„Prosím, zavolajte mi neskôr, dávam ešte dohromady zmluvy so zdravotníkmi, rátam testy, certifikáty, tak, aby mi všetko sedelo,“ vravel v pondelok doobeda pretekár armádnej Dukly Banská Bystrica.
O čo ste sa starali priamo počas testovania?
Bol som veliteľom jedného z odberných miest. Mal som na starosti to, aby všetko dobre fungovalo. Musel som si to dobre premyslieť, zaškoliť a usmerniť ľudí, vyznačiť priestory. Na mieste som pracoval už od stredy.
Vyskytol sa aj nejaký problém?
Až na jedného podnapitého pána, ktorý robil bordel, ani nie. Rýchlo sme ho zvládli, prišiel policajt a bolo po všetkom. Mal som pri sebe šikovných ľudí. Len v sobotu sme spravili asi 790 odberov.
V piatok boli pochybnosti, či akcia môže byť vôbec úspešná. Mali ste ich aj vy?
Skôr stres. Predsa len, som predovšetkým cyklista. Zrazu prišiel rozkaz a nemal som nad čím špekulovať, musel som ísť. Trošku som mal obavy z ľudí, ako to vezmú, či nebudú robiť problémy, nebodaj sa búriť alebo predbiehať. Veď názory na túto akciu boli kadejaké. Napokon som bol milo prekvapený, všetko prebehlo hladko.
Aký obraz si u vás vytvorili Slováci po uplynulom víkende?
Z toho mála, čo som si stihol prečítať o iných odberných miestach po celej krajine, mám pocit, že všade to zvládli so cťou. Niektorí pozitívni sa vraj skúšali otestovať viackrát, ale boli to zanedbateľné čísla. Slováci podľa mňa obstáli. Ukázali sa ako zodpovedný národ.
Čo je náročnejšie – 150-kilometrový tréning alebo víkend na nohách na odberovom mieste?
Na bicykel som zvyknutý, toto bolo niečo nové. Psychicky vyčerpávajúce. Robil som to prvýkrát v živote – dostal som priestor, materiál, kopu papierov a musel som sa v tom všetko rýchlo zorientovať.
Foto: ARCHÍV PATRIKA TYBORA
Sú vojenské maskáče príjemnejšie ako cyklistický dres?
(úsmev) Žiadny rozdiel. Absolvoval som kadejaké kurzy aj prijímač v Martine, nemám s nimi problém.
Ako poznačil vašu sezónu koronavírus?
Na jar nám odpadlo veľa pretekov. Vôbec som netušil, čo sa bude diať. Našťastie, v júli sa to rozbehlo a potom to bolo dosť husté. Doma som sa veru veľmi neohrial.
Bublina funguje aj na menej významných podujatiach?
Kdeže, tá stojí nemálo peňazí a rozpočty na týchto pretekoch sú neporovnateľne nižšie. Samozrejme, hygienický štandard sa dodržiava všade.
Tesne pred pauzou ste úspešne absolvovali preteky na Rodose, okrem bodovacieho dresu ste mali na sebe chvíľu aj ten vrchársky. Máte radi kopce?
Nemám s nimi problém. Obľubujem skôr klasikárske, zvlnené etapy. Niečo ako Peter Sagan. Ortodoxní vrchári sú medzi kontinentálnymi tímami skôr raritou. Extrémne dlhé kopce ako na Tour de France na našich podujatiach nenájdete. Azda len na Sibiu Tour v Rumunsku je 20-kilometrové stúpanie na horu Balea. Inak to nebýva viac ako päť kilometrov.
Aj preto mávajú jazdci kontinentálnych tímov na svetovom šampionáte s horským profilom problém dôjsť do cieľa?
Nejde ani tak o prevýšenie, ale skôr o dĺžku. Na také veľké porcie, aké sa jazdia medzi elitou, nie sme zvyknutí. A celkovo, porovnávať nás s jazdcami z World Tour, je hlúposť. Tí chalani majú úplne iné podmienky na tréning ako my. Rozdiel je asi ako medzi extraligou a NHL. Priepastný!
Vlastných pretekov máte počas roka až-až. Pozriete si v televízii napríklad Tour de France?
Pred tromi rokmi som si k tomu sadol, teraz mám dieťa, už je to problém. Na večerňajšie zostrihy sa však vždy rád pozriem.
Radšej, ako na vášho brata Radoslava, ktorý hrá hokej za Pardubice?
Tak to teda nie. Syn by ma hneď prehlasoval, on sa bude radšej pozerať na uja.
Ak by neexistoval bicykel, bol by z vás hokejista?
Ťažko povedať, aj ja som začínal na korčuliach. Otec je však tiež bývalý cyklista, videl, že ten mi vonia viac ako puk. Bratovi tak prischol hokej.
Čo môže byť športovým vrcholom pre jazdca slovenského tímu?
Účasť na olympiáde a zabojovať tam o solídny výsledok. Aj domáci šampionát patrí medzi najdôležitejšie preteky v sezóne. Donedávna to bolo aj Okolo Slovenska, ale to podujatie z roka na rok rastie. Pre fanúšikov je skvelé, že môžu vidieť najlepších jazdcov na svete, no my to máme teraz náročnejšie. Avšak je príjemné, keď pelotón popri trati ženú tisíce ľudí, kedysi to tak na Slovensku nebolo. Navyše, súperiť s Borou-Hansgrohe, či s Quick-Stepom, je obrovská výzva. To môžeme zažiť jedine na Okolo Slovenska.
Ak by ste si mohli vybrať jedny preteky z kalendára World Tour, ktoré by to boli?
Určite nejakú jarnú klasiku, tie sa mi veľmi páčia.
Váš tímový kolega – Marek Čanecký – pred pár mesiacmi na sociálnej sieti ostro skritizoval slovenských šoférov? Sú menej tolerantní ako tí v cudzine?
Nemyslím si, že sú najhorší. Nedávno sme boli na sústredení v Taliansku a to sú iní divosi. Nevydržia ani chvíľku za cyklistom, hneď potrebujú predbiehať. Naopak, Španieli sú skvelí.
Čo najhoršie sa vám zatiaľ stalo?
Nič vážne. Trénujem v Trenčíne a v okolí a tu je dobrá infraštruktúra. Dávam si však pozor, neraz sledujem, čo sa deje aj za mnou.
Mnoho svetových cyklistov má za sebou nejakú kolíziu i vážnejšie zranenia. Je to vždy iba chyba človeka za volantom?
Samozrejme, aj cyklista sa môže pomýliť, napríklad keď nedá prednosť. Snažím sa vždy jazdiť čo najviac pri kraji, no nie vždy to ide – neraz sú tam kamene, či olej, vtedy je to problém.
Aké základné pravidlo by mal rešpektovať šofér, ktorý má pred sebou cyklistu?
Najhoršie je, keď predbieha rýchlo a tesne vedľa. Ak do toho zatrúbi, pre víkendového jazdca to môže byť fatálne. Profesionáli sú zvyknutí, že počas jazdy majú okolo seba vľavo i vpravo mnoho ľudí, cyklista bez skúsenosti však môže myknúť riadidlami a vbehnúť pod kolesá. Na to si treba dávať pozor.
Nie je vám občas ľúto, že fanúšikovia nasadzujú latku podľa úspechov Petra Sagana a ostatní sú mimo záujmu?
Jasné, nie je to veľmi príjemné. Peťo je svetová extratrieda a porovnanie s ním znesie len málokto aj medzi elitou. Je to výnimočný talent. V minulosti boli na Slovensku dobrí cyklisti, ale nikto nebol ako on. Keď nás s ním porovnávajú, nemôže to dobre dopadnúť.
Takže pretekať v jeho ére je náročné…
Ani nehovorte. Potom sa s ním stretnete na Majstrovstvách Slovenska a všetci vidia ten rozdiel. On je jednoducho iný level.