„Poradili mi, aby som sa nebál a bol na svojich pretekárov tvrdý. Predsa len, mladšia generácia bola trošku inak vychovaná a občas ju treba cepovať,“ usmieva sa nový športový riaditeľ slovenského kontinentálneho tímu RRK Group – Pierre Baguette – Benzinol.
Koľko kilometrov ste zvykli mať v nohách o tomto čase?
Mesačne som odjazdil dva a pol tisíc, teraz by som ich mal azda už osem. Ročne do 30-tisíc. Samozrejme, dnes ich je omnoho menej, naposledy som sedel na bicykli na Kanárskych ostrovoch. Po tom, ako som si v Piešťanoch dokončil masérske skúšky, sme tam na pár dní vybehli s priateľkou. Odreagovať sa a trošku aj pojazdiť. Odvtedy nebol čas.
Nechýba vám to?
Niečo áno, niečo zasa nie. Kedysi som si pri tréningu kilometre zaokrúhloval, nešiel som 80, či 130, ale 100 alebo 150. Táto etapa života sa však skončila a keďže dosiaľ bolo pomerne chladno, na bicykel som sa veľmi nehrnul. Počkám si na teplejšie dni. Na krátke cyklisťáky (úsmev).
Čo sa týka športových výkonov, odteraz som amatér – môžem robiť kedy chcem a hocičo. Zároveň obraciam list – niečo som sa počas kariéry naučil a to, čo viem, chcem posúvať ďalej.
Pozrite si video k predstaveniu nového slovenského kontinentálneho tímu RRK Group – Pierre Baguette – Benzinol
O futbalistoch sa vraví, že nie každý špičkový hráč môže byť aj dobrý tréner. Čo by mal mať kvalitný športový riaditeľ cyklistického tímu?
Musí si vedieť dobre naštudovať trať a zvoliť najvhodnejšiu taktiku na preteky. Rozprávať sa so svojimi jazdcami o ich pocitoch – tak, aby z nich dostal čo najlepší výkon. Ak sa mu to podarí, bude úspešný.
Kedy vás prvýkrát oslovili s myšlienkou stať sa súčasťou slovenského kontinentálneho tímu?
Majiteľa Borisa Horvátha poznám už viac ako dva roky, stali sa z nás dobrí kamaráti. Už vlani som mu vravel, že toto je moja posledná sezóna v profipelotóne a že sa už chystám na koniec aktívnej kariéry.
Raz sa mi ozval a povedal, že jeho stajňa postupuje medzi kontinentálne cyklistické tímy a spýtal sa ma, či nechcem byť športovým riaditeľom. A tak sme si tľapli.
Takto ste si predstavovali svoj život po kariére?
Nemal som presné plány, ale už minulý rok – počas majstrovstiev Slovenska – som tušil, že sa blíži koniec. Navyše, mal som aj zdravotné problémy, trápilo ma koleno i úpony.
V jednom som však mal jasno: vedel som, že chcem zostať vo svete cyklistiky. Vzhľadom na moje skúsenosti som mohol byť pokojne aj masérom či mechanikom.
Priznávam, pri mojom rozhodovaní zohralo veľkú rolu aj cestovanie – už sa mi veľmi nechcelo. Kedysi to bývalo 180 dní v roku mimo domu a keďže toto je slovenský tím a preteky sú väčšinou niekde v blízkom okolí, mal by som sa vtesnať do osemdesiatich.
Aká vízia vás oslovila?
Na Slovensku máme jeden veľký problém. Mládežníckych kategórií, tímov i pretekov tu máme dosť, no juniori postupne strácajú motiváciu, lebo mužské cyklistické kluby tu nie sú.
Páči sa mi myšlienka, že ak títo mladí chlapci na sebe zamakajú, budú sa môcť cyklistikou aj živiť. Chceme im dať šancu, byť pre nich akýmsi odrazovým mostíkom do svetového pelotónu.