Čiže Sagana a spol. bolo ľahšie dotlačiť k tréningovej drine?
Jednoznačne. Peter bol vždy víťazný typ, stále chcel vyhrávať. Mohli ste to vidieť aj na nedávnom národnom šampionáte v Tlmačoch. V návale zlosti nakričal na súpera, ktorý nemohol za jeho pád. Mrzelo to viacerých, aj mňa.
Ale taký je, je to v ňom. Nebol zmierený, že by mal vyhrať niekto iný. Pritom v jeho veku si už mohol povedať, že štafetu po ňom prevezme Matúš Štoček, odchovanec jeho akadémie. Taký však Sagan nie je. Bol nažhavený na výhru a tak to vždy bolo.
Preto dosiahol úspechy a povyhrával množstvo pretekov. Nútiť do tréningu ho nikdy nebolo treba. Jazdil s bratom Jurajom a Matejom Vyšňom, ktorí boli od neho starší, čiže o motiváciu mal postarané. Chcel sa im vyrovnať, predbehnúť ich.
Spomínate si na jeho začiatky?
Samozrejme. Veľa sme trénovali aj na dráhe. Chodili sme na ovály do Prešova či Bratislavy. Sagan vtedy súťažil na stroji, ktorý majú teraz mladší žiačikovia. Nikdy nemal problém s bicyklom. Jasné, že chcel lepší stroj, ale vtedy sa to nedalo.
Pre neho bola dôležitá len jedna vec – aby bicykel fungoval. Aby ho mal v poriadku, aby sa točili kolieska. Nezáležalo, z akého materiálu je rám, zásadný bol výkon. Rýchlosť sa rozvíja do 14 rokov, potom s ňou už nič nenarobíte.
Foto: TASR, Henrich Mišovič
Mal po prechode z horskej cyklistiky na cestu nejaký problém?
Jediný – bol naladený na víťazstvá. (úsmev) Vždy ťahal, chcel pretekať a potom si priviezol do cieľa štyroch-piatich súperov a tí ho prešpurtovali. Rivali ho nechceli striedať, bol z toho nešťastný. Až potom, ako pochopil taktiku na ceste, prišli aj úspechy.
Naučil sa odpočívať v „háku“ a pošetriť sily na záver. Nemal výhodu ako niektorí súperi, ktorí sa mohli v dojazdoch spoľahnúť na špurtérske vláčiky. Zvykol si na to, že si musí vybrať koleso súpera a potom v špurte v správnom momente vyraziť dopredu.
