Skúste to rozviesť…
Cyklista je akoby odvážnejší. Stupňuje sa to počas pretekov, aj nervozita v pelotóne je väčšia. Na konci je to už poriadne ostré. Dá sa povedať, že tam robia špurtéri aj také veci, ktoré by na začiatku etapy nikdy nespravili.
Mark Cavendish kedysi povedal, že špurtér nikdy nesmie mať strach. Zľakli ste sa niekedy pred cieľovou páskou?
Keď hrozil pád, veru aj áno. Vtedy som vedel siahnuť aj na brzdu. Jednoducho nechcete skončiť na zemi. Keď však pred vami v tej rýchlosti niekto spadne, väčšinou tušíte, že ste ďalší na rade. S brzdou či bez nej. Špurtér však vie, že keď ju raz stlačí, určite už nevyhrá. Niekedy sa oplatilo zavrieť oči a skúsiť to aj bez brzdy.
Bolo pre talentovaného cyklistu šťastie alebo skôr prekliatie jazdiť v ére Petra Sagana?
Určite šťastie. Neraz mi pomohol a veľa som sa od neho naučil. Navyše, nikdy mi nešlo o pozornosť, jazdiť v jeho tieni bolo celkom fajn.
Foto: TASR, Radovan Stoklasa
Prekvapilo vás, že aj on po sezóne skončí s cyklistikou?
Nepoznal som jeho plány, nebavili sme sa o nich. Zrejme prišiel do tohto bodu a povedal si dosť. Ale neprekvapuje ma to, lebo roky som sledoval stres a more povinností, ktoré musel absolvovať. Obdivujem ho, to by nedal hocikto. Život cyklistu a cyklistu nie je to isté. Peter mal vždy neporovnateľne viac práce. Nielen odo mňa, ale aj od ostatných tímových lídrov.
Mal toho plné zuby?
Niečo ho napĺňalo, iné mu zasa liezlo na nervy. Ja som sa z času na čas s niekým odfotil, rozdal nejaký podpis, no Sagan to robil každý deň. V oveľa väčšom množstve. Klobúk dole, Peter vždy v sebe našiel energiu a spravil to, čo sa od neho očakávalo. Jednoducho profík.