Skúsil to ešte sezónu v banskobystrickej Dukle, ale ďalej to už nešlo. V čase, keď pretekári zažívajú vrchol kariéry, on ju predčasne ukončil.
Je to úľava?
Trošku áno, v poslednom období som mal na bicykli viac trápenia ako radosti. Boli to ťažké časy. Veľmi som chcel, ale už to akosi nešlo.
Čo bol definitívny moment, keď ste si povedali – stačilo?
Šlo to pozvoľne, trénoval som a ono sa to nezlepšovalo. Nie ako predtým, že keď som makal, dostavili sa aj výsledky. Veľmi ma zasiahli vlaňajšie majstrovstvá Európy v Mníchove. Cítil som sa tam fajn, aj trať mi sedela, ale preteky som nedokončil. Ťažký moment. Po drine som nedostával spätnú väzbu a to ma strašne ubíjalo. Fyzicky aj psychicky.
Čo vo vašom živote zmenil koronavírus?
V tom športovom veľmi veľa – v mojom tele sa rozbehli autoimúnne ochorenia. Všetci sme dostali covid, najprv som si vravel, že je to hádam iba mentálny problém, že sťažené dýchanie neskôr odznie. Potom som sa cítil lepšie, začal viac trénovať, ale všetko šlo slimačím tempom, výkonnosť neprichádzala. V osobnom živote som žiadne ťažkosti nemal, ale keď som vysadol na bicykel, problém bol späť.
Čítajte viac Šéf domácej cyklistiky Privara: Saganovi chýba posledný diel skladačky
Ste smutný?
Nebudem klamať, predstavoval som si to inak. Keď som bol mladý chalan, nemyslel som si, že budem šesť rokov súťažiť medzi profesionálmi, ale teraz – posledné mesiace – si zasa vravím, že by som chcel jazdiť dlhšie. Nie je to záver, aký by som si prial. Áno, som trošku smutný.
Aj keď sa obhliadnete za kariérou?
Stále vidím nenaplnené sny. Pravda, sú aj momenty, na ktoré spomínam rád. Napríklad na triumfy, hoci prišli predovšetkým v menších tímoch. Vždy som mal po nich parádny pocit. S úsmevom sa obzerám aj za pretekmi v Kalifornii, všetci, vrátane Petra Sagana, sme to tam mali radi. Chodili sme tam väčšinou na desať až dvanásť dní a poriadne si to užili. Bolo to tam uvoľnenejšie oproti bežným pretekom, kde sme po dojazde do cieľa často ihneď leteli preč.
Špurtér na záverečných stovkách metrov dá dole ruky z bŕzd a skloní hlavu – je to absolútny adrenalín. Nebude vám chýbať?
(smiech) Viete, že áno? Toto ma na tom najviac bavilo. Odmalička. A nielen špurty, ale aj jazda na zadnom kolese na horskom bicykli kdesi v lese. Adrenalín musí byť, pre špurtéra je priam nevyhnutný. Keď sa ma na to pýtate, rozmýšľam, či mi ho niečo dokáže nahradiť. Nuž neviem, budem hľadať.
Ostrý špurt je zrejme jedinečný…
Žiaľ, asi máte pravdu. V bežnom živote má človek väčšinou priestor na opravu, no vo finiši nie. Tam je len jedna šanca. Keď to vyjde, môžete vyhrať alebo pomôcť niekomu z tímu, ale ak nie, všetko je v háji. S vedomím, že ste niečo pokašľali celému tímu, sa veľmi zle zaspáva. Musíte byť sústredený, pri tepe 180–190 úderov za minútu človek rozmýšľa úplne inak.