A ako sám vraví, hoci má krásne spomienky, adrenalín spojený so Starou dámou mu viac nechýba. „Pokojne by som sa dnes spustil aj z Mt. Ventoux, nebál by som sa, ale určite by som nešiel tak rýchlo, nepotrebujem už riskovať. Nemám dôvod,“ vraví bývalý skvelý pretekár.
Čo pekné a čo skľúčujúce vám napadne, keď sa povie Tour de France?
Začnem tým druhým, lebo je to oveľa jednoduchšie: asi nič. Všetko zlé človek časom z hlavy vytesní. Navyše, nikdy sa nestalo, že by som počas Tour škaredo spadol a musel uvažovať o odstúpení, nemám teda zlú skúsenosť.
Toho pekného bolo veľa – napríklad prvá Stará dáma v živote. Celková skúsenosť je pozitívna, hoci boli aj roky, keď som mal vyššie ambície, ktoré sa nenaplnili. Tak či tak je Tour de France krásna.
Aj vy ste ako mladý začínajúci pretekár o nej snívali?
Kdeže. Boli sme juniori a Tour sa nám zdala byť nedosiahnuteľná, mysleli sme si, že neexistuje šanca, že sa tam raz ukážeme.
S bratom Martinom sme však postupovali vyššie a vyššie a keď sme v Milrame podpísali prvý profesionálny kontrakt, zrazu bola na stole. Vravel som si, že jedného dňa to možno vyjde. Určite som však nečakal, že hneď prvý rok.
Čítajte viac Šampión si klamať nemusí. Šprintov už bolo dosť, prišiel som sa rozlúčiť so slovenským národom, odkazuje SaganSpomeniete si ešte na moment, keď vám prvýkrát povedali: Peter, ideš na Tour?
Nominácia sa robila na poslednú chvíľu, nejaké dva týždne pred štartom. Lídri vedeli, že pôjdu, my, mladí, nie. Zavolal mi športový riaditeľ, dobre si na to spomínam. Marí sa mi, že som bol práve v Púchove. Určite som hneď telefonoval našim.
Najprv sa ma zmocnila radosť a vzápätí veľká panika. Uvedomil som si, že na trojtýždňových pretekoch som nikdy predtým nešiel. Pamätám si, že keď som sa postavil na štart, v hlave som mal jediné: Peter, tieto preteky musíš stoj čo stoj dokončiť.
Mali ste predstavu, do čoho idete?
Absolútne žiadnu. Iste, mal som skúsenosť napríklad s Critérium du Dauphiné či Paríž – Nice, pretekmi, ktoré trvajú niečo vyše týždňa, ale toto bolo predsa len niečo úplne iné. Nevedel som si predstaviť, čo to je byť tri týždne v pretekárskom móde.
Ako teda znelo základné pravidlo pred štartom?
Neuštvať sa hneď na úvod. Pokúsiť sa to prežiť. Byť opatrný, nemíňať zbytočne sily, nechodiť často do únikov. Azda aj preto mi vyšiel posledný týždeň. Pošetril som sily.
Ako to vyzerá, keď sa predstava zrazí s realitou?
Tour de France sú úplne iné preteky ako ostatné. Akoby to bol iný šport. Obkolesuje ich neuveriteľný záujem, prekonáva to všetky vaše predstavy.
Spomínam si na ten pocit, keď som sa vrátil z Tour a štartoval na inom podujatí – zrazu som mal dojem, že som na okresnom prebore.
Po TdF mi všetko prišlo ako nejaká vata, obyčajná výplň zdĺhavej sezóny. Nechcem dehonestovať ostatné preteky, ale na mesiac vo Francúzsku sa zďaleka nič nechytá.
Poznal som však aj takých, ktorí tam neradi jazdili, bolo to pre nich zbytočne stresujúce. Ja som to mal nastavené inak.
Mali ste aj osobný sen spojený s TdF?
Sezónu po tom, ako som skončil tretí na Vuelte, som mal ambície dokončiť preteky v top 10. Žiaľ, nepodarilo sa mi to.
Čítajte viac Pretekára s krvácaním do mozgu ľudia posadili späť na bicykel a hnali hore na Galibier. Organizátori sa neskôr snažili jeho smrť ututlaťNa sociálnych sieťach kolujú videá z malých kamier umiestnených na bicykloch. Zdá sa, že predovšetkým koncovky etáp sú niekedy ako gladiátorské zápasy…
Presne. Tam sa pozícia nikdy nikomu nepúšťa, robíte všetko preto, aby ste ju nestratili. Často aj veci, ktoré by ste si na iných pretekoch odpustili. Áno, padá sa počas celej sezóny, ale Tour je v tomto smere extrémnejšia.
Stres a tlak robia svoje. Aj ja som mal na Starej dáme ostrejšie lakte ako inokedy. V HTC sme vyvážali vo vláčiku Marka Cavendisha, tam neexistovalo, že by sme medzi nás niekoho pustili.
Na druhej strane aj ostatní vedeli, že tam sa jednoducho nedostanú. A súperom bolo jasné, že ak bude treba, použijeme aj lakte. (úsmev)
Bolo stresujúce pracovať pre Cavendisha?
Nepovedal by som, všetko bolo do detailu naplánované. Pred etapou sme mali podrobnú prípravu, povedali nám, kde je aký kruhový objazd a odkiaľ by sme ho mali prejsť. Radil nám legendárny Eric Zabel, ktorý si špurt najprv sám prešiel. Aj preto bol HTC zladený stroj.
A aj keď niečo náhodou nevyšlo, nebol to žiadny problém, Mark tomu absolútne rozumel. To je cyklistika, šport, kde väčšinou prehráte – nikdy to nie je 50 na 50.
Cavendish nebol samoľúby líder?
Žiaľ, na Slovensku sa mu vykreslil takýto profil, ale nič z toho nie je pravda. V roku 2017 tu vznikla jedna obrovská kauza a z Marka bol pre celý štát nepriateľ číslo jeden.
Ja som ho poznal, môžem vám povedať, že je to človek, ktorý keď vyhrá, o úspech sa podelí. Nikdy nezabudne na tých, ktorí mu pomohli. Presný opak samoľúbeho lídra.
Čítajte viac Starnúci muž, z ktorého na Slovensku spravili darebáka, ale nič z toho nie je pravda, to skúsi ešte raz. A naposledyNechýba vám adrenalín? Spustili by ste sa z Mt. Ventoux ako kedysi?
Vôbec. Pokojne by som sa spustil, bez obáv, ale určite by som nešiel tak rýchlo, ako kedysi. Nepotrebujem už riskovať. Nemám dôvod.
Spomeňte moment, kedy vás Tour de France bolela najviac v živote?
Každý rok. Najviac po desiatej či jedenástej etape. Ste v polovici, uvedomujete si, že toho máte už celkom plné zuby, každé ráno sa cítite ako taký „zombík“. Bolí vás telo, ale aj hlava ťažko vstrebáva, že pred vami je ešte stále druhá polovica pretekov.
A potom vám do toho ešte zaprší alebo nebodaj spadnete. Sú to väčšinou tri či štyri krízové etapy, lebo po nich začínate postupne vidieť koniec.
Ako sa cíti cyklistický „zombík“?
Je to akoby ste mozog nechali na izbe a šli na raňajky a odtiaľ na štart. Pretekár v tej chvíli už nad veľa vecami nerozmýšľa, funguje trošku ako robot.
Vidieť to aj ja nálade v pelotóne, akoby už bolo všetko povedané a dokonca aj zvyčajne hluční Taliani stíchnu. Celý pelotón prežíva to isté.
Ale v Paríži to je akiste iné…
Tam sa zasa všetci cítia euforicky. Už pár etáp pred koncom bolesť zmizne, v tej chvíli mi bývalo jedno, či fúka bočný vietor alebo sa musím vydriapať na strmú horu. Vedomie, že čoskoro budeme v cieli, všetko ostatné potlačilo. Aj nohy som mal vtedy najlepšie.
Mali ste stále aj chuť na energetickú tyčinku či gél?
(smiech) Ani nehovorte, len to nie. Telo je však nastavené na veľké množstvo jedla a tekutín a aj napriek tomu, že je po všetkom, chce v tomto trende pokračovať aj naďalej.
Tri-štyri dni potom som jedol obrovské porcie ako počas Tour, až potom mozog akceptoval, že to už nepotrebuje. Doslova zvláštne stavy.
Sú chvíle, keď človek chce zliezť z bicykla, ale vie, že nemôže, lebo toto je Stará dáma?
Našťastie som tento pocit vo Francúzsku nikdy nezažil. Tour je aj v tomto smere špecifická, hoci aj spadnete alebo sa necítite dobre, ide sa ďalej. Aj v prípadoch, že kdekoľvek inde by ste skončili. Vyradia vás väčšinou len zlomeniny.
Col de la Croix de Fer 2008 – boli ste na vrchole sveta?
Vtedy som si to neuvedomoval. Bola to moja prvá Tour, mal som dobré nohy, okolo davy, ktoré ma hnali vpred. Len som ťahal a ťahal. Vlani sa šla takmer identická etapa, veľmi rád som si zaspomínal.
Nebohý Róbert Bakalář za mikrofónom vám dával jeden kompliment za druhým. To video je dodnes na youtube…
Áno, videl som ho. Príjemné. Vážim si, že takto pekne o mne hovoril. Bol to pionier cyklistiky v Česku ale aj na Slovensku. Aj on môže za to, že cyklistika je v tomto regióne taká populárna.
Noviny, ktoré ste si dali na vrchole pod dres, ste si náhodou neodložili?
(smiech) Bola v tom štipka naivity, dnes by som si ich pod dres nepchal. Na čo by aj, veď som tam bol sám s odstupom od ostatných, nepotreboval som ich. Možno som len nechcel prechladnúť pred dojazdom do Paríža.
Nikdy ste nešli na Giro d'Italia… Prečo vás stále posielali na Tour?
Keď idete do Talianska, na TdF môžete rovno zabudnúť. Vopred sa odpíšete. Áno, dá sa to, ale nie v plnom nasadení. Ibaže by ste sa volali Tadej Pogačar. Preteky Okolo Francúzska boli vždy môj cieľ, aj pre tímy, v ktorých som pôsobil, to bola topka.
Giro mi nikdy nechýbalo, Taliansku – hoci tam vždy dobre varili – som sa skôr vyhýbal. Keď som si mohol vybrať, šiel som radšej inde.
Boli roky, keď ste si povedali, že by ste sa bez Tour hádam aj zaobišli?
To nikdy. Je to cyklistický olymp. Známka najvyššej kvality. Vždy som tam chcel ísť.
Tohtoročná Tour je za rohom… Tušíte, kto vyhrá?
Po Gire máme silného favorita – Tadeja Pogačara. Uvidíme, ako mu to pôjde, lebo je to mimoriadne ťažká kombinácia. Najviac ma však teší to, že dnes nemôžeme o niekom povedať, že to určite vyhrá. Ak sa Jonas Vingegaard postaví na štart, môže z toho byť pekný súboj.
Dokáže dohnať niekoľkomesačný výpadok po ťažkom náraze?
To je otázka. Takýto pretekár dokáže divy, vie, ako sa pripraviť. Nemôžete ho odpísať, ani robiť jednoznačné predikcie.
Hokejista Dominik Graňák povedal, že hviezdny tím z prelomu tisícročia by s tým dnešným zrejme prehral. Zmenila sa takto zásadne aj cyklistika – bratia Schlekovci by v konkurencii Pogačara a Vingegaarda neobstáli?
Bola to úplne iná generácia, vieme sa oprieť maximálne o časy a porovnať si ich. Jedno je však isté, cyklistika je živelnejšia a agresívnejšia ako kedysi. Pre divákov to je skvelá správa.
Dnes s bratom Martinom vediete firmu na výrobu cyklistického oblečenia Isadore. Uvidíme raz vaše dresy aj na Tour de France?
Poviem pravdu, pred dvomi rokmi sme boli veľmi blízko. Vznikal jeden tím, ale v konečnom dôsledku to nedospelo do úspešného konca. Padlo to v poslednej hodine, boli sme pripravení, všetko sme mali predrokované, brali sme už pretekárom ich miery. Ale aj tak to bola dobrá skúsenosť.
A či máme takýto cieľ do budúcnosti? Nemôžem hovoriť o nejakom horizonte, ale ak príde šanca, tak prečo nie? Raz sme si už týmto procesom prešli, musia však nastať vhodné podmienky.
Od roku 2008 to bude len druhá Tour bez slovenského jazdca. Neupadne u nás záujem o toto slávne podujatie?
Tento rok zrejme ešte nie, časom asi áno, lebo mnohí fanúšikovia boli naviazaní na Petra Sagana. Ale ktovie, cyklistika je dnes atraktívne divadlo a možno sa časom dočkáme aj ďalšieho slovenského pretekára.