Čech Leopold König (32) dnes sleduje Tour de France z diaľky, občas z komentátorského kresla Českej televízie. „Nevidím nikoho, kto by mohol Primoža Rogliča vyzliecť zo žltého dresu,“ vraví niekdajší pretekár stajní NetApp, Sky a Bora-Hansgrohe.
Ako sa vám pozerá na preteky, ktorých ste boli ešte nedávno súčasťou?
Keď sa odosobním, dokážem si ich vychutnať aj ako divák. Avšak v štúdiu som sa nechal párkrát uniesť. Bolo mi aj smutno – akoby som z nich v sebe stále cítil emócie.
Bol moment, keď ste si povedali: ach, byť tak priamo na mieste…
Pravdu? Tour de France si nemôžete užiť, vládne tam stres. Neexistuje, že sa niekto ide vyložene pobaviť. Možno v horách, kde človek jazdí sám za seba, nemusí sa neustále niekam tlačiť, bojovať o pozíciu v pelotóne – azda len tam sa dá súťažiť v akomsi pozitívnom tranze.
Čo ste si na Tour všimli prvýkrát až prostredníctvom obrazovky?
Nič konkrétne mi nenapadá. Nedávno som však sledoval podujatie Czech Tour priamo z riaditeľského vozidla. Uvedomil som si, že je to niečo iné ako na bicykli. Zjazdy či iné pasáže na trati som vnímal oveľa nebezpečnejšie, než reálne sú.
Preteky Grand Tour ste si vyskúšali v pozícii lídra, ale aj elitného domestika. Dá sa to vôbec porovnať?
Nie. Byť lídrom je diametrálne odlišné. Cyklista musí byť stopercentne pripravený každý deň, aj očakávania sú obrovské – od vedenia tímu, spolujazdcov, fanúšikov. Domestik predsa len nejazdí pod takým veľkým tlakom. V etapách, ktoré mu nesedia, si odpočinie. Viac som si však užíval pozíciu lídra. Keď som pred rokmi pomáhal Chrisovi Froomovi v boji o žltý dres, nemal som až takú veľkú motiváciu. Celkové poradie šlo mimo mňa, nevyhovovalo mi to. Chýbal mi tlak.
V horách môžeme v týchto dňoch sledovať zaťaté zuby, pot a pokrivené tváre. Čo cíti cyklista, keď sa povie, že je so silami na hrane?
V sedemnástej etape s cieľom na Col de la Loze zostalo na čele azda desať borcov, garantujem vám, že všetci mleli z posledného. Bolelo ich to rovnako. V tej chvíli však nastupuje faktor hlava – pokiaľ si pretekár pripustí nekonečnú únavu, v momente mu vypne celé telo. Nakoniec vyhrá ten, kto s mysľou pracuje najlepšie. Skupina lídrov je na podobnej výkonnostnej úrovni, finálne rozdiely robí tolerancia k bolesti.
Znamená to, že ak Federera, Djokoviča a Nadala delí od ostatných tenistov mentálne nastavenie, platí to aj o Rogličovi s Pogačarom?
Krásny príklad. Tu najlepšie vidíme, ako sú traja ľudia úplne niekde inde ako ostatní. A môžeme vari povedať, že by mali presnejšie alebo prudšie údery? Nie, v prvej stovke to vedia azda všetci. Djokovičov forhend či bekhend nie sú výnimočné. Ale keď prídu v zápase rozhodujúce momenty, Srb sa v nich – na rozdiel od druhých – vyžíva. Slovinci sú v tomto podobní. Napokon, je to tak v každom športe. Silná psychika vám dáva pred konkurenciou ohromný náskok.
Čo musí a čo nesmie mať pravý líder?
Potrebuje výdrž. Poznám veľa pretekárov, ktorí na sedemdňovom podujatí excelujú, ale keď príde trojtýždňová Grand Tour, nezopakujú to. Samozrejme, nesmie mu chýbať ani konzistentnosť – stačí, ak hlava nepracuje jeden deň či hodinu a je po všetkom. Dôležitá je aj orientácia v pelotóne či vyrovnávanie sa s tlakom okolia.
A musí ho akceptovať každý člen tímu, ktorý naňho pracuje…
Pravda, lídri sú zvyčajne povahovo úplne iní ako špurtéri. Viac uvoľnení. Počas pretekov som veľa nenahovoril a aj tak všetci robili to, čo mali. V tíme fungujú aj kapitáni – osobnostní vodcovia a komunikatívne typy. Sú to spravidla skúsení jazdci, každý ich rešpektuje. Kolumbijčan, ktorý síce bojuje o žltý dres, ale nevie poriadne po anglicky, ním byť nemôže. Počas etáp dochádza k ťažkým situáciám a treba ich riešiť. Netvrdím, že kapitáni sú kľúčoví, ale minimálne veľmi dôležití. V Sky ním bol skvelý Luke Rowe.
Je o žltom drese rozhodnuté?
Podľa mňa áno. Nevidím nikoho, kto by mohol Rogliča z neho vyzliecť. Samozrejme, vždy sa môže stať, že niekto nebude mať deň, ale ak sa to neudialo v etapách po pondelňajšom voľne, ktoré sú najkritickejšie, tak sa to už asi nestane. Nepredpokladám, že poradie na prvých troch miestach sa bude meniť. V časovke sa ukáže, že Roglič je silnejší ako Pogačar a Pogačar lepší ako Lopez.
Ako bývalému pretekárovi Sky (teraz Ineos) sa vám asi ťažko sledovali uplynulé dni…
Celá sezóna je veľmi nevydarená. Šťastie, ktoré mali v uplynulých rokoch, ich teraz obchádza. Poznám však Davea Brailsforda – riaditeľa tímu – nezlomí ho to. Urobí všetko, aby sa vrátili ešte silnejší.
Dlho ste pretekali za nemeckú stajňu NetApp (predchodca Bory-Hansgrohe, pozn. red.), potom aj za Boru. Sú Nemci na jazdcov nároční?
Veľmi. Keď to porovnám so Sky, tak v Bore to bolo omnoho ťažšie. Ich prístup je mimoriadne striktný, veľa vecí sa rieši ihneď za horúca. Voči jazdcom sú ostrejší ako Briti.
Môžu byť spokojní s vystúpením Petra Sagana na tohtoročnej Tour?
V prvom rade – Bora sa môže cítiť poškodená, lebo Sagan doplatil na to, že je neuveriteľne silný. Ak by to isté spravil Mark Cavendish, s Van Aertom nielenže vôbec nepohne, ale sám odletí. Pre mňa to bol iba ďalší smutný verdikt rozhodcovskej jury. Treba však povedať aj to, že Peter nemá takú formu, ako kedysi. Čistokrvných špurtérov sa síce v kopcoch zbaví, ale do cieľa s ním vždy prídu rýchlici lepší než on. Má to ťažké – na Tour neprišiel v ideálnej forme a teraz s tým už ťažko niečo spraví.
Čo sa mu dá vyčítať?
Nevieme, čo sa stalo. Menej trénoval? Ťažko povedať. Svet poslala na kolená pandémia koronavírusu, v mnohých častiach mohli cyklisti fungovať iba na trenažéri. Sagana by som skôr pochválil, snaží sa. Aj Bora robí všetko, aby uspel. To, že mu vo finiši spadne reťaz, zavrú ho súperi alebo ho penalizujú, to sa stáva.
Mnohí sa zamýšľajú nad jeho slabšími výsledkami v porovnaní s minulosťou. Je za tým vek či slabšia motivácia?
Už nie je najmladší. V pelotóne sa pohybuje desať rokov, to je dlhá doba. Prichádzajú mladí a veľmi talentovaní jazdci, ktorí pripomínajú mladého Peťa. Sú plní elánu a súťažiť s nimi je ťažké. Van Aert, Hirschi či Alaphilippe predsa nemôžu byť z toho kolotoča takí unavení ako Sagan.
Nemci v uplynulých rokoch vybudovali v Bore veľmi silný mančaft postavený na domácich pretekároch. Budú ešte chcieť Saganove služby?
Keď som sa v roku 2017 vrátil do tímu, stál iba na troch osobách. Samozrejme, tou hlavnou bol Peter. Dnes to je inak – tím si vychoval vlastné esá, Saganova pozícia slabne. Ale že by nemali oňho záujem? To si nemyslím. V skutočnosti to je oveľa jednoduchšie – Peťo si v minulosti nastavil vysokú latku a preskakovať ju donekonečna nemôže. V zásade sa nič nedeje – Sagan sa iba vracia z božského do ľudského módu. Pretekára, ktorý má aj slabšie dni.
Nehrozí mu, že zo scény raz odíde bez veľkej slávy, ktorú si nepochybne zaslúži?
To sa nestane. O tejto téme sme sa spolu niekoľkokrát rozprávali – určite neskončí ako priemerný jazdec. Netúži po nekonečnom živote v pelotóne. Navyše, so svojim menom nechce hazardovať.
Nedávno ste priznali, že život bez bicykla bol pre vás spočiatku veľkým trápením. Čo je na ňom najťažšie?
Ale Peter je v inej situácii. Po skončení kariéry bude mať aj naďalej množstvo príležitostí a rôznych sponzorských povinností. Bude už iba na ňom, ako sa tomu otvorí. Sú jazdci, ktorí si vyberú pokojnejšiu cestu, iní v tom chcú zostať. Neviem si však predstaviť, že by Sagan zatúžil po stoličke športového riaditeľa. Sú to najvyťaženejšie osoby v cyklistickom svete. Najťažšie sa príjma fakt, že sa okolo vás už netočia ľudia. Exšportovci v jednej chvíli zídu z očí a mnohí to neustoja. Príkladov je mnoho – či už medzi futbalistami alebo hokejistami. Najlepšie je si niečo nájsť. Aj na Slovensku mnohí bývalí profesionáli hrajú golf a chodia z turnaja na turnaj. To však zrejme nebude Saganov prípad.
Váš krajan a tiež spolukomentátor v ČT Petr Benčík pre Pravdu nadnesene vyhlásil, že si vie predstaviť, že Sagan čoskoro odloží bicykel a pôjde pásť ovce do Tatier, aby mal od všetkého pokoj. Čo vy na to?
U Petra je možné všetko. Jeho budúcnosť však nevidím na Slovensku, ale niekde v Spojených štátoch. Už neraz sa nechal počuť, že sa mu tam páči. Predstavujem si ho na americkej chate, ako jazdí na cyklokrosovom bicykli, mimo civilizácie, v absolútnej anonymite. Medzi ľudí vyjde len z času na čas (úsmev).
Mimochodom, keď sa povie Sagan, ktorá úsmevná príhoda vám ako prvá napadne?
Mnohé sú nepublikovateľné. Ale jednu predsa len spomeniem: keď sme sa v roku 2017 upísali Bore, na prvom sústredení sme to poriadne oslávili. Pamätám si predovšetkým na to, ako sme spolu pili pivo priamo z pípy, nechcelo sa nám už čakať. A – samozrejme – aj spomienka na jeho angličtinu ma zakaždým pobaví. Pred pár dňami som narazil na zostrihané video s jeho vyhláseniami – pušťal som si to dookola a ten chlap ma neprestajne bavil.