Keď Martin Velits končil s aktívnou kariérou, v Quick-Stepe mu nechali ako spomienku jeho súťažný bicykel. Zostalo vám niečo z Bory?
Bicykel mám, ale nemyslím si, že mi zostane. Čoskoro ho zrejme vrátim. Samozrejme, mám veľa dresov a iného oblečenia, aj prilba je spotrebný materiál. To všetko je v skrini. Teraz už aj ako spomienka.
Akých bolo päť sezón s nemeckým tímom?
Aj pekných, aj ťažkých, aj smutných, keď som bojoval so zdravotnými problémami. Taký mix. Najradšej budem spomínať na preteky Okolo Kalifornie, tam som bol s bratmi Saganovcami. Strávili sme spolu viac času, nielen na bicykli. A Amerika je Amerika. S Peťom som mal málo príležitostí pretekať, jazdil po tých najväčších podujatiach, preto mi to bolo vzácne.
Nezostal vo vás pocit, že ste ani poriadne nedostali šancu?
Od detstva som sa neustále posúval. Každá ďalšia sezóna bola pre mňa lepšia. Výkonnostne aj výsledkovo. V Tinkoff-Saxo som ako prvoročák vyhral veľké preteky v Belgicku a to sa počíta. Nakoplo ma to. Ak by som dostával aj v Bore viac príležitostí, mal by som inú kariéru. Musel som však akceptovať, že tam boli aj iní šprintéri a väčšinou sa jazdilo na nich. Okrem Petra aj na Sama Bennetta či Pascala Ackermanna. Rýchlostne som na tom podobne ako oni, aj preto cítim nevyužitý potenciál.
A tlak z neustáleho dokazovania, že v tíme nie ste len preto, že si vás doviedol Peter Sagan?
Ten som nemusel mať. Veď koľko jazdcov sa môže pochváliť, že počas premiérovej sezóny medzi profesionálmi vyhrali vážnu šprintérku klasiku? O mojich kvalitách nikto nepochyboval. Žiaľ, v Bore som spravidla mal na starosti inú robotu. Čoraz viac som musel pomáhať ostatným. Dosť ma to hnevalo.
Čítajte viac Sagan: Najprv mi povedali, že ma nechcú. Ani neviem, ako sa to zomlelo
Čo vám povedal Peter na rozlúčku?
Nebol na ňu priestor a ani potreba, veď sme v kontakte. Aj keď striedmom, s Jurajom sa vídam oveľa častejšie. Doma na Slovensku si často spolu zatrénujeme. Navyše, uplynulé mesiace boli hektické, zostal som bez tímu i bez manažéra, novú stajňu som si musel hľadať sám. Nie je to jednoduché.
Po rokoch vo svetovej cyklistike prichádzate do Dukly Banská Bystrica – o dve poschodia nižšie. Nie je to príliš veľký pád?
Mám za sebou náročné obdobie, vlani ma zmohli problémy s astmou, túto jar zasa covid. V tom najhoršom čase, lebo na bicykli som sa cítil naozaj silný. Psychika je vec zákerná, keď sa vám striedavo darí, dá sa s tým žiť, no keď ste neustále kdesi dole, je to už problém. Bol som bez výsledkov i manažéra, ostatné tímy možno ani len netušili, že nemám zmluvu. Mal som aj iné možnosti z menších tímov, no ozvala sa Dukla so zaujímavou ponukou a dostala sa mi do hlavy.
Čím?
Stretol som sa so športovým riaditeľom Martinom Fraňom. Riešili sme pre mňa podstatné veci, po dlhom čase by som bol opäť doma, usadil sa a zároveň dostal veľký priestor. Hoci aj na menších pretekoch. Je to dobrá kombinácia. Okrem toho, radšej budem odovzdávať skúsenosti mladým chlapcom na Slovensku, ako kdesi v zahraničí.
Juraj Sagan nám povedal, že do kontinentálnej cyklistiky sa už vrátiť nechcel, že zvažoval aj koniec kariéry. Aj vám to napadlo?
Mal som kadejaké myšlienky. Keď ste 250 dní mimo domu – bez rodiny, bez kamarátov – a nedarí sa vám, človeka to veľmi ubíja. Tiež som zvažoval, či sa do toho ešte dostanem, či ma cyklistika bude napĺňať. Všetko je o hlave, mám 27 rokov, verím, že by sa mi ešte mohlo zadariť.
Byť opäť lídrom – je to vec, na ktorú si treba po rokoch opäť zvykať?
Isteže. Keď som sa v Bore prestal sústrediť na špurty, akoby som stratil cit. Predsa len, mojou úlohou bolo sťahovanie únikov alebo dopĺňanie zásob kolegom. Neustále som jazdil pred lídrom a myslel na to, aby ušetril čo najviac energie. Nehľadiac na seba. Je to úplne iné jazdenie.
Čítajte viac Kamoško, odteraz tu spím ja. S Gorilou to mal Sagan ťažšie
V čom to bude pre vás najväčší rozdiel oproti World Tour?
Bude ich veľa. Od samotných pretekov až po zázemie. Ale aj v Dukle budem mať k dispozícii to najlepšie od špičkového výrobcu (Merida, pozn. red.). V Bore som však mal päť bicyklov, jeden doma, ďalší tréningový, tri na preteky. Plus časovkárske stroje. Pochopiteľne, viem, že na Slovensku budú podmienky skromnejšie, inak by to ani nedávalo logiku. V Bore boli ťažké milióny.
Ako by mala ideálne vyzerať budúca sezóna?
Zatiaľ presne neviem. Organizátori väčších podujatí spravidla najprv odklepnú účasť elitným tímom, ostatným ju potvrdzujú až neskôr. Všetko sa bude riešiť v priebehu decembra.
Ale zašpurtovať si so Saganom o víťazstvo na Okolo Slovenska, to by ste asi brali…
Samozrejme, to by bolo ono (smiech). Navyše by sme sa opäť stretli. Podľa wattov som typovo viac šprintérom ako Peťo. V jednoduchšej etape s nie náročným priebehom a rovinatým dojazdom by som proti nemu mal väčšiu šancu. Samozrejme, stačí nejaký kopec a mohol by sa ma zbaviť.
Mimochodom, kto je podľa vás najrýchlejším cyklistom na svete?
Počas sezóny som si kládol tú istú otázku a vyšiel mi z toho Mark Cavendish. Nechcel som si to pripustiť, ale keď som videl, ako lieta na Tour de France, tak som si inak ani nemohol odpovedať.
A pritom to vyzeralo, že má už po kariére. Myslíte aj vy na návrat do World Tour?
Áno. Viem totiž, aké je to pekné, keď sa vám v športe darí. Rád by som to opäť zažil. Potrebujem opäť cítiť, ako chutí víťazstvo.
Je niečo, čo vám po rokoch prekáža na profesionálnej cyklistike?
Viacero vecí. V uplynulom období sa vytratil z pelotónu rešpekt. Každý bojuje s každým. Pretekári sú agresívnejší a oveľa viac sa padá. Často aj zbytočne.
Mal by mať Sagan iné postavenie ako nováčik?
Kedysi to takto bolo. Skúsených jazdcov si vážili viac. Nestávalo sa, aby počas bufetu alebo toalety popri ceste iní pretekári nastupovali. Takto sa predsa na žltý dres neútočí. Existujú nepísané cyklistické pravidlá, nie všetci ich však čítali (úsmev).