Založil a spolufinancuje slovenský kontinentálny tím RRK Group – Pierre Baguette – Benzinol. Do vznikajúcej stajne získal športového riaditeľa Juraja Sagana a v budúcnosti by chcel spolupracovať aj s jeho bratom Petrom.
„Mám firmu, z ktorej som začal financovať tento projekt. V Skalici zvárame hliník, nerez a titan. A cyklistika je zasa moje veľké hobby. Prepadol som jej na základnej škole v ôsmej triede. Odvtedy sa jej neviem zbaviť,“ usmieva sa majiteľ tímu, no zároveň odmieta nálepku cyklistický mecenáš.
Plníte si sen?
Presne tak. No chcem, aby tento projekt mal širší dosah, nielen pretekársky. Ukázať ľuďom, že to nie je len o športových výsledkoch, ale aj vzťahoch a pomáhaní si navzájom. Napokon, aj samotná cyklistika je tímový šport a na víťaza spravidla pracuje kvantum ďalších ľudí.
Čo vás k tomu viedlo?
Peniaze určite nie (smiech). Mám víziu. Do piatich rokov dostať túto stajňu medzi prokontinentálne tímy. Na Slovensku funguje pomerne dobre mládežnícka cyklistika, ale keď vygenerujeme talent, potom už nemá kde pretekať. Môže si vybrať Duklu Banská Bystrica, ale tam sú prísne pravidlá pre vstup a nedostane sa tam ktokoľvek. Ženy už vôbec nie. My to chceme zmeniť.
Čo všetko potrebujete v najbližších rokoch urobiť?
Predovšetkým získať stabilných partnerov. Najhoršia je každoročná neistota – keď vám dohodnutý partner uhýba a nedodržiava svoje sľuby. V nadväznosti na finančné prostriedky potrebujeme vybudovať silné zázemie – logistické i personálne. Bez toho to nepôjde. A – v neposlednom rade – musíme mať aj kvalitných jazdcov.
Je problém získať na Slovensku spoľahlivých partnerov?
Moja doterajšia skúsenosť je, že ak im ukážete funkčný projekt, z ktorého aj oni môžu mať profit – lebo ruku predsa nemôžeme naťahovať len my – potom to problém nie je. Partneri však musia byť v cyklistike nejako zaangažovaní. Len tak z ničoho vám to nedajú.
Do tímu ste získali slávne meno Sagan. Ako sa vám to podarilo?
Je to priam neuveriteľný príbeh. Pred dvomi rokmi som bol na Kanárskych ostrovoch, kam pravidelne chodím na tréningové kempy, a tam som stretol Petra Sagana. Bol tam v spoločnosti Štefana Michaličku, ktorého poznám.
Pri jednom náhodnom stretnutí som sa otočil do protismeru za nimi. Prehodili sme len zopár slov – ako štandardný rekreačný cyklista s trojnásobným majstrom sveta. Neurobil som si s ním žiadnu fotografiu, no keď som sa vrátil na izbu, tak mi niečo napadlo.
Čo?
Vravel som si, že Michalička musí byť s Peťom solídny kamarát, keď s ním trénuje. A tak som ho oslovil. Zoznámil nás, postupne sme sa stali priateľmi a začali sa naše debaty. Svoju víziu som nosil v myšlienkach už dlhšie, no nevedel som, ako sa dostať k Saganovcom. A toto bol ten bod.
Bez Jura Sagana, ktorého som spoznal neskôr, by tento tím neexistoval. Vlani sme boli na Kanárskych ostrovoch už spolu a tam som cítil, že s cyklistikou chce pomaly končiť. Predstavil som mu teda môj projekt.
Ako reagoval?
Tým, že ma už poznal a vedel, že do cyklistiky peniaze investujem a nie naopak, že si nechcem za ňu kúpiť nové auto, tak na to pristal. Juro má veľký ťah na bránku a slovenskej cyklistike chce pomáhať.