„Ak by som bol na Starej dáme, za sebou by som mal iba necelú polovicu,“ usmieva sa jazdec českého kontinentálneho tímu Topforex.
Čo hovorí vaše telo deň po pretekoch?
Zobudil som sa v rovnakom stave ako v sobotu i v nedeľu (úsmev). Ráno bolo totožné, akurát po raňajkách som si povedal, že mám kľud. Už žiadne hory. Samozrejme, v nohách cítim obrovskú únavu.
Boli to najťažšie preteky v živote?
Uf, ťažko povedať. Ani neviem, kam ich mám zaradiť. Bolo to etapové podujatie, obzvlášť náročné boli posledné dva alpské dni. V sobotu sme nastúpali tritisíc metrov na relatívne krátkom úseku – na 70 kilometroch. O deň neskôr to bolo 4200 metrov. Čo vám poviem, fuška… Aj tí najlepší toho mali na záver plné zuby. Napokon, i víťazovi došla para a strachoval sa o triumf.
Zmenil sa po tomto váš pohľad na najslávnejšie preteky na svete, Tour de France?
Určite. Prvých sedem dní bolo fajn, ďalšie dva v horách poriadny masaker. Všetci prišli do cieľa vyčerpaní. Aj tí, ktorí nebojovali o celkový triumf, ale pomáhali. Všetkých to bolelo. Naozaj veľký obdiv ku každému, kto príde do cieľa na Grand Tour. Hovorí sa, že predovšetkým tretí týždeň je náročný. To vám zatiaľ neviem potvrdiť.
Viac ako 70 jazdcov napokon neprišlo ani do cieľa. Mali ste aj vy pochmúrne myšlienky?
Začiatok poznamenali pády, aj preto toľko cyklistov odstúpilo. Aj mne v hlave vírili myšlienky, či zvládnem limit. Kalkuloval som, počítal, kde musím byť, aby sa mi to nakoniec podarilo. Najväčšiu krízu som prežil na legendárnom Col de l'Iseran. Tam som fakt trpel. Je to peklo.
Viac ako na Col de la Colombiere, Col du Petit alebo Col de la Croix de Fer?
Áno, Iseran bolel suverénne najviac. Veď jeho vrchol je takmer v 2800 m. n.m. Úprimne, počas jazdy som nerozmýšľal nad tým, ako je to vysoko, je však pravda, že posledné tri-štyri kilometre som sa už nedokázal zdvihnúť a ani kúsok pridať. Jednoducho to nešlo, mohol som sa len držať v skupine. Bolo tiež cítiť, že vzduch tam hore je redší.
Dá sa aj v kontinentálnom tíme pripraviť na takéto množstvo výškových metrov?
Nepotrebujem to. Mám takmer 80 kilogramov, uspieť v horách môžem jedine ak ma vrchári nechajú odísť v úniku. A vôbec, v tíme takéto porcie netrénujeme.
Čo vám ukázala Tour de l'Avenir?
Že to dokážem prežiť. Ale aj mnoho iných vecí. Napríklad, že v pelotóne sa toho za ten čas udeje veľmi veľa. Človek musí byť neustále ostražitý. Vyhýbať sa pádom a kolíziám. A keď má pocit, že to všetko zvládol, ďalšie dni ho čaká pot a krv v Alpách. Ak by som bol na Tour de France, mal by som za sebou iba necelú polovicu. Ale aj nejaký ten deň voľna.
S českým tímom Topforex sa predstavíte o mesiac na Okolo Slovenska. Čo hovoríte na hviezdne obsadenie tohto podujatia?
Je to veľký posun. Pre Slovensko, pre organizátorov, ale aj pre nás pretekárov, ktorí nemáme pravidelne príležitosť súťažiť s hviezdami. Došpurtovať piaty nemusí byť na zahodenie, ak budú pred vami borci ako Peter Sagan, či Giacomo Nizzolo. Navyše, bude to pre mňa jeden z vrcholov sezóny. Budem doma.
A príde sa na vás pozrieť veľa známych…
Bodaj by (úsmev). V jednej etape pôjdeme cez Veľké Rovné – iba dvesto metrov od môjho domu.
Tam zrejme budete chcieť byť stoj čo stoj v úniku, aby vás bolo vidieť…
Podľa toho, ako sa to bude vyvíjať. Ak budem mať veľkú sekeru, skúsim to, ale ak manko nebude veľké, budem si pozíciu strážiť a neriskovať.
Bude v pelotóne aj nejaký váš vzor, ku ktorému by ste sa chceli raz priblížiť?
Chystá sa sem mnoho jazdcov, ktorí už majú niečo za sebou aj na Tour. A – samozrejme – Peťo Sagan, obrovská osobnosť svetovej cyklistiky. Chris Froome má štyri triumfy na Starej dáme, to ani nepotrebuje ďalší komentár.
Vraví sa, že Tour de l'Avenir je práca nielen pre talentovaných cyklistov, ale aj tímových manažérov. Budete na prelome rokov meniť dres?
V tejto chvíli to ešte neviem povedať, čakajú ma majstrovstvá Európy, potom Okolo Slovenska i svetový šampionát. Určite by som však uvítal skok o úroveň vyššie – do niektorého z prokontinentálnych tímov.
Predpokladá sa, že bratia Saganovci podpísali s TotalEnergies poslednú profesionálnu zmluvu. O dva roky môžete byť jedným z lídrov slovenskej cyklistiky…
Líder ako líder, vyrovnať sa Peťovi hádam ani nie je možné. Vždy však vydám zo seba čo najviac. Ak sa raz na Slovensku nájde špičkový vrchár, nemám problém pracovať aj preňho a doviesť ho pod kopec.
Minulý týždeň obletela Slovensko správa o smrti mladého cyklistu Róberta Nagya počas tréningu. Nie je to ani zďaleka prvý vážny incident na slovenských cestách. Je naša spoločnosť bezohľadná k cyklistom?
Veľa sa hovorí, že na Slovensku nemáme cyklochodníky, jazdu za motorkou alebo časovku však na nich nenatrénujete. Ani špurt. Musím ale povedať, že – napríklad – v Španielsku je na ceste každých päť kilometrov tabuľka, že auto má predbiehať s rezervou meter a pol. Ak ideme dvaja cyklisti vedľa seba, nikto s tým nemá problém a čaká sa. U nás? Keď ide traktor, šofér sa bude za ním ťahať aj cez tri dediny, ale cyklistu vytrúbi, pustí mu ostrekovače a nakoniec ohrozí aj jeho bezpečnosť.