Okrem toho, že vyhral svoje prvé preteky kategórie Grand Tour, na španielskej Vuelte dokonal znamenité dielo britskej cyklistiky.
Najprv Chris Froome na Giro d'Italia, potom Geraint Thomas na Tour de France a teraz aj Yates na Vuelte. Žiadna iná krajina neovládla všetky troje pretekov v jednom roku s tromi rôznymi jazdcami. Bravó!
Bez veľkej tradície, Briti si dlho s trojtýždňovými podujatiami nevedeli rady. Veď si len predstavte, pred rokom 2017 sa nenašiel žiadny cyklista z tohto kráľovstva, ktorý by vyhral na talianskych či španielskych cestách. Thomas a Yates? Tí na pretekoch Grand Tour dosiaľ vôbec netriumfovali.
A teraz…
Briti ťahajú sériu piatich víťazných podujatí v rade. Pravda, v minulosti sa to už podarilo aj Francúzom či Talianom, avšak ich čerstvý úspech je aj tak ešte vzácnejší.
Za všetkým je ovál
Francúzi ovládli prvých šesť ročníkov Tour de France. Avšak to bolo ešte v čase, keď o Giro d'Italia ani o Vuelte nik nechyroval. V 30-tych rokoch Taliani Giuseppe Enrici, Octavio Bottechia, Alfredo Binda a Giovanni Bruneo tiež zvíťazili päťkrát v rade, trikrát na domácom Gire a dvakrát vo Francúzsku. Preteky okolo Španielska však boli vtedy stále iba plánom, žiadnou realitou.
V povojnovej ére sa podobný kúsok podaril iba raz – keď francúzska dvojica Jacques Anquetil a Raymond Poulidor kraľovala svetovému pelotónu.
Cyklistika je však dnes oveľa masovejšia. Zatiaľ čo pred mnohými rokmi bola doménou Európanov, teraz patrí všetkým. Aj preto je dominancia Britov na asfaltových cestách výnimočná.
Čo za ňou hľadať?
Najskôr velodróm. Veď už v druhých tohtoročných pretekoch Grand Tour vyhral jazdec, ktorý predtým získal dúhový dres majstra sveta na dráhe. Thomas sa stal pred rokom 2012 trikrát šampiónom v stíhacích pretekoch družstiev, Yates ovládol v 2013 bodovacie preteky. Tak ako ich vzor – Bradley Wiggins – obaja neskôr prešli na cestu.
Foto: SITA/AP, Manu Fernandez
„Len vďaka klopenej dráhe mám dnes na asfalte silný motor,“ prezradil Thomas. „Ako o elitného dráhara bolo o mňa výborne postarané. A tak som sa zlepšoval,“ dodal Yates.
Vynikajúci v kopcoch, fantastickí na rovine, skvelí v boji proti chronometru. „Na rozdiel od Naira Quintanu im nerobí problém udržať v časovke ideálnu pozíciu,“ vysvetlil pre denník Mladá fronta Dnes bývalý český pretekár František Raboň. „Na cestu si priniesli skvelú motoriku. Dráhari majú iba jeden prevod, na začiatku musia točiť pedálmi pomalšie, na rovine potom nohy poriadne rozkmitajú. Nevedia si pomôcť ako na cestnom bicykli,“ dodal ďalší z bývalých českých cyklistov René Andrle.
Symbióza medzi klopenou dráhou a cestou však nie je žiadna veľká novinka. V 60-tych a 70-tych rokoch špičkoví pretekári na čele s legendárnym Eddym Merckxom počas zimy súťažili práve na ovále. Trend cyklistických obojživelníkov však potom na niekoľko dekád z pelotónu zmizol. „Ešte pred desiatimi rokmi by jazdci na ceste povedali: kombinovanie je hlúposť. A vidíte, dnes napríklad Elia Viviani zvláda obe disciplíny,“ dodal Raboň.
Cyklisti, nie futbalisti
Jedna taká hala s dráhou stojí aj v Manchestri. Práve tam začali s cyklistikou Simon a Adam Yatesovci. „Raz som s nimi pretekal v tímovej súťaži,“ zaspomínal si Nick Hall, prezident cyklistického klubu v neďalekom Bury. „Mali 14, ja som bol už štyridsiatnik. Nedokázal som s nimi držať tempo, päť kilometrov pred cieľom ma nechali za sebou. Samozrejme, tú súťaž sme napokon vyhrali,“ prezradil.
Foto: SITA/AP, Daniel Dal Zennaro
Dvojčatá vraj boli odjakživa také: ctižiadostivé a talentované. Na dráhe, na ceste, ale aj v strmom kopci. „Ale boli iní ako ostatní chlapci. Každé dieťa, ktoré okúsilo velodróm v Manchestri, aj tak chcelo hrať iba futbal za United. No oni v tom mali hneď jasno, rozprávali len o profesionálnej cyklistike,“ dodal Hall.
Zatiaľ čo Briti žnú obrovské úspechy, Francúzi, ktorí pred desiatkami rokov poznali len víťazstvá, už ani nevedia, ako chutia. Naposledy sa radovali na Giro d'Italia v roku 1989 zásluhou Laurenta Fignona, na domácej Tour vyhral Bernard Hinault ešte o štyri roky skôr, najčerstvejšie je tak víťazstvo z Vuelty. Aj to však datuje rok 1995, keď sa tešil Laurent Jalabert.
„Všetko závisí od výchovy mládeže. Na ostrovoch za ostatných dvadsať rokov investovali do športu milióny libier. Francúzsky juniorský šport za ten čas upadá. Aj to je dôvod, prečo Francúzi už dlho čakajú na víťaza Tour de France, šampióna Roland Garros (naposledy Yannick Noah v roku 1983) či majstra sveta v efjednotke (Alain Prost – 1993),“ zamyslel sa britský týždenník The Week.
A hoci v najpopulárnejšom športe, futbale, dnes dominujú Francúzi, redaktor britského denníka Daily Telegraph pred dvoma rokmi sebavedomo skonštatoval: „V športe sme neboli nikdy takí dominantní ako dnes. Áno, anglickí futbalisti sú iba bandou úbohých rozmaznaných primadon, ale vo svete medzinárodného športu sme na tom výborne. Zatiaľ čo Francúzsko sa poneviera po ceste, ktorá nevedie nikam.“
Kedy sa skvelá britská séria na najväčších cyklistických pretekoch skončí?
„To je otázka za milión libier,“ napísal denník The Guardian. Niečo však už stihol naznačiť aj Simon Yates. „Na jar pôjdem na Giro. Mám tam nejaký rozrobený biznis,“ pripomenul svoj tohtoročný výbuch.
Poučený talianskym nezdarom a povzbudený španielskym triumfom. Ideálna kombinácia… Britská séria môže pokojne pokračovať aj v nasledujúcej sezóne.