Čo sa to na Paríž-Roubaix dialo?
Pre niekoho málo, pre iného zasa mnoho. Van Aert mal toľko smoly, ako iní jeho kolegovia za celú sezónu nie.
Veď posúďte sami.
Najprv musel meniť koleso. Tam, kde to je najhoršie – v Arenbergskom lesíku. A keďže stratil kontakt s favoritmi, musel ich naháňať. No a kto riskuje, okrem toho, že získa, neraz aj stratí. Van Aert vošiel do jednej zo zákrut prirýchlo a bolestivo spadol. A aby toho nebolo málo, opäť menil bicykel.
Keď potom po útoku Petra Sagana bol vo vedúcej šesťčlennej skupine aj tento Belgičan, mnohí nemohli uveriť. „Ale ja som mal dobré nohy,“ vysvetľoval.
Pochopiteľne, dlhé kilometre, ktoré šiel sám za pelotónom, si nakoniec vyžiadali svoju daň. Pri jednom z nástupov mu došla para a začal strácať. „Na posledných 30 kilometroch som bol už totálne unavený. Ak boli nohy dovtedy dobré, potom boli prázdne,“ zamyslel sa.
Samozrejme, v cieli mali novinári na hrdinu dňa niekoľko ďalších otázok, ale on už nemohol odpovedať. „To je všetko, čo vám dokážem povedať. Vôbec nevládzem, dusím sa,“ prezradil a na niekoľko minút si ľahol.
Až neskôr sa médiá dozvedeli, že Van Aert mal aj iné, ako technické problémy. Okrem pádu sa musel potýkať aj s hladom. Jeho tímový voz sa totiž dostal do kolízie a hodnú chvíľu trvalo, kým sa k nemu dostalo. No a cyklista, ktorý je na hranici fyzických síl a bez jedla – to je tá najhoršia možná kombinácia.