Aká najkrajšia materiálna spomienka vám zostane po kariére?
Takú hádam ani nemám. Každý rok som dostal nové bicykle a po sezóne ich vrátil. Mám však obraz s fotografiou, na ktorom pózujem s titulom majstra Európy do 23 rokov. Visí v mojej bývalej izbe u rodičov. To mi stačí.
Kontakt s najmodernejšou cyklistickou technikou vám chýbať nebude?
Nikdy som nebol takto nastavený, vždy som vedel, že kvalitný materiál mi môže pomôcť k lepšiemu výsledku, ale absolútna väčšina je aj tak len o mne. Ak máte výkonnosť na sté miesto, s kvalitnou mašinou prvý nebudete, pomôže vám možno z pätnásteho miesta na prvé.
Končíte vy, skončil Juraj Sagan a čoskoro sa poberie do športového dôchodku aj jeho slávny brat Peter. Ako to vyzerá s budúcnosťou slovenskej cyklistiky?
Ťažko povedať, jediným jazdcom v profipelotóne zostane Martin Svrček. Chvalabohu aj zaňho. Keď som začínal ja, boli tam Saganovci aj Velitsovci a veľmi mi to pomohlo. V iných krajinách majú lepšie zázemie a vychovávajú oveľa viac pretekárov.
Foto: SITA, Ivan Fleischer
Peťo trošku skreslil obraz o slovenskej cyklistike, nie je odrazom toho, aké tu máme podmienky. Slovensko už takýto talent zrejme nebude mať. Ja som vedel, že nemám také možnosti ako on, ale urobil som maximum, čo som mohol.
Ruku na srdce – obetovali ste tomu naozaj všetko?
Odmalička áno. Posledné dva roky boli zamotané, psychicky náročné. Sto percent som už tomu nedokázal dať.