Zastavil pelotón a vyzval cyklistov: Presadnite si do kombajnov

Slovenský profesor cyklistiky, legendárny tréner, ale aj funkcionár, politik a diplomat Kamil Haťapka oslávil minulý týždeň deväťdesiat rokov.

Boli ste na cyklistov prísny?

Istý čas som viedol maďarských reprezentantov. Keď prišli na Slovensko, jeden z mojich bývalých zverencov, Paľo Čambal, sa ich pýtal: Aký bol Haťapka tréner?

Krútili hlavou: To nie je tréner, to je sadista! Považujem sa za trénera, ktorý mal vždy v rukách cukor i bič. Ale uznávam, bič bol trochu dlhší… Cukru bolo o čosi menej.

Ako ste ho dávkovali?

Moji pretekári by to akiste potvrdili – museli mať vždy všetko najlepšie. Bicykle, ubytovanie, stravovanie. A potom som od nich aj veľa vyžadoval. Ale večer po pretekoch som bol ako ich otec. Vládla pohoda, aj sme sa zabavili.

Ale najmä na sústredeniach o desiatej večer som už nikoho nechcel vidieť niekde sa túlať či vysedávať. Čo robili v izbe, ma nezaujímalo. Ráno museli byť stopercentne pripravení na tréning.

Máte pocit, že disciplína a prísnosť sú v športe nevyhnutné?

Poviem to ešte jednoznačnejšie: vo vrcholom športe nemá demokracia miesto.

Prečo nie?

Tréner vyžaduje od zverencov často veci, ktoré by sami nerobili. Bolia ich, ale musia byť. Až potom prídu výsledky. V profesionálnom športe si musíme brať príklad z armády, horskej služby, zo záchranárov, z hasičov…

Vždy musí niekto rozhodnúť a ostatní musia poslúchať. Inak by to nefungovalo. Niekomu to zaváňa diktátorstvom, zle sa to počúva, ale ak chceme dosiahnuť veľké veci, byť najlepší, musí to predtým aj bolieť. Niekto tomu hovorí možno disciplína, ale to je len jemnejší výraz.

Ako na to reagovali pretekári?

Moji zverenci boli ako moje deti. Ale všetkých som týral, viem, že na mňa nadávali. Nepotrpel som si na to, že ma budú chváliť. Športovci nemusia milovať svojho trénera. Milovať ho môžu až po kariére, keď už zistia, že mal pravdu.

V každých pretekoch ste chceli vyhrávať, niektorí to považovali za velikášstvo. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?

Športovec vždy musí chcieť vyhrať, aj keď sa mu to často nepodarí. Mal som v živote veľké šťastie. Vždy som hľadal víťazne typy. Videl som sa v každom mojom pretekárovi, keď víťazil. Cítil som s ním, mal som v sebe niečo nevysvetliteľné. Často som zažil zvláštnu situáciu.

Keď niekto spadol, mňa to bolelo. Stretol som sa aj s trénerom, ktorý závidel svojmu zverencovi, keď zvíťazil. Tomu vôbec nerozumiem. Ja som mal rád všetkých mojich cyklistov. Ale najradšej vždy toho, kto vyhrával.

Na pretekoch Okolo Slovenska ste zastavili v jednej etape pelotón pre pasívnu jazdu. Podobný iný prípad nie je známy…

Inšpiroval som sa na Tour de France. V magazíne Miroir du Cyclisme som sa dočítal, že cyklisti prerušili jednu z etáp, vbehli do mora a kúpali sa. Bol z toho cirkus a mám pocit, že vtedy sa aj dopĺňali pravidlá, aby sa takéto prípady vylúčili.

Na Okolo Slovenska 1985 bola trochu iná situácia. Štartovali u nás prvý i posledný raz Číňania. Všetci sa už vzdali a pokračoval jediný. Prišiel za mnou jeden z pretekárov, Stejskal, vraví mi, že chcú pustiť Číňana do úniku, aby sa trochu ukázal, vyhral nejakú prémiu. V podstate o neho ani nešlo, vládla horúčava, cyklistom sa nechcelo ťahať.

Aký bol priebeh etapy?

Číňan hneď po štarte naozaj unikol, išiel si svoje tempo, získal až 13-minútový náskok. Pelotón sa za ním pomaly ťahal. Cesty boli uzatvorené, na križovatkách čakali autá, spoje verejnej dopravy. Ľudia hromžili, pokrikovali aj na mňa.

Už toho bolo priveľa, cez vysielačky som vyzval trénerov, aby sa ich jazdci prestali flákať. Po chvíli som ich upozornil, že ak nezačnú jazdiť, etapu zrušíme a nevycestujú na nijaké preteky do zahraničia, Dukla Brno sa práve chystala do Švajčiarska na Cenu Wilhelma Tella.

Keď ani to nepomáhalo, obrátil som sa na hlavnú rozhodkyňu Evu Puklickú. Zhodli sme sa, že to, čo sa deje, je proti pravidlám. V nich stojí, že pretekár sa má usilovať o víťazstvo. Na kopci na Havrane sme pelotón zastavili.

To zabralo?

Chvíľu sme debatovali, hovorcom pretekárom bol v tom čase špičkový reprezentant Michal Klasa, ktorý vyhral prvú etapu. Vysvetľoval, že sa nedá jazdiť, že vládne veľká horúčava…

Práve bola žatva a neďaleko stáli kombajny. Tak som im povedal, aby nasadli do nich, tie určite majú klimatizáciu. Nech si to, skrátka, vymenia s kombajnistami. A dodal som, že sa už nemusia ani vracať.

Etapu sme dokončili už vo svižnejšom tempe. Vyhral ju Jurčo pred Regecom, čo boli dvaja špičkoví slovenskí jazdci.

To bolo pre vás typické: mali ste vždy dosť oponentov, dostávali sa do sporov a konfliktov…

Neľutujem to, len takto sa môžeme posúvať dopredu. Vždy som bol otvorený, hoci som za to aj trpel. V športe nemám rád diplomatické rečičky. Som výbušný typ, všetko prežívam intenzívne, ale nepovažujem to za nešťastie.

Aj v prípade zastaveného pelotónu som si uvedomoval, že je to dosť vážna vec a že to môže mať aj nepríjemné dôsledky. Ale vždy som bol ochotný niesť za svoje činy aj zodpovednosť. Najčastejšie som sa dostával do sporov s funkcionármi v Prahe. To bola dlhoročná záležitosť.

Napriek tomu ste boli viacero rokov aj trénerom národného výberu. Kto vás nominoval na tento sledovaný post?

V roku 1969 som vyhral konkurz na zväzového kapitána československej cyklistiky. To som považoval za jeden z najväčších mojich úspechov. Prihlásili sa všetci špičkoví tréneri u nás.

V môj prospech asi zavážilo, že už vtedy som mal nadštandardné vzťahy v Taliansku, z čoho sme mohli profitovať. Ale od začiatku som bol pod paľbou, české médiá mi predpovedali rýchly koniec. Našťastie, zachránili ma výsledky.

V roku 1970 ste s československým tímom na 100 km vybojovali na majstrovstvách sveta v Leicestri nečakanú striebornú medailu…

Stovka bola tvrdá časovka a náš úspech vyvolal veľký rozruch. Do tímu som zaradil dvoch dráharov, nik nám neveril. V tom čase sme nemali ani špeciálne bicykle na potrebnej úrovni. Vo francúzskom denníku L' Équipe napísali, že to bolo niečo podobné, akoby futbalisti hrali na MS v gumákoch… O dva roky neskôr vyhral Vlastimil Moravec Preteky mieru, čo sa považovalo v tom čase za obrovský úspech.

O Pretekoch mieru sa hovorilo ako o Tour de France východu. Československá cyklistika na nich triumfovala výnimočne. Čo rozhodlo v roku 1972?

Mali sme skvelý tím a na tú dobu aj s výnimočným zabezpečením. Okrem tradičných odborníkov aj biochemikov či psychológa. Robil nám všetkým aj psychologické testy, ktoré sa, samozrejme, nezverejňovali, boli len pre moju potrebu.

Mal som vtedy nadpriemerne inteligentných cyklistov, povedal by som – tím intelektuálov. Ani jeden nemal IQ pod 107 a jeden mal IQ 143. Družstvo vybojovalo heroický zápas o prvenstvo. Vlasto Moravec vyhral po štrnástich etapách o dve sekundy pred sovietskym jazdcom Neľubinom.

Napriek tomu ste v reprezentácii po týchto pretekoch skončili. Prečo?

Už počas nich som sa nezhodol so šéfom zväzu Kotálom. Dospelo to až k tomu, že som mu zakázal, aby chodil za družstvom. Prekážali mi jeho politicky podfarbené poznámky a neodborné názory, nechcel som, aby nabúral atmosféru v tíme.

Po Pretekoch mieru som predpokladal, že povediem cyklistov aj na mníchovskej olympiáde, ale nestalo sa tak. Na zväze mi povedali, že do Mníchova môžem síce cestovať, ale musím si to zaplatiť. To ma nahnevalo a funkcie som sa vzdal.

Na post trénera reprezentácie ste sa vrátili v roku 1985…

Začali sme opäť výborne. Na MS v talianskom Giavera del Montello sme získali senzačnú striebornú medailu v časovke družstiev na 100 km. Bola to druhá a posledná medaila z tejto náročnej disciplíny – po pätnástich rokoch. A pri oboch som bol, to si aj dnes mimoriadne cením.

Konár vám podpílila problémová etapa Pretekov mieru 1987 v Harrachove…

Išla sa netypická časovka, extrémne náročná, najťažšia v histórii podujatia. Viedla až k rozhodcovskej veži pri veľkom mostíku. Priniesla veľa rozporuplných reakcií, družstvá nemali na takú časovku ani potrebné prevody, nič podobné dovtedy nezažili.

Väčšina jazdcov prichádzala do cieľa po vlastných a pred sebou tlačila bicykel. Bol som od začiatku proti nej. Keď mi pred pretekmi predstavovali hlavní organizátori svoje plány, povedal som im, že sa zbláznili. To nebol kopec, ale stena. Ale už boli rozhodnutí, mala to byť veľká šou pre divákov.

Aké boli dozvuky tejto pamätnej časovky?

Bol z toho škandál. Aj bezprostredne po etape som sa v médiách vyjadril, že ja by som takú trasu nikdy nezvolil. Chcel som náročnú časovku, ale nie taký extrém.

Nepochybujem, že kompetentní ľudia, čo schvaľovali túto etapu, vďaka preferovaným Pretekom mieru vybavili v Harrachove viac vecí. Ale keď sa tento problém prerokovával neskôr na zväze, zvalili to na mňa, vraj som s časovkou súhlasil. Naši cyklisti pohoreli. Fakt je, že sme nemali v tom čase silný tím.

Odvolali vás?

Na schôdzi, kde sa hodnotili preteky, bol aj Miloň Miller, ktorý zodpovedal za vrcholový šport na ČSTV. Všetci do mňa šili, ale on bol dlho ticho. Až na záver sa ozval: súdruhovia, nezabúdajte, súdruh Haťapka je člen strany.

Boli prekvapení, lebo poznali moje názory. V tom okamihu všetci otočili. Našli mi inú funkciu. Mal som byť manažérom reprezentácie a využívať moje kontakty, zabezpečovať najmä kvalitný cyklistický materiál. To sa však tiež všetkým nepáčilo, závideli mi.

Napokon mi ponúkli, že si môžem nájsť nejaké zahraničné angažmán, že mi nebudú robiť problémy. Nájdi si ho čo najskôr a čo najďalej, vravel mi jeden z funkcionárov (smiech).

Zobrali ste do doslova a odišli ste do Mexika…

V tom čase som už mal ponuku, aby som trénoval ich reprezentáciu. Zažil som zaujímavé obdobie, dosiahli sme aj viacero výborných výsledkov. Na Stredoamerických hrách sme vyhrali s cyklistami skoro všetko. Podobne na Panamerických hrách.

Na týchto podujatiach, ktoré sú v týchto končinách populárne a významné, sme vybojovali dovedna 24 medailí. V Monterrey som založil Panamerickú školu cyklistiky pre mladých talentovaných pretekárov z celej Ameriky. V Mexiku som si urobil dobré meno a potešilo ma, že v roku 1996 som sa tam opäť vrátil – už ako diplomat, pracoval som na slovenskom veľvyslanectve.

Vo vašej trénerskej ére bolo u nás veľa kvalitných cyklistov, mali sme širokú základňu. Čo sa zmenilo, že výrazne ubudlo pretekov i pretekárov?

Je iná doba, vo všetkom. Po zmene spoločenských pomerov v roku 1989 bola ešte chvíľu dobrá cyklistika najmä v Česku, ale na Slovensku začala rýchlo upadať. Technika išla úžasne dopredu, uľahčuje nám život, spohodlneli sme. Pohodlnosť nás okráda o talenty. Mladí majú iné záujmy a cyklistika je veľmi náročný šport. Máme len zopár priemerných jazdcov a famózneho Sagana.

Sagana sledujete od dorasteneckých rokov. Ako vnímate jeho kariéru?

Som šťastný, že som sa dožil jeho výnimočných výsledkov. Na Petrov talent som upozornil kedysi zástupcov tímu Cannondale, ktorí ho potom angažovali…

Dvadsať rokov predtým som otváral dvere Jánovi Svoradovi, ale už skôr aj Milanovi Jurčovi či Jiřímu Škodovi do profesionálneho pelotónu. Svoradovi som pomáhal, keď začínal v talianskom tíme Colnago-Lampre.

Rozbieha sa sezóna, Sagan zmenil tím. Môžu sa fanúšikovia tešiť na ďalšie víťazstvá?

Bude to mať ťažké, v pelotóne pribúda čoraz viac mladých, rýchlych cyklistov. Myslím si, že Sagan už ťažko vybojuje ďalší zelený dres na Tour de France. Ale neodpisoval by som ho. Stále môže aj vyhrávať, možno aj na majstrovstvách sveta. Myslím si však, že v úvode tejto sezóny urobilo vedenie tímu chybu.

Akú?

Na jeho mieste by som zvolil iný program. Spravil by som ťah ako pred rokom Cavendish. Po zdravotných problémoch sa vybral na preteky Okolo Turecka a vyhral štyri etapy. Jasné, že v slabšej konkurencii, ale to v tom okamihu nebolo podstatné.

Potreboval si zdvihnúť sebavedomie, dobre sa naladiť. Peter absolvoval Tour des Alpes-Maritimes, čo sú dosť náročné preteky v ťažkom teréne, skončil v každej etape hlboko v poli porazených. Po prekonaní koronavírusu potreboval niečo iné. Presvedčiť sa, že stále môže víťaziť. Myslím si, že jeho kariéra by sa možno mohla už čoskoro uberať úplne iným smerom.

Čo by ste mu poradili?

Aby sa vrátil na začiatok kariéry. Jeho budúcnosť vidím aj v horskej cyklistike. Najmä ak by sa v tomto roku presvedčil, že na ceste už na najlepších nemá, určite by som to na jeho mieste skúsil. Na záver kariéry by sa mohol stať majstrom sveta na horskom bicykli.

Predpoklady na to stále má. Ale aj keby už zajtra skončil, je zázrak slovenského športu. Podobne ako Petra Vlhová, ktorá je pre mňa Sagan na lyžiach. Čo dokázala nedávno na olympiáde v Pekingu, to bola báseň.

Čo vás najviac nadchlo?

V slalome v sezóne dominovala, ale odrazu bola na najvýznamnejších pretekoch po prvom kole ôsma. A predsa získala zlato! Keby to niekto takto vymyslel, asi by mu nik neuveril. Ale stalo sa to. Úžasné. Ukázalo sa, že Petra má na viac, ako zo seba niekedy vydáva. Akiste jej pomohol aj nový tréner, ale podľa mňa má na jej výsledkoch hlavnú zásluhu Magoni. Vraciam sa k tomu, o čom sme už hovorili. Bez disciplíny a tvrdosti sa nik nestane najlepší na svete.

Od mladosti ste sa často vracali do Talianska, máte tam výborné kontakty, veľa priateľov, známych. Ešte ich chodíte navštevovať?

Žiaľ, mnohí už nežijú. Ale aj na budúci mesiac sa chystám do Talianska.

Kedysi ste cestovali najmä autom. A teraz?

Stále autom. Mám v mojich zošitoch dôkladne zaznamenané všetky trasy, ktoré som absolvoval – vzdialenosti, kopce, mestá, cesty v Dolomitoch i Alpách (ukazuje precízne a úhľadným písmom vedené plné bloky itinerárov).

Na akú dlhú cestu si ešte trúfate?

Pokojne zvládnem cestu z Bratislavy do Milána, to je asi 900 kilometrov. Nedávno to bol problém, koronavírus nám komplikoval život, menej som cestoval. Ale dúfam, že teraz sa to už zmení. Rád šoférujem, je to pre mňa relax. A najmä milujem jazdu v kopcovitom teréne, serpentíny, zákruty. Keď som za volantom, nenechám sa vyrušovať. Som sústredený a pozorný vodič. A najrýchlejší (smiech).

Jazdíte rýchlo?

Idem aj 180-kilometrovou rýchlosťou. Nie som však hazardér, sú situácie, keď ma pokojne môže každý predbehnúť. Nehrám sa na pretekára. Ale chcel by som ním byť. Keby som bol mladší, viem si to predstaviť.

Vaša energia v deväťdesiatke, fyzická i mentálna kondícia, je obdivuhodná. Čo pre to robíte?

(chvíľu uvažuje) Neviem, asi ani nič, aspoň nič špeciálne. Necvičím, len sa vždy chystám. Ale usilujem sa zdravo stravovať. Dávam si pozor, aby som mal dostatok najmä vitamínu C. Mal som vysoký tlak, upravil sa mi. Práve som bol u lekára, nameral mi tlak 125 na 60, tep mám pod 50.

Netrápia vás nijaké zdravotné problémy?

Nič zvláštne, trochu ma občas pobolievajú kĺby. Vlani som absolvoval operáciu prostaty, váhali, či ma môžu uspať. Dali ma na ergometer, na záťažovú skúšku a pokojne ma operovali.

Psychicky mi pomáhalo, že som sa celý život pohyboval medzi mladými ľuďmi. Niektorí z nich sú už dedkovia, ale proti mne stále mladíci. Až sa niekedy zhrozím, keď si uvedomím moju deväťdesiatku.

Necítim sa na ňu. Keď som mal tridsať, šesťdesiatnika som považoval za starca… Neviem, či je to v génoch, ale obaja moji rodičia zomreli, keď mali 82 rokov. Ja už teda na tomto svete nadsluhujem. Sám sebe sa divím, čo tu vlastne ešte robím (smiech).

Politika ma naučila, aby som v nej už nikdy nepôsobil

„Prežil som nevšedný život. Ako málokto iný. Dlhý, zaujímavý, dramatický, turbulentný i – pekný. Môj príbeh by vystačil aj na niekoľko životov. Ale v cieli budem až potom, keď budem ležať na cintoríne v Slávičom údolí,“ vyznáva sa Kamil Haťapka, ktorý minulý týždeň vstúpil medzi deväťdesiatnikov.

Záhadná aktovka pre plukovníka Tatarku

Narodil sa medzi dvoma svetovými vojnami. Bol svedkom i aktívnym účastníkom mnohých dejinných udalostí. Na momenty, ktoré výrazne ovplyvnili aj jeho život, si stále dobre spomína.

Na otázku, čo v detstve zanechalo naňho najsilnejší dojem, nezaváha ani na chvíľu.

„Vyhlásenie Slovenského národného povstania. S otcom som sa na ňom zúčastnil v Banskej Bystrici 29. augusta 1944.“

V roku 1936 sa presťahovali Haťapkovci do Bratislavy. Otec Andrej pracoval ako prednosta obchodného oddelenia banky Slavie.

"Spolu s básnikom Martinom Rázusom a ďalšími národovcami bol zakladajúcim členom Slovenskej národnej strany. Už od konca tridsiatych rokov sa zapájal do antifašistického odboja. Čoskoro mal pre tieto aktivity problémy.

Ocitol sa vo vyšetrovacej väzbe a aj s Jozefom Lettrichom, neskorším predsedom Slovenskej národnej rady, ho internovali do pracovného tábora do Očovej a potom mu zakázali pobyt v Bratislave.

Sťahovali sme sa na Oravu a otec sa stal zodpovedným redaktorom Národných novín v Martine," spomína na dramatické obdobie Kamil Haťapka.

Bol svedkom mnohých otcových debát s jeho spolupracovníkmi, v ktorých sa už začínalo hovoriť aj o prípravách Povstania.

"Deň pred jeho vypuknutím sme sa presúvali do Banskej Bystrice. V Martine na násype pri železničnej stanici bol obrovský nápis Mor ho! Bol to pozdrav povstalcov a ja som sa s ním prvý raz stretol. Zanechal vo mne silný dojem.

Prespali sme v Národnom dome a na druhý deň som zažil vyhlásenie SNP. Z Banskej Bystrice som zamieril do Bratislavy. Chlapca ako ja si nik nevšímal. Otec mi dal aktovku a niesol som ju na ministerstvo obrany na Heydukovu ulicu plukovníkovi Tatarkovi. Boli v nej nejaké písomnosti, ale čo konkrétne, to som sa nikdy nedozvedel…"

Čítajte aj Haťapka: Sagan je výnimočný jazdec, ktorý robí super veci

Andrej Haťapka bol štábny kapitán a bojoval v Povstaní. Po vojne pracoval na ministerstve obrany a stal sa ústredným tajomníkom Zväzu brannosti. V roku 1949 po procese s partizánskym veliteľom Viliamom Žingorom, s ktorým sa poznal z Povstania, ho súdili a aj väznili za protištátnu činnosť.

„Rehabilitovali ho v roku 1969. Keď sedel vo väzení, moja mama Paulína zobrala na privát v našom dome na Turčianskej ulici neskoršieho kardinála Jána Koreca, ktorý u nás býval bezmála päť rokov. V roku 1951 ho v ňom vysvätili za biskupa,“ vyberá zaujímavosť Kamil Haťapka.

Klausovi ponúkol čestné členstvo v SNS

Venoval sa aj hokeju, pritiahol k nemu dokonca budúceho reprezentanta Jozefa Čaplu. Vojenčinu mal absolvovať v Krídlach vlasti Olomouc, ale skončil v neslávne známom Pomocnom technickom prápore (PTP), kde slúžil dva roky a pracoval v bani Fučík II. v Petřvalde v ostravskom banskom revíri.

Po návrate do civilu venoval už všetky sily cyklistike, po krátkej pretekárskej kariére sa stal spoluzakladateľom najvýznamnejších cyklistických pretekov Okolo Slovenska a neskôr aj jedným z ich riaditeľov.

Keď po roku 1989 obnovila činnosť Slovenská národná strana, stal sa jej členom. V roku 1992 ho zvolili za poslanca Federálneho zhromaždenia a o dva roky neskôr za poslanca Národnej rady SR, kde viedol aj výbor pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport.

Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk

Dodnes je hrdý na to, že prispel svojím hlasom k vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

"Keď sa vo Federálnom zhromaždení hlasovalo o rozdelení Československa, rozhodol jediný hlas. Možno aj môj. Po hlasovaní sme sa stretli vo foyeri a odrazu sa tam ocitol Václav Klaus.

Navrhujem vám čestné členstvo v SNS, oslovil som ho. Prekvapene na mňa pozrel. Pomohli ste nám splniť náš volebný program, vravím mu so smiechom. Samozrejme, pôsobil som predtým v Československu a vážil som si, že som viedol aj československú cyklistickú reprezentáciu. Ako slovenský tréner."

Z neskoršieho vývoja často vyslovil sklamanie.

„Mysleli sme si, že budeme vedieť vládnuť. Ukázalo sa, že to nevieme. Najmä preto, že sa nedokázala zjednotiť slovenská inteligencia, najšikovnejší, najmúdrejší predstavitelia nášho národa. To platí dodnes. Možno sa niekedy robila politika aj inak. Teraz sa odrazu môže stať niekto bezvýznamný takým dôležitým, že rozhoduje o našich životoch. To si nezaslúži. A ani my všetci.“

Neľutuje roky, ktoré strávil v politike? Nebol to pre špičkového cyklistického odborníka stratený čas? „Všade, kde som bol, som mnohé zažil a mnohé som sa aj naučil. A politika ma naučila aj to, aby som v nej už nikdy nepôsobil,“ uzatvára Kamil Haťapka.