Keď však na jednom smetisku súperí niekoľko kohútov, zvykne sa tešiť ten ďalší. Na francúzskych cestách sa tak prvýkrát v cieli skloňovalo po španielsky.
Preteky vyhral Federico Bahamontes.
Orol z Toleda alebo tiež Cigáň, ako mu zvykli vravieť, si Tour vyskúšal už v roku 1954. A ihneď sa zapísal do histórie pretekov. Okrem toho, že vyhral vrchársku súťaž, cyklistickému svetu ukázal aj svoju veľkú slabinu.
Bahamontes bol vždy prvý na kopci, ale dolu brehom to s ním bolo horšie. Traduje sa, že na miestach, kde sa hora lámala, vždy radšej počkal na súperov. S nimi bol v zjazde odvážnejší.
Pozor, kaktus!
Strach, ktorý mal z rýchlej jazdy dolu kopcom, vraj pramenil z nehody, ktorá sa mu prihodila ešte za mladých čias. Na španielskych cestách údajne raz spadol priamo na kaktus. Čo je na tom pravdy, dnes vie iba Bahamontes, avšak aj pomyslenie na takýto karambol je dostatočne boľavé, čo poviete?
Nepríjemný pocit ho sprevádzal aj pri premiére na Tour. Bahamontes svoj prestoj na vrchole na Col de Romeyere vysvetľoval takto:
„V stúpaní mi kameň zlomil dve ihlice na zadnom kolese. Na vrchole som musel zastaviť – bol som veľmi nervózny a naštvaný, pretože riaditeľ španielskeho tímu bol ktovie kde. Zrazu som uvidel dva stánky so zmrzlinou. Vzal som lyžicu a nabral si kopček vanilkovej,“ vravel po rokoch.
Iné zdroje však tvrdia, že žiadne kamene Bahamontesa nespomalili, bola to vraj iba úzkosť. O dva roky neskôr zasa Španiel pred zjazdom z Col de Luitel zhodil svoj bicykel do priepasti, aby už nemusel pokračovať.
Azda aj preto vyhral na Tour šesťkrát vrchársku súťaž, ale v celkovom hodnotení – až na jednu výnimku – nezaznamenal prenikavý úspech. Hory sú na Tour síce kľúčové, ale kto je slabý v časovkách a nevie jazdiť z kopca, nemá nárok. Bol tu však rok 1959.
Situácia na štarte v Mulhouse bola nasledovná: vo francúzskom národnom tíme boli hneď štyria veľkí kandidáti na žltý dres – Jacques Anquetil, Louison Bobet, Raphael Géminiani a Roger Riviere.
Foto: Profimedia
Kolegovia súperili
V cyklistike sa občas stáva, že v jednom tíme sú dvaja favoriti, z ktorých sa časom a prejdenými kilometrami prirodzene vyvŕbi top favorit. Ale čo ak má jedno zoskupenie vo svojom strede hviezdne kvarteto? Odpoveď sme spoznali pred 60-timi rokmi. V takom prípade to fungovať jednoducho nebude. Francúzski cyklisti na Tour de France 1959 odmietli pomáhať jeden druhému.
Výsledok?
V čase, keď na Tour ešte stále súperili národné tímy a nie tie komerčné, pricestovali Španieli na čele s Bahamontesom. Rodák zo Santo Domingo-Caudilla, ktorý počas pretekov oslávil už 31. narodeniny, nebol v pelotóne žiadnym novicom – za favorita na celkové víťazstvo ho však opäť nikto nepovažoval.
Bol to predsa cyklista, ktorý dlhé roky dával všetko do etáp s horským profilom, tie rovinaté a individuálne časovky zámerne vypúšťal.
V sezóne 1959 bol však jeho manažérom Fausto Coppi. Legendárny Talian Bahamontesa presvedčil, že Tour de France môže vyhrať.
Jeho najväčším súperom bol tentoraz menej známy Francúz Henri Anglade z regionálneho tímu Centre-Midi. Na Tour prišiel v skvelej forme – vyhral etapové preteky Dauphiné Libéré, na Okolo Švajčiarska skončil druhý a rovnako tak aj na Tour. A nebyť toho, že sa stal obeťou svojich hviezdnych krajanov, bol by vyhral.
Vraví sa, že za všetkým hľadaj peniaze. Dnes vraj hýbu svetom, v roku 1959 však poriadne zamávali aj s cyklistickým pelotónom. Anquetil a Riviere už mali vo svete dvoch kolies veľké meno a ešte jednu vec mali spoločnú: neznášali Angladeho. Dokonca až tak, že aj napriek veľkému odporu francúzskej spoločnosti robili možné (aj nemožné), aby sa v Paríži tešil ktokoľvek iný, len nie on.
Trebárs aj Španiel Bahamontes.
Prvý Španiel
Pýtate sa, prečo sa postavili proti vlastnému krajanovi? Jeho prípadné víťazstvo by slávnejších kolegov zahanbilo a ešte viac finančne uškodilo v období kritérií, ktoré nasledovali po Tour.
Navyše ho zastupoval iný agent, než ktorý sa staral o Anquetila, Riviera a tiež Bahamontesa. Anglade bol navyše skvelým rečníkom, populárny medzi novinármi. Jazdci ho však nemali radi a pre svoj nízky vzrast ho prezývali Napoleon.
Poviete si, že to všetko boli malicherné dôvody, ktoré viedli cyklistické hviezdy v boji proti svojmu krajanovi. Boli však dosť silné na to, aby v 18., kľúčovej etape, výrazne pomohli Španielovi. Anglade nastúpil a rýchlo si vypracoval päťminútový náskok.
Na jeho virtuálny žltý dres sa však Anquetil a Riviere nemohli pozerať. Namiesto toho, aby sami útočili na v tej chvíli neškodného Bahamontesa, výrazne spomalili, počkali ho a následne dotiahli na nešťastného Angladeho.
Bahamontes sa stal prvým Španielom, ktorý zvíťazil na Tour de France. Hviezdneho Anquetila čakal po poslednej etape v parížskom Parku princov obrovský piskot. Francúzi mu nikdy nezabudli, ako pripravil svojho krajana o víťazstvo na Tour de France 1959.