenej dráhe newyorskej arény sa naháňali iba neúnavní športovci. Kto však bol ten nebezpečný muž, ktorý ohrozoval život 18-ročného Afroameričana? Iba halucinácia spôsobená únavou, nedostatkom spánku. A pravdepodobne aj silnými drogami.

Preteky nakoniec dokončil. Skončil piaty, 2787 kilometrov prekonal za neuveriteľných 142 hodín. Na slávne podujatie sa viac nevrátil.

Bolesť, únava, obrovské utrpenie. To všetko patrí aj k Tour de France. Tak, ako dnes, to platilo aj v roku 1903, pri zrode týchto legendárnych pretekov. Žiadne masáže, regenerácia, či výživové doplnky v strave, cyklisti hľadali oporu inde. V modlitbe, alkohole a drogách…

„Vždy sa dopovalo. Vždy,“ vyhlásil francúzsky novinár Pierre Chany, ktorý priamo sledoval 49 ročníkov Tour de France. Prvých šesťdesiat edícií Tour sa tak dialo s požehnaním organizátorov, potom už v rozpore s ich pravidlami.

V roku 1924 reportér Albert Londres prinášal svoje postrehy z ciest okolo Francúzska pre denník Le Petit Parisien. V kantóne Counstances mala trojica cyklistov vážny rozhovor s riaditeľom Tour Henrim Desgrangeom.

Minuloročný víťaz Henri Péllisier, jeho brat Francis a tretí do partie, Maurice Ville sa po ňom rozhodli, že s pretekmi skončia. Henri následne Londresovi vysvetlil dôvod nečakáneho odstúpenia a verne opísal výmenu názorov so šéfom Tour.

"Vy vôbec netušíte, čo je to Tour de France,“ povedal vraj Henri Péllisier. "Je to kalvária. Vlastne ešte niečo horšie. Cesta ku krížu má totiž iba štrnásť zastavení, tá naša až pätnásť. Trpíme od úvodných kilometrov až do samého konca. A chcete vedieť ako?“ opýtal sa Desrangea.

„Pozrite sa sem,“ vytiahol z tašky ampulku. „Toto je kokaín pre naše oči, toto zasa chloroform pre naše ďasná,“ čertil sa. „A toto je,“ pokračoval Ville sťahujúc si batoh zo svojich pliec, „mazivo, ktoré prinavráti teplo do našich ubolených kolien“.

„A tu lieky. Chcete vidieť naše lieky? Pozrite sa, tu sú,“ vytiahol každý z nich po tri krabičky. „Pravdou je, že fungujeme práve na tomto dynamite,“ dodal.

„Henri hovoril, že telá cyklistov po tom, ako zo seba zmyjú špinu z celého dňa a prekonajú niekoľko tráviacich problémov s mnohými hnačkami, sú biele ako svadobný závoj,“ napísal vo svojich spomienkach Londres.

„V noci na našich izbách nespíme, naše ruky strihajú, telá tancujú, akoby sme trpeli syndrómom Tanca sv. Víta (nerologické ochorenie prejavujúce sa zášklbmi a krútivými pohybmi celého tela),“ poznamenal Francis. „Na našom tele je menej mäsa ako na kostre,“ dodal.

Pravda, toto je dávna história, ktorá sa dnešnej cyklistiky nijako netýka. Za jej súčasný zlý imidž môžu predovšetkým 90. roky a éra Lancea Armstronga, sedemnásobného víťaza Tour, ktorého v žiadnych historických štatistikách nenájdete. Jednoducho ho správne a navždy vymazali.

Nazývali to talent od prírody. Keď mal dvanásť, v bazéne v disciplíne na 1500 metrov voľným spôsobom skončil v celom Texase štvrtý.

O rok ovládol triatlonový Iron Kids a keď mal devätnásť, nemal v Amerike páru. Potom presadol na bicykel a odštartoval éru, ktorá na dlhé roky poznačila svet cyklistiky.

Prvý, druhý, tretí, štvrtý… Tituly z najslávnejších pretekov na svete pribúdali ako huby po daždi. A s nimi aj pochybnosti. Medzinárodná cyklistická únia z časti jeho doping kryla. Hein Verbruggen, jej vtedajší prezident, Američana viackrát upozornil, aby „nelietal blízko k slnku“.

Nič nepomáhalo, dopingový stroj si šiel svoje. Keď Armstrong ovládol Tour siedmykrát, v slávnostnom príhovore vyjadril ľútosť nad všetkými, ktorí neveria v čistú cyklistiku. Všetkých, ktorí nedokážu mať veľké sny a neveria v zázraky. Následne profesionálny šport opustil.

Možno by zostalo iba pri nich, keby sa hriešnik stiahol a nevracal. Lenže on bol Lance. Zvyknutý víťaziť. Návrat spojil s masívnou kampaňou na podporu ľudí bojujúcich s rakovinou. Žlté náramky Livestrong nosili desiatky miliónov ľudí.

„Kritici nech si vravia, čo chcú. Kvôli nim predsa na bicykli nesedím,“ tvrdil v reklamnom videu z roku 2009 pre spoločnosť Nike.

O neférovom boji sa začalo šepkať na prelome tisícročia, francúzski a britskí novinári spochybnili prvýkrát Armstrongove úspechy v roku 2004. Dopingová bublina rástla a raz musela spľasnúť. Proti slávnemu kolegovi vystúpili aj bývalí parťáci v dobrom aj v zlom – Floyd Landis i Tyler Hamilton.

Americká antidopingová agentúra USADA po mnohých výsluchoch kauzu vyšetrila. Šampión dostal zákaz pretekať a UCI mu v momente siahla na všetky tituly. Ruky preč nedali iba sponzori, ale aj jeho vlastná nadácia.

Spočiatku zatĺkal a provokoval. Vinu priznal až 17. januára 2013 počas rozhovoru s televíznou hviezdou Oprah Winfreyovou. Od testosterónu, cez Epo, po rastový hormón, ktorý, ako priznáva, mu mohol spôsobiť rakovinu semenníkov a mozgu až po transfúzie.

Akoby neexistoval žiadny dopingový front, ktorý by Texasan bez strachu a bez škrupúľ neskúsil.

Armstrong potvrdil, že dopoval pri všetkých siedmich triumfoch na Tour a považoval to v tom čase za úplne normálne.

„Šli v tom všetci,“ prisahal. Spočiatku maskoval len miesto vpichu mejkapom, potom užíval iné látky, aby nimi prekryl tie zakázané. Alebo odovzdával vzorky iných osôb.

Čítajte viac Vyfajčil som 700 cigariet za deň. Víťaz Tour Ullrich opísal, ako sa z čistokrvného koňa stal sedliacky

„From hero, to zero“ – z hrdinu nula. Fenomenálny cyklista napriek svojmu nespornému umeniu stratil všetok kredit.

„Je málo pravdepodobné, že by nemal k dispozícii aj elektrický motorček. Ťažko sa tomu verí,“ nám raz francúzsky novinár a cyklistický expert Jean-Luc Gatellier zo športového denníka L'Équipe.

Či je to pravda, je hádam jedno. Veľký a ešte väčší klamár je vlastne to isté. Armstrong bude žiť s tvárou podvodníka už do konca. Cyklistiku žiaľ poznačil natoľko, že pochybnosti sa dnes vznášajú aj nad dnešnými hviezdami pelotónu.

Bývalý slovenský pretekár Milan Dvorščík je iba o rok starší ako Armstrong. Na jednej strane si myslí, že pre cyklistiku by bolo dobré, aby sa minulosť hodila za hlavu, no z osobného hľadiska ho zaujíma, ako to naozaj bolo.

"Patril som k veľmi dobrým pretekárom. V juniorských kategóriách som mohol jazdiť s kýmkoľvek – aj s Marcom Pantanim v kopcoch.

Po prechode medzi mužov som už takú výkonnosť nemal. Chcem vedieť, či som spravil chybu v tréningu alebo to bola vec dopingových prostriedkov," zamyslel sa pred rokmi.

Odpoveď už dlhšie poznáme..